Kir Bulyčov - Popoluškine biele šaty

Van vykonával svoj obrad. Kôpku úradnej pošty potisol Dimovovi, potom zaradom bral listy a balíčky z najvyššieho štósu a nahlas čítal mená adresátov. Táto procedúra zrejme bola posvätená tradíciou, lebo nikto nereptal, jedine Jerichovský, ale o ňom vysvitlo, že je povestný rebel.

Ľudia pristupovali k stolu a preberali listy a zásielky svoje i tých, čo nemohli prísť. Zástup obkolesujúci Vana sa postupne rozchádzal, niektorí sa pohodlnejšie usadili, aby si prečítali list, iní sa ponáhľali preč, chceli si osamote vypočuť pás. Kôpky mizli. Marina Kimová nebola medzi adresátmi, ktorých mená čítal Van. Napokon vzal predposledný zväzok listov a podal ho Sandre.

— To je pre morskú stanicu, — povedal. — Je tam zásielka aj pre teba.

Potom položil ruku na posledný, tenký zväzoček listov, na belasú obálku Maríny Kimovej.

— Z Vrchola tu nie je nikto? — spýtal sa Van a vzápätí dodal: — Sám to odnesiem.

„No pravdaže,“ pomyslel si Pavlyš, „s akou radosťou!“ Uvedomil si, že vďaka Marine sa on, odvážny diaľkový letec, celkom bezdôvodne mení na obyčajného žiarlivca.

— Pavlyš, počujete ma?

Stál pri ňom Dimov.

— Musím odísť, ale keď sa vrátim, venujem vám pol hodiny a zodpoviem vaše otázky. Predpokladám, že zatiaľ nijaké nemáte. Radím vám, aby ste odprevadili Sandru. Ide dolu, na morskú stanicu.

— Idem s vami, — pridal sa Jerichovský. Potom sa obrátil ku kolegom a dodal: — Podaktorí namiesto toho, aby sa vrátili na svoje pracoviská, sa chystajú obťažovať hosťa. Odpoviem namiesto neho. Neprichádza zo Zeme. O tom, čo sa robí doma, vie ešte menej ako my. Šport ho nebaví, nezbiera známky. Slovom, je to človek nezaujímavý a neinformovaný. Všetko ostatné sa dozviete od neho pri večeri.

Keď skončil svoj monológ, pošepkal Pavlyšovi:

— Robím to pre vaše dobro, kolega. Ďaleko od domova sa ľudia stávajú priveľmi zhovorčiví.

Keď šli dlhým zvažujúcim sa tunelom, kde-tu osvetleným lampami pod plafónom, Jerichovský ďalej rozvíjal svoju myšlienku.

— Keby sme museli intenzívne pracovať, keby na nás na každom kroku striehlo nebezpečenstvo, ani by sme nezbadali, ako plynie čas. Lenže naša práca je monotónna, v laboratóriách je málo rozptýlenia… A tak nás nové tváre priťahujú.

— Nemáš celkom pravdu, Erik, — ozvala sa Sandra. — To u vás hore vládne taký pokoj. Inde to tak nie je.

Točité schody, po ktorých schádzali, sa krútili okolo vertikálneho stĺpa. Bol v ňom výťah, ale oni šli peši.

— Som samorastlý filozof, — pokračoval Jerichovský idúcky. — A musím vám povedať, kolega, že podmienky, v akých vykonávam svoju prácu, ma nabádajú abstraktne uvažovať. Za vonkajšou všednosťou nášho doterajšieho života sa tají tlak budúcich kataklyziem a vírov. Opakujem však, vnímame to ako pozadie, ale na každé, aj na to najexotickejšie pozadie si človek rýchlo privykne. Sandra práve povedala, že iní tu nemajú taký pokojný život. Je to možné… Kedy vás čaká Dimov?

— O pol hodiny.

— Tak vám ukážeme akvárium a hneď pôjdeme nazad. Dimov veľmi zaujímavo hovorí, no neznáša, keď sa ľudia oneskoria.

– Čudné, — poznamenal Pavlyš. — O Dimovovi sa tu vyjadrujú ako o samovládcovi, a pritom robí dojem veľmi jemného, delikátneho človeka.

— S nami aj musí zaobchádzať ako samovládca, hoci v tých najjemnejších rukavičkách. Na jeho mieste by som už dávno ufujazdil od tohto húfu intelektuálov. Treba mať s nimi nesmiernu trpezlivosť.

— Erik zasa nemá pravdu, — prehovorila Sandra, ktorá akoby sa vyžívala v tom, že ustavične polemizovala s Jerichovským. — Dimov je skutočne ten najmilší a najjemnejší človek, no dobre vieme, že jemu vždy patrí posledné slovo. Nemá právo sa pomýliť, lebo by sa to mohlo skončiť katastrofou. Vôbec tu nie je pokojný život, to si Jerichovský iba vymýšľa.

