Kir Bulyčov - Popoluškine biele šaty

– Čo je so Sandrou? — spýtal sa jeden z nich.

— Už sa prebrala z bezvedomia a povedala Dimovovi, že potápačov zavalilo v akejsi jaskyni dvadsať míľ juhozápadne odtiaľto. Majú tam byť skaly. Dve z nich sa týčia nad vodou. Ale Van tie skaly nepozná.

— Tam nie sú skaly, — povedal ďalší vták. — Celú tú oblasť sme prelietali. Videl si tam skaly, Saint Venan?

— Nie, Alan, — odpovedal druhý vták. — Nikdy som tam nevidel nijaké skaly.

Alan sa obrátil k ďalšiemu vtákovi:

— A ty?

— Tuším som tam videl dva útesy, — odpovedal tretí vták. — Vynárajú sa len za odlivu. Vtedy medzi vlnami vyčnievajú ich vrcholy.

– Ďakujem, Marina, — povedal Alan.

— Marina? — zopakoval Pavlyš. — Marina?!

Ale vták prudko zamával krídlami a vyletel hore do dymového mračna.

— Marina Kimová? — spýtal sa Pavlyš Alana.

– Áno. Tak čo ešte strácate čas?

Tri biele vtáky leteli pred flyerom, trochu nad ním. V povetrí sa vznášalo toľko sopečného popola, že bolo červenkasté, zlovestné a krídla vtákov žiarili ako oheň.

Tak jedným z vtákov bola Popoluška! Zmenila výzor a nechcela, aby sa to Pavlyš dozvedel…

— Kto pôjde s akvalungom? — spýtal sa Nils. Uvelebil sa v strede kabíny a ostatní sedeli okolo neho ako okolo velikánskeho sviatočného koláča. Dimov sa obával, že sa Nilsovi bude ťažko pracovať pod vodou, ale on vyvrátil všetky námietky.

— Bezo mňa sotva rozoberiete zával a prederiete sa dnu. Budete vyhadzovať skaly do vzduchu? Alebo ich rozoberiete holými rukami? Či počkáte, kým vám z dispečingu planetoidu presunú podvodný robot.

— Máme predsa vlastný. V prípade potreby ho môžeme zmontovať za niekoľko hodín.

— Veď práve — za niekoľko hodín! Potom ho ta treba odviezť na člne. A keď sa konečne pustí do roboty, bude už neskoro.

— Máš pravdu, Nils, — prisvedčil Dimov.

— Marina je už dlho na stanici? — spýtal sa Pavlyš.

— Je tu nová, — povedal Dimov. — Mesiac lieta.

Dolu zbadali čln. Krájal vlny, z nich mu ako hlava vyčnievala kabína. Pavlyš vysielačkou povedal Vanovi:

— Zdvihni čln nad hladinu a leť nad vodou najnižšou rýchlosťou.

— Načo?

— Pristaneme s flyerom na palube.

— Myslím, že to nepôjde…

— Nemáme iné východisko.

Vtáky leteli vysoko, pod purpurovou klenbou oblakov vyzerali ako biele bodky. Neskôr sa znesli nižšie a nabok.

— Pavlyš, — oznámil Alan, — vidím dve skaly nízko nad vodnou hladinou pol druha kilometra od teba. Letíme dolu. Dávaj pozor.

Pavlyš pozoroval, ako sa z vody vynára čln a špliecha penu na všetky strany. Začal s flyerom klesať a prispôsoboval rýchlosť rýchlosti člnu.

— Choď rovnejšie, — požiadal Vana.

— Ako podľa priamnika, — odpovedal Van.

— Držte sa!

Flyer pristál na palube člna za kabínou. Paluba bola mokrá a po bokoch šikmá. Pavlyš vysunul rezervné podpery a vrúbkované prísavky zovreli boky člna.

— Chvíľu sa tu udržím, — povedal Pavlyš. — Otvorte spodný otvor.

Nils zoskočil na palubu člna prvý a pedantne prekladajúc nohy, zamieril ku kabíne. Po bokoch panciera mu pre istotu viseli hmatadlá. Nevedel plávať a šiel by na dno ako kameň. A tu bola poriadna hĺbka.

Čln s flyerom, ktorý sedel na ňom ako jazdec, nenáhlivo napredoval ponad vlny. Pavlyš zaklonil hlavu, hľadal vtáky. Ale nevidel ich.

Gogija nehybne sedel pri okienku, nevedel, čo má teraz robiť. Ostatní postupne mizli v kabíne. Pavlyš sa spýtal Vana:

— Všetko v poriadku?

– Áno.

— Daj mi Dimova.

— Počúvam ťa, Slava.

— Chcel by som zostúpiť dolu s Nilsom. Som dobrý potápač, silnejší ako iní. Môžem sa zísť.

