Kir Bulyčov - Popoluškine biele šaty

— Bol som v kráteri sopky, — vysvetľoval Nils, — iba pred hodinou som sa vrátil. Používal som diagnost preto, lebo som sa musel skúmať pri vysokých teplotách. Neskôr ti všetko porozprávam. Teraz mi povedzte vy, čo je nové. Prišla pošta zo Zeme?

— Mám tu list pre teba, — povedal Pflug. — Len čo sa najem, dám ti ho.

— Dobre. Zatiaľ použijem vysielačku, — povedal bioform a rýchlo prešiel k vysielacej stanici v kúte. — Musím sa pozhovárať s Dimovom a seizmológmi. Ktorý seizmológ je teraz na stanici?

— Sú tam všetci, — povedal Van. — A čo? Bude zemetrasenie?

— Katastrofálne. Celý tento ostrov môže vyletieť do vzduchu. Nie, nie dnes, napätie v kôre je ešte znesiteľné. Musím si skontrolovať nejaké čísla u seizmológov.

Nils zapol vysielačku. Zavolal Dimova, potom seizmológov. Sypal čísla a vzorce, akoby ich mal uložené v mozgu do vrstiev a pedantne previazané špagátom.

Pavlyš si uvedomil, ako rýchlo ho prešiel strach. Už aj on si v duchu povedal: „Nils zapol vysielačku.“ No ešte pred štvrťhodinou pred ním utekal zo všetkých síl, akoby ho Nils chcel zjesť.

— Drač sa naňho ponášal. Aj Grunin. Pamätáte sa, Dimov vám to rozprával, — ticho pripomenul Jerichovský.

— Na úsvite príde flyer so seizmológom, — povedal Nils, keď vypol vysielaciu stanicu. — Dimov požiadal, aby sme upozornili potápačov.

— Vieš zistiť, kde sa nachádzajú? — spýtal sa Van Jerichovského.

— Nie, Sandra nikdy neberie so sebou vysielačku. Predstavte si, zavadzia jej. — Jerichovský bol znepokojený.

— Vy kde bývate, Nils? — spýtal sa Pavlyš bioforma.

— Nemusím nikde bývať, — odpovedal. — Nespím, takmer nejem. Chodím, pracujem. Keď mi je otupno, prídem sem. Zajtra pravdepodobne zájdem s vami na stanicu.

Rýchlo sa navečerali a uvelebili sa na rohožiach v zadnej časti útulne. Aj Nils tu ostal, čítal v prednej časti domca. Keď Pavlyš šiel spať, pozrel naňho. Metrová pologuľa, doškriabaná, vyžratá páľavou a kyselinami, doráňaná skalami, sa uchýlila k stene, hmatadlami oprela o ňu otvorenú knihu a podchvíľou obrátila stránku ďalším hmatadlom, ktoré vyletúvalo spod panciera ako blesk a vzápätí v ňom mizlo.

V spálni panovalo prítmie. Pflug odfukoval, Jerichovský spal ticho, ruky mal zložené na bruchu. Van sa nadvihol, uvoľnil miesto Pavlyšovi.

— Je najvyšší čas spať, — ozval sa Nils spoza priehradky.

– Čo je, začal si sa starať o náš denný režim? — spýtal sa Van.

— Nie, — povedal Nils, — iba mi dobre padne, že môžem s niekým stratiť slovo. A nemusím hovoriť vzorce ani výsledky pozorovania, ale čosi všedné, napríklad: Maša, podaj mi kompót. Alebo: Van, spi, zajtra musíš zavčasu vstávať.

Pavlyš sa chvíľu odhodlával, kým sa Vana spýtal:

— A Marina Kimová je ďaleko odtiaľto?

Van neodpovedal. Asi už zaspal.

Pavlyš sa zobudil na podzemný náraz. Ostatní už vstali. Pflug hrkotal plechovkami, chystal sa na lov.

— Pavlyš, nespíš? — spýtal sa Jerichovský.

— Už idem.

Spoza priehradky sa šírila vôňa kávy.

— Umy sa v umývadle, — povedal Jerichovský.

Voda v umývadle bola studená. Umývadlo stálo pri okne obrátenom na more. Breh sa za noc zmenil. Bol pokrytý snehom, záliv zamrzol až po útesy, do ktorých včera narážali vlny. Po snehu pokrývajúcom ľadový pancier zálivu sa ako tmavé nitky ťahali pukliny. Po brehu šiel Nils, v nedotknutom snehu nechával čudnú stopu, akoby tadiaľ prešiel voz.

Pavlyš sa naraňajkoval, obliekol a vyšiel von. Spoza mračien sa vynorilo slnko a sneh sa začal topiť. Nad čiernym, bahnom pokrytým úbočím stúpala jemná para. Pod podošvami vržďal sneh.