Šachta sa končila. Pavlyš sa na chvíľku oprel o stenu, čakal, kým sa mu prestane krútiť hlava. Jerichovský si to všimol a povedal:

— Usilujeme sa čo najviac chodiť. V práci nemáme veľa pohybu…

Pavlyš čakal, čo zase namietne Sandra.

— Kto ako. Ja, ale aj iní sa musíme veľa pohybovať, — opravila Sandra Jerichovského.

— Nehovorím o vašej skupine, — povedal Jerichovský. — Vaša skupina je dačo iné.

— A čo Marina Kimová? — pripomenula Sandra.

Pavlyšovi sa zovrelo srdce. Prvý raz tu vyslovili to meno tak jednoducho, bežne ako meno Dimov či Van. Už vedel aspoň toľko, že Marina je tu, že sa musí veľa pohybovať a že nepatrí do tej istej skupiny ako Sandra. Je však tu na stanici, blízko, možno jej práve teraz Van odovzdáva poštu zo Zeme.

– Čo s tým má Marina? — začudoval sa Jerichovský a obrátil sa k Pavlyšovi, akoby očakával pomoc od neho; zrejme ho pokladal za oveľa informovanejšieho, ako to bolo v skutočnosti. — Hádam sa to dá porovnávať?

Pavlyš mykol plecom. Nevedel, či sa Jerichovský dá porovnať s Marinou Kimovou. Hoci aj toto potvrdzovalo jeho tušenie, že Jerichovský žije pokojným životom, ale Marina nie. Jerichovský behá po schodoch, aby nestratil formu, no Marine také niečo nehrozí.

— On predsa nepozná Marinu, — povedala Sandra.

— Ach áno, celkom som zabudol.

— Raz som sa s ňou stretol, — povedal Pavlyš. — Už dávno, pred pol rokom na Mesiaci.

— Vylúčené! — zvolal Jerichovský. — Zmýlili ste sa.

— Myslíš? Už si zabudol, čo sa vtedy robilo v ústave? — pripomenula Sandra. — Máš deravú hlavu.

Vstúpili do priestrannej miestnosti, akoby pritlačenej nízkym plafónom, kde-tu podopretým stĺpmi. Vzdialená stena bola priezračná. Za ňou sa zelenela hrubá vrstva vody.

— Tak toto je naše akvárium, — oznámil Jerichovský.

— Opustím vás, — povedala Sandra. — Musím odovzdať listy a vrátiť sa do práce.

— Veľa šťastia! — zaželal jej Jerichovský a hlas sa mu zachvel. — A šetri sa trochu.

Pavlyš pristúpil k priezračnej stene. Húf drobných rybičiek sa mihol celkom blízko, cez vodu sa predierali slnečné lúče. Navrchu sa rozplývali, čím vznikal dojem velikánskej, hmlou zaplnenej siene, kde pod plafónom svietia neviditeľné lustre, chaluhy sa pohojdávali ako dlhé ruky. Dno oceánu sa šikmo vzďaľovalo do hlbín, kde sa nejasne črtali ostré vysoké čierne skaly. Z temnej hlbočiny sa vynoril obrovský žralok a pomaly, dôstojne sa blížil k sklenej stene. Za ním plával druhý, trochu menší.

Odkiaľsi zboku, z otvoru, ktorý Pavlyš nevidel, vyplávala Sandra. Mala na sebe tenkú gumenú kombinézu, plutvy a veľké okuliare. Pavlyš sa zľakol. Sandra plávala rovno k žralokom, iste ich nezbadala.

— Sandra! — zakričal Pavlyš a priskočil k sklenej stene.

Menší žralok sa pôvabne obrátil k Sandre. V tom ladnom pohybe sa dala tušiť obrovská prvobytná sila.

— Sandra!!!

— Len pokojne, — ozval sa Jerichovský, na ktorého Pavlyš celkom zabudol. — Aj ja mám z toho niekedy strach.

Žralok a Sandra plávali bok po boku. Sandra žralokovi čosi hovorila. Pavlyš by mohol odprisahať, že videl, ako sa jej otvárajú ústa. Potom Sandra vyplávala trochu vyššie, ľahla si žralokovi na chrbát a chytila sa ostrej plutvy. Žralok vzápätí odplával do hlbín a druhý ho nasledoval.

Pavlyš si uvedomil, že stojí nepohodlne vykrivený, s čelom pritisnutým na sklo. Prešiel si dlaňou po sluche, mal pocit, že sa mu postrapatili vlasy. Účes mal v poriadku. Koniec koncov dalo sa to vysvetliť tak, že tu dre-zírovali morské živočíchy.