Kir Bulyčov - Popoluškine biele šaty

— Všetky signály sú tu, — povedal. — Vysielačka je typizovaná. Poznáte ju?

— Učili sme sa to.

Van stíšeným hlasom povedal Pavlyšovi:

— Nepolemizujte s Dimovom. Je teraz vynervovaný, má na krku kataklizmu, Jerichovského sa zmocnila hystéria, potápači hľadajú perly v Belasej jaskyni a vôbec netušia, čo ich čaká ani kedy sa sem dostanú.

— Ste si istý, že je to falošný poplach?

— Iné varianty by boli priveľmi nebezpečné, — lakonicky odpovedal Van. Vzal si kombinézu a masku.

Za oknom sa mihlo čosi biele, akoby ktosi mávol plachtou. — Kto má šťastie, má šťastie! — povedal Van a pozrel von oknom. — Veď to je Alan.

— Kde? — spýtal sa Dimov.

— Priletel sám. Tak a teraz dokážte, že neexistuje telepatia.

Pavlyš mal okno rovno pred sebou. Videl, ako po čiernom brehu, mokrom od roztopeného snehu, pomaly šiel velikánsky biely vták. Pripomínal mu toho, čo videl v deň príletu.

Jerichovský už bol oblečený, otváral dvere. Aj Dimov si založil masku.

— Pavlyš, vy ostaňte tu! Nevzďaľujte sa od vysielačky. Keby bolo dačo súrne, zavolajte ma. Idem sa pozhovárať s Alanom.

Zo stanice oznámili, že flyer už odletel hľadať potápačov, a spytovali sa, čo je nové v útulni. Pavlyš odpovedal, že zatiaľ nič.

Vonku sa Dimov zhováral s vtákom. Vták mu siahal sotva po pás, ale krídla, hoci ich mal zložené, sa ťahali aspoň tri metre a koncami sa opierali o široký chvost. Hlavu mal vták malú s krátkym zobákom, oči belasé a nehybné.

Ďalší náraz, až nádoby zacvendžali…

Na vysielačku sa napojil Nils.

— Počuj, Van, — spýtal sa svojím tichým mechanickým hlasom, — kde sa nachádza Belasá jaskyňa?

— Van odišiel na člne, zrejme do Belasej jaskyne. Ja neviem, kde je tá jaskyňa.

— Ach, to si ty, Pavlyš? Poznač si presné parametre epicentra.

Dimov sa babušil do bundy, bolo mu veľmi zima. Vták kolísavo, nemotorne vybehol na dlhú dosku vyčnievajúcu nad záliv, roztvoril krídla a v tej chvíli sa premenil na šesťmetrovú lodnú plachtu. Ani nestihol dobehnúť na koniec dosky, už ho protivietor zdvihol do povetria. Prudko zamával krídlami, aby nestratil rovnováhu, a začal stúpať do výšky.

Dimov sa motal v chodbičke, napokon otvoril dvere a do miestnosti sa vovalil kúdol pary.

— Už som myslel, že umriem od zimy, — povedal a usiloval sa potlačiť triašku. — Ten Alan je veľmi bystrý.

— A to už prečo? — spýtal sa Pavlyš.

— Vraj sa mu nepáčia vlny v tom úseku. Má vlastnú, grafickú teóriu. Ráz a miesto blížiaceho sa zemetrasenia vypočítava podľa obrysov vĺn. Jemu je dobre, zhora všetko vidí. Strašne sa preto vadí so seizmológmi. Myslí si, že jeho teória je univerzálny liek na všetky problémy, lenže seizmológovia tvrdia, že je to ako veštiť z karát. A pravdepodobne majú pravdu, sú predsa odborníci… Volal ma niekto?

— Nils. Mám vám oznámiť údaje pre prognózu.

— Sem s nimi… Ale ten Alan je fakt báječný! Priletel rovno sem. Priznám sa, Pavlyš, väčšmi verím vtákom ako nášmu člnu. Keby Alan nebol priletel, musel by som vás poslať s flyerom.

Ozvala sa vysielacia stanica:

— Tu Vrchol. Vrchol volá útulňu. Kto je na príjme?

— Tu útulňa, — odpovedal Pavlyš.

Dimov pristúpil bližšie.

— Tu je Saint Venan. Odlietame.

— V poriadku, — povedal Dimov. — A nezabudnite si vziať vysielačku.

Dimov sa obrátil k Pavlyšovi a vysvetlil:

— Naše vysielačky sa hodia geológom a iným pracovníkom na pevnine. Pripevnia si ich na prsia a hotovo. Lenže pre bioformy sú nepohodlné. Pri každej vhodnej príležitosti sa ich usilujú zbaviť. A fakt, načo je lietajúcemu bioformu tridsať dekagramov záťaže navyše? Preň je každý dekagram navyše zbytočný.

