Kir Bulyčov - Popoluškine biele šaty

Vtáka pomaly unášalo preč do stredu zálivu a Pavlyš sa ponáhľal; uvedomoval si, že v kombinéze nebude môcť plávať, a prosil osud, aby dno už neklesalo a aby mal dosť síl i času dostať sa až k bielej plachte — vtákovi.

Dočiahol na okraj krídla a v tej chvíli sa mu dno pod nohami stratilo. Ťahal vtáka za krídlo k sebe a čoraz hlbšie vchádzal do vody; veľmi sa bál, že pierka povolia. Ktovie, ako by sa skončil tento akrobatický cvik, keby Pavlyš odrazu nebol pocítil, že ho ktosi ťahá nazad. Niekoľko sekúnd udržiaval vratkú rovnováhu, potom prekonal zotrvačnosť a vták sa ľahko kĺzal po vode k brehu.

Pavlyš, držiac vtáka za krídlo, sa obrátil dozadu. Gogija stál po pás vo vode a mocne ho držal za kombinézu. V očiach sa mu zračila zúrivosť a hrôza. Niekoľko ráz otvoril ústa, kým sa mu podarilo vyjachtať:

— Ja… veď ste to… nemuseli stihnúť…

Zdvihli ľahké telo vtáka, vyšmykujúce sa im z rúk, a niesli ho k brehu. Vták mal oči potiahnuté polopriezračnou blankou, hlava mu bezvládne visela a Pavlyš mu ju voľnou rukou podopieral.

— Je omráčený, — povedal Pavlyš.

Gogija sa neobzrel, hľadel rovno pred seba, na breh.

Aj Pavlyš pozrel k brehu. Láva valiaca sa cez trhlinu vo vrchu ako mazľavý jazyk sa im už-už chystala odrezať spiatočnú cestu.

— Choď väčšmi doľava! — zavolal Pavlyš.

Flyer stál na druhej strane lávového jazyka, v zapadajúcom slnku vyzeral ako mydlová bublina.

Museli sa znova brodiť takmer až po pás, aby sa nedostali do vriacej vody, museli obísť stenu pary stúpajúcej na rozhraní medzi lávou a vodou.

Neskoršie si Pavlyš len ťažko vedel vybaviť, ako sa dostali k flyeru a vniesli vtáka dnu. Nijako sa im nedarilo zložiť mu krídlo, ustavične ostávalo trčať vo vchode…

Pavlyš vyletel so strojom nad ostrov a zamieril k moru.

— Tak, a je to! — povedal. — Z najhoršieho sme vonku, teraz sa ešte nejako doterigať domov.

Gogija uzavrel vchod. Pflug prezeral vtáka. Pavlyš zapol vysielačku.

— Ako to môžete!!! — rozčuľoval sa akýsi známy hlas. — Ako môžete tak dlho mlčať? Už pol hodiny vás voláme!

— Nemali sme kedy, — povedal Pavlyš. — Museli sme sa zdržať na ostrove. Dimov sa vrátil?

— Už sú blízko, — odpovedal ten istý hlas. — Ale najprv mi odpovedzte, kto vám dal právo porušiť pravidlá pre udržiavanie rádiového spojenia? Čo je to za nerozum? Kto vedie flyer? To si ty, Gogija? Zbavujem ťa práva lietať, už ťa ani Dimov nezachráni. Stačí, keď na dva dni opustím stanicu, a všetko je hore nohami.

— To ste vy, Spiro? — spýtal sa Pavlyš.

– Áno. A spytujem sa, kto pilotuje?

— Pavlyš.

— Tak to si ty? V diaľkovej flote vás neučia, že treba udržiavať spojenie s ústredím?

— Vydržte, Spiro, — ustato povedal Pavlyš. — Ideme pomaly. Čakajte nás o pol hodiny. Pripravte operačnú sálu.

— Počkaj! — volal Spiro. — Mám ti poslať na pomoc druhý flyer?

— A načo? Aby letel vedľa?

— Kto je ranený?

Pavlyš sa obrátil k Pflugovi.

— Čo je s Alanom? Iste to budú chcieť vedieť.

— To nie je Alan, — odpovedal Pflug, — ale Marina. Má zlomené krídlo. Podaj mi mikrofón…

Vrcholom sa na stanici nazývala veľká sála vysekaná nad hlavnými miestnosťami a zariadená výlučne pre vtáky bioformy. Bolo tu oddelenie na vyšetrenie bioformov, zásoby potravy pre ne, stáli tu ich diktafóny a prístroje, ktoré používali.

Pavlyš a Marina sedeli v sále Vrcholu. Pavlyš na stoličke, Marina v hniezde z jemnej hustej siete, ktoré pre bioformy urobil Van.