Pflug čupel a nožom čosi vyšparchával zo zeme.

— Dnes nás čakajú aspoň tri dôležité objavy, — povedal Pavlyšovi. Jeho hlas v kuklofóne znel nadšene.

— Prečo iba tri? — spýtal sa Pavlyš.

— Som tu ôsmy raz a zakaždým nájdem tri čeľade, ktoré veda ešte nepozná. Nie je to skvelé?

Na oblohe sa ako čierny bod zjavil flyer. Slnko pripekalo a Pavlyš znížil teplotu vyhrievacej vložky. Biely oblak sa pomaly šinul po oblohe. Flyer ho podplával a klesal k útulni.

Priletel Dimov so seizmológom Gogijom.

— Kde je Nils? — spýtal sa Pavlyša, len čo sa zvítali.

— Iste šiel do kráteru.

— Zlé správy, — povedal Gogija. Bol mladý, chudý a ustavične sa červenal. — Nils mal pravdu. Napätie v kôre rastie rýchlejšie, ako sme čakali. Epicentrum je asi sto kilometrov odtiaľto. Stanicu to nezasiahne.

Gogija ukázal k slnku. Oceán bol pokojný, ľad na zálive pukal, nad otvormi sa dvíhala para.

— Skúsim sa spojiť s Nilsom, — povedal Gogija a šiel do útulne.

Dimov s Pavlyšom vykročili za ním.

— Kto mohol tušiť, — povedal Jerichovský, keď uvidel Dimova, — že uskutočníte zemetrasenie práve dnes?

Držal v ruke šálku kávy, z ktorej stúpala para ako z gejzíra.

— Podajte mi, prosím, šálku, — požiadal Dimov. — Uvarili ste kávu aj pre hostí, všakže?

Dimov vypil kávu na dúšok, popálil si ústa a na niekoľko sekúnd mu vyrazilo dych. Keď sa nadýchol, povedal:

— Mohol som teraz umrieť, a všetkým by sa uľavilo.

— To by sme vám nedovolili, — namietol Pavlyš. — Som predsa reanimátor. V krajnom prípade by sme vás zmrazili, kým by ste sa nedostali na Zem.

Gogija sa vybral na vrch s tým, že sa o hodinu vráti. Dimov sa spojil so stanicou a vydal bežné príkazy na deň. Nestačil to urobiť, pretože odleteli veľmi zavčasu. Jerichovský znova sústredil pozornosť na pásy diagnostického prístroja. Van rozoberal akýsi aparát. Ľudia v útulni sa venovali bežnej práci, no s každou minútou rástlo pod kupolou napätie; nikto to nedal najavo, ale Pavlyš cítil stiesnené ovzdušie. Potápači mali priplávať už pred hodinou, a ešte vždy tu neboli…

Druhý podzemný náraz nastal asi o hodinu po Dimovovom prílete. Van, ktorý mal službu pri vysielacej stanici, oznámil:

— Nils odkazuje, že sa zvýšilo uvoľňovanie plynov. Eskalácia je vyššia ako bol prepočet.

— Nemali by sme útulňu evakuovať? — navrhol Jerichovský. — Ostal by som tu iba ja s Nilsom.

— Nezmysel! — povedal Dimov. — Van, spýtaj sa seizmológov, aké perspektívy z toho plynú pre ostrov.

Zem pod nohami sa rýchlo zachvievala, ako keby sa ktosi dobíjal zo zavretej pivnice.

— Ak tu nastane výbuch, prúd lávy by mal smerovať inde. Pravdaže, nič sa nedá zaručiť.

Vrátil sa Gogija a priniesol pásy, ktoré vybral z registrátorov.

— Na zbláznenie! — zvolal, neskrývajúc nadšenie. — Sme svedkami naozaj jedinečnej kataklizmy. Aký pokles geologických vrstiev! Neviete si predstaviť, čo sa robí v oceáne!

Dimov sa nesúhlasne zamračil a obrátil sa k Pavlyšovi:

— Prepáčte, viem, mali by sme vám umožniť návrat na stanicu. Tu to môže byť nebezpečné. Ale máme obmedzené dopravné prostriedky.

Pavlyš sa ani nestihol uraziť, lebo Dimov už pokračoval takým istým všedným hlasom:

— Van, už aj zavolajte Vrchol, nech priletia sem.

— Načo? — nechápavo sa spýtal Van.

— Ideme hľadať potápačov. Tu nie sú veľké hĺbky.

— Neznášam nečinnosť, — ozval sa Jerichovský. — Pôjdem im s člnom oproti.

– Čln povedie Van, — rozhodol Dimov. — Jerichovský pôjde s ním a vy, Pavlyš, ostaňte pri vysielačke, a ak to bude potrebné, poletíte na flyeri.

Pavlyš pristúpil k vysielacej stanici a zastal Vanovi za chrbtom. Van vstal.