Vrátil sa Pflug. Dlho sa tmolil v chodbičke, fučal, hrkotal plechovkami. Napokon sa horko-ťažko vtrepal cez dvere.

— Fantastický deň! — nadchýnal sa a rozkladal po stole svoj inventár. — Tri normy, prinajmenšom tri normy! Najvzácnejšie exempláre samy vyliezajú na breh…

Všimol si, že Pavlyš sedí pri vysielacej stanici, a povedal:

— Videl som odchádzať čln, ale nestačil som sa na nič spýtať. Potápači ešte nepriplávali?

— Na každý prípad pripravte ošetrovňu, — kázal Dimov.

— Azda to lepšie urobím ja, — ponúkol sa Pavlyš. — A vy, Pflug, zatiaľ prevezmite službu pri vysielačke.

— Po prvé, Pflug je nanič radista, — namietol Dimov. — A po druhé, vy, Pavlyš, ste pravdepodobne nanič veterinár. Zabúdate, že naši priatelia a kolegovia biologicky nepatria k antropoidom.

— Presne tak, — povedal Pflug, — aj keď to je smutné. Som však istý, že sa neprihodí nič zlé.

Otvoril debnu v kúte pri priehradke a hrabal sa v ligotavých nástrojoch a liekoch, no zavše pritom pozrel na plechovky so svojou korisťou.

Ohlásil sa flyer. Prešli už päťdesiat kilometrov, no v oceáne zatiaľ nič nezbadali.

Pavlyš cez oblok uvidel, ako dolu úbočím uteká Gogija a za ním Nils, ovešaný kontrolnými prístrojmi.

— Spýtajte sa, čo je nové na člne, — prikázal Dimov.

Pavlyš zavolal čln.

— Ustavične vysielame signály, — oznámil Van. — Ale zatiaľ sme nedostali odpoveď. A ako to vyzerá u vás?

— Všetko v poriadku.

– Útulňa! — zaznel v tej chvíli monotónny vysoký hlas jedného z vtákov. Pavlyš sa ešte nenaučil rozoznávať bioformy podľa hlasu. Zrejme všetky mali rovnako posadený hlas. — Útulňa. Vidím Sandru.

— Kde? — spýtal sa Pavlyš.

— Tridsať míľ juho-juhozápadne od Šikmého vrchu. Počujete ma?

— A ona? Čo je s ňou? — zavolal Jerichovský.

— Leží na hladine, ale nevidí ma.

— Oznámte váš kvadrát, — požiadal Dimov.

— 13-778, severozápadne od ostrova, — povedal Van.

Dimov zapol obrazovku s mapou.

— Sedemdesiatpäť míľ, — povedal. — Aj keď pôjdete rovno do kvadrátu,

potrebujete pol hodiny.

— Do počutia! — Van sa odpojil.

— Pol hodiny, — ticho zopakoval Dimov a hneď sa spojil s vtákmi: — Môžete jej pomôcť?

— Nie, znela odpoveď. — Som tu sám. Nebudem ju môcť zdvihnúť. Podľa mňa je v bezvedomí.

Pavlyš si rýchlo obliekal kombinézu.

— Kde je maska?

— Vezmi si moju, — ponúkol mu Pflug, — hentam leží.

Dimov videl, že Pavlyš je už takmer vychystaný.

— Poznáš tento druh flyera?

— Pravdaže.

— Idem s ním, — povedal seizmológ Gogija. — Dobre, že som sa nestihol vyzliecť.

Dimov zopakoval:

— Tridsať míľ juho-juhozápadne. — Potom povedal do mikrofónu: — O dve minúty odštartuje flyer, bude u vás asi o desať minút. Ale čln to stihne najskôr o pol hodiny.

Keď Pavlyš zavrel za sebou vonkajšie dvere, prekvapilo ho, ako sa zmenilo osvetlenie. Slnko bolo zatiahnuté červenkastým oparom a tmavý vrch osvetlený zozadu, akoby tam bol skrytý divadelný reflektor.

Seizmológ prvý pružne naskočil do flyera. Pavlyš sa ho už chystal nasledovať, no vtom sa dvere útulne otvorili a vybehol Pflug. Nestačil sa obliecť ani si natiahnuť masku. Otvoril ústa, nadýchol sa a hodil im malý lekársky kontajner.

— Tak, a teraz sa držte! — povedal Pavlyš, sadajúc si k pultu. Cez bočné sklo videl, ako Dimov pomáha Pflugovi nazad do útulne. — Keď budete vnukom rozprávať o dnešnom dni, nezabudnite pripomenúť, že stroj viedol bývalý majster Moskvy vo vrcholovej pilotáži flyera.

— Nezabudnem, — prisľúbil seizmológ a poriadne sa zaboril do kresla.