Pavlyš si nevedel navyknúť na Marinin mechanický hlas. Uvedomoval si, že je to iba doplňujúci prístroj, lebo Marinin zobák nebol prispôsobený na artikuláciu. Keď ju počúval, usiloval sa vybaviť si skutočný hlas Popolušky, ktorú stretol na Mesiaci.

Biely vták nadvihol krídla a rozprestrel ich.

— Vznikajú vo mne čudné reflexy. Niekedy sa mi zdá, že vždy som bola vtákom. Nevieš si predstaviť, aký je to nádherný pocit vznášať sa nad oceánom, stúpať k oblakom…

— V detstve som o tom sníval.

— Chcela by som letieť ponad Zem. Tu je pusto.

— Neostaň navždy vtákom.

— Ak budem chcieť, ostanem.

— Nesmieš, — povedal Pavlyš. — Budem ťa čakať. Dovolila si mi vyhľadať ťa, až prejdú dva roky tvojho pustovníctva.

— Tak ty si našiel ten naivný lístok.

— Nie je naivný.

— Cítila som sa vtedy taká osamelá a veľmi som túžila, aby na mňa niekto čakal.

— Pozri! — Pavlyš vybral z vrecka lístok, ošúchaný na miestach, kde bol zložený. — Každý večer si ho čítam.

— Smiešne… A našiel si ma tu.

— Nič sa nezmenilo. I ako vták si krásna.

— Slovom, keby som bola korytnačkou, všetko by bolo inak?

— Pravdepodobne. Od detstva nemám rád korytnačky, sú také pomalé.

— Aj tak som hlupaňa. Bola som presvedčená, že každý, kto ma uvidí takúto, bude… sklamaný. Chcela som sa pred tebou skryť.

— Teda nebolo ti ľahostajné, čo si o tebe pomyslím?

— Nebolo… A nemôžem ani hanblivo skloniť hlavu.

— Tak sa zakry krídlom.

Marina roztiahla biele krídlo, zdvihla ho a zakryla si hlavu.

— Skvele, — pochválil ju Pavlyš. — Chcela si po mne poslať list svojmu otcovi, však?

– Áno. Už ho mám pripravený. Nahrala som ho, len škoda, že nespozná môj hlas.

— To nie je nič strašné. Všetko mu vysvetlím osobne. Odovzdám mu list a zároveň ho oficiálne požiadam o tvoju ruku.

— Ty si sa zbláznil! Ja predsa nemám ruky.

— To je len taká vojenská lesť. Potom otec uverí, že sa k nemu vrátiš živá a celá. Inakšie prečo by som ho ja, vynikajúci kozmonaut diaľkovej floty, žiadal o ruku dcéry, keby som nebol presvedčený, že tú ruku napokon i dostanem.

— Ste namyslený, kozmonaut.

— Kdeže, to iba zakrývam svoju plachosť. Môj sok ma predčí po každej stránke.

— Van?

— Len čo som prišiel na Projekt, hneď sa dovtípil, čo ma sem priviedlo. Mala si ho počuť, ako sa na mňa oboril, že som letel na stanicu s ručným riadením!

— Nič nevieš. Urobil to kvôli nám. Spíme na oblakoch. Mohol si ma zabiť.

— Tým skôr ma prevyšuje šľachetnosťou í vernosťou.

— Je to môj priateľ. Môj najlepší priateľ. Ty si niečo celkom iné. Dovidenia, husár Pavlyš.

Vták hľadel Pavlyšovi ponad plece na dvere.

Vo dverách bol Van. Iste tam stál už dlho a všetko počul.

— Nákladná raketa je pripravená, — oznámil. — Odchádzame.

Obrátil sa a jeho podrážky dlho klopkali po kamenných schodoch, až napokon stíchli v diaľke.

— Rýchlo sa uzdrav! — zaželal Pavlyš a dotkol sa mäkkého krídla…

Keď nákladná raketa pristála na planetoide, Van povedal:

— Choď, loď ťa už čaká. Ja ostanem, musím dozrieť na vykladanie.

— Do videnia, Van. Určite sa ešte stretneme.

— Určite. Galaxia je už tesná.

Pavlyš mu podal ruku.

— Ach, takmer som zabudol, — zašomral Van.

Zohol sa, vybral zo zásuvky pod pultom plochý štvorcový balíček v plastickom obale.

— Tu máš. Na pamiatku.

– Čo je to?

— Pozrieš si v lodi.

Keď Pavlyš rozbalil v lodi balíček, uvidel Marinin portrét v jemne vyrezávanom nefritovom rámiku.