— Nie, — povedal Dimov, — ostaň, kde si. Môže sa stať, že budeš potrebnejší ako pilot než ako potápač.

Pavlyš naštartoval. Flyer od napätia klesol trochu nižšie, odtrhol prí-savkové podpery od šikmého chrbta člna a prudko sa vzniesol dohora. Čln čľapol na vlny, chvíľku nadskakoval, ako keď z brehu hádžete žabky, a potom zmizol pod hladinou.

Pavlyš vystúpil o sto metrov a pozorne prezeral biele pobrežné vlny, uprostred ktorých sa černeli končité vrcholce skál.

Pavlyš zavolal Alana. Iba on mal vysielačku.

— Poďakuj sa Marine. Zaviedla nás presne na miesto.

Marina! Chcelo sa mu znova a znova opakovať to meno. Uvedomil si, že neprežíva nijaký šok, necíti hrôzu, odpor či bolesť, vôbec nie. Možno už bol za posledný deň a noc pripravený na takýto zvrat udalostí alebo má Dimov pravdu. Bioform ostáva človekom, ibaže v exotickom šate. Ľutoval Marinu. Pred pol rokom… pred pol rokom u nej začali s bioformáciou. Ktovie prečo stoj čo stoj chcela vidieť toho kapitána na Mesiaci, ale on sa s ňou nechcel stretnúť. Zrejme sa Popolušky v chalúpke radšej zriekol. Pavlyš až teraz pochopil, prečo sa cítila vinovatá. Veď ušla z ústavu… Mohli ju zato odvolať z pokusu.

Pavlyš počul Dimovov hlas:

— Tu sú, pod sutinou.

— Tak vidíš, — povedal Gogija, — nepochyboval som o tom.

— Počuj, Pavlyš, — povedal Dimov. — Sme v štyridsaťdvametrovej hĺbke. Van ostáva v člne, ja a Nils vychádzame k zosuvu. Jerichovský nás bude istiť zvonka. Na každý prípad zapni registrátor, zachyť každý náš pohyb.

— Jasné, — povedal Pavlyš, — zapínam registrátor.

— Vychádzame.

— Musia ísť ďaleko k závalu? — spýtal sa Pavlyš Vana.

— Nie, výborne ich vidím.

Pavlyš si predstavil tú scénu. Čln znehybnel tesne pri dne nad skalami, uprostred úlomkov korálov a posplietaných chalúh. Jerichovský je niekoľko krokov od člna. Lúč lampy na jeho prilbe osvetľuje prihrbeného Dimova v priliehavom oranžovom skafandri a sebaisto vykračujúcu korytnačku.

— Došli sme k sutine, — oznamoval Dimov. — Nils hľadá vchod. Musí tu byť puklina, cez ktorú sa dostala von Sandra.

Nastala dlhá prestávka.

Pavlyš sa spojil s ostrovom. Pflug hlásil, že sa nič nezmenilo. Sandra spí a situácia v kráteri sa stabilizovala. Tečie bahnitá láva. Ak bude vytekať takou rýchlosťou, do rána sa plocha ostrova značne zväčší. A o niekoľko rokov sa tu budú môcť sadiť citrónovníky.

Gogija sa odpútal od svojich prístrojov a sadol si vedľa Pavlyša.

— Naozaj nezávidím Jerichovskému, — poznamenal. — Ľúbiť ženu, ktorá je v podstate napoly ryba…

— Ale hocikedy sa predsa môže vrátiť do pôvodného stavu.

– Ťažko. Sandra nie je pravý bioform, lebo potápačov robili už pred Gevorkjanom. Okrem toho ani po tom netúži, páči sa jej taký život. Je zbláznená do oceánu. Raz vám iste porozprávajú svoj príbeh. Je to veľmi romantické. Zoznámili sa, keď Sandra už pracovala na Nairi. Priletela k nám do Tbilisi na konferenciu, stretla sa s Jerichovským… No a viete si to predstaviť… Keď sa Jerichovský všetko dozvedel, usiloval sa ju odhovoriť, ale márne. Predstavte si, že napokon aj on prešiel pracovať na Projekt, len aby bol s ňou.

Gogija vzdychol.

— Vy by ste sa mohli zaľúbiť do potápačky? — spýtal sa Pavlyš.

— Ako to mám vedieť, keď na mňa v Kutaisi čaká mladá žena. Celkom obyčajná a veľmi pekná. Ukážem vám v laboratóriu jej fotografiu. Poslala mi list, trojkilový.

— A čo tamtí…? — Pavlyš ukázal na vtáky vznášajúce sa na oblohe.

— To je dačo celkom iné, — povedal Gogija. — Aj Alanova dcérka pracuje v našom ústave. To je iba dočasné, čosi ako maska. Prídeš domov, zložíš masku, a žiješ ako predtým.