Kir Bulyčov - Popoluškine biele šaty

Pavlyš nevedel, ako dlho tam stál. Zvrtol sa, chcel sa spýtať Jerichovského, čo znamená ten výjav, ale on tu už nebol.

Pavlyšovi zišlo na um, že sa s Dimovom nedohodol, kde sa stretnú.

Vyviezol sa výťahom, bez problémov našiel veľkú sieň s portrétmi, ale miestnosť bola prázdna. Vrátil sa do svojej izby, tam ho Dimov ľahko nájde.

Van nebol v izbe. Pavlyš pristúpil k Maríninmu portrétu. Marina hľadela popri Pavlyšovi, akoby mu za chrbtom videla čosi veľmi zaujímavé. Kútiky plných perí mala zdvihnuté, ale nebol to úsmev, iba náznak úsmevu. Prešlo vyše štyridsať minút, a Dimov nechodil. Pavlyš podišiel k obloku. Vonku sa preháňal vietor a na oblohe sa až po obzor ťahali kučeravé obláčiky. V izbe bolo celkom ticho — sklo neprepúšťalo zvuk. Ticho panovalo i na chodbe. Vtom sa ozvalo jemné cvrlikanie, akoby sa kdesi nablízku zobudil pracovitý svrček. Pavlyš sa poobzeral. Na vzdialenom konci Vanovho dlhého pracovného stola stál písací stroj. Stroj pracoval. Nad vozíkom sa zjavil okraj papiera, vysunul sa o niekoľko centimetrov a bolo vidieť napísaný riadok. Písací stroj cvakol a odstrihnutý lístok vypadol do zberača. Pavlyš si pomyslel, že lístok môže byt: určený jemu. Dimov ho hľadá a takýmto spôsobom mu oznamuje, kde sa zídu. A tak pristúpil k písaciemu stroju, vzal lístok a čítal:

Van, ako sa volá človek, ktorý práve priletel? Ak sa volá Pavlyš, nehovor mu o mne. Marina.

Pavlyš zarazene držal lístok v ruke. Tak Marina ho nechce vidieť! Hnevá sa naňho? Ale začo? A čo má urobiť on? Teraz keď určite vie, že Marina je tu…

— Ach, tu ste! — povedal Dimov. — Dobre ste urobili, že ste sa vrátili sem, aspoň som vás hneď našiel. Tak čo, boli ste dolu?

— Bol, — odpovedal Pavlyš a pristúpil k písaciemu stroju, chcel položiť lístok nazad.

— Stalo sa niečo? — spýtal sa Dimov. — Prečo máte zlú náladu?

Pavlyš už vystrel ruku s lístkom k stroju, ale rozmyslel si to. Aký význam má robiť z toho tajnosti? Podal lístok Dimovovi.

— Uhm, to je ich súkromná korešpondencia, — povedal Dimov, ukazujúc na stroj. — Vzali ste lístok, lebo ste si mysleli, že to je môj odkaz pre vás, všakže?

Pavlyš prikývol.

— A keď ste si ho prečítali, prirodzene, rozladilo vás to. Nikomu nepadne dobre, keď ho ktosi nechce vidieť, aj keď má na to dostatočné dôvody.

Dimov si všimol, že Pavlyš pozrel na fotografiu v nefritovom rámiku.

— Poznáte ju?

– Áno.

— Kedy ste sa zoznámili? Uverte, nespytujem sa iba zo zvedavosti. Ak to nie je tajnosť, chcel by som vedieť, ako a kedy sa to stalo. Marina je moja podriadená…

— Nie je to nijaké tajomstvo, — povedal Pavlyš. — Pred pol rokom som sa ocitol na Mesiaci, v Mesačnom prístave. Práve tam bol karneval. A celkom náhodou som sa na karnevale zoznámil s Marinou.

— Už je to jasné.

— Bola to krátka a čudná známosť. Marina z ničoho nič zmizla…

— Nemusíte pokračovať, viem všetko. Všetko.

Pavlyša prekvapilo, že o tom Dimovovi rozpráva takým tónom, akoby sa mu chcel ospravedlniť.

— Vedeli ste, že ju nájdete tu?

— Požiadala ma, aby som ju nehľadal.

Pavlyšovi sa zamarilo, že sa Dimovovi mihol v očiach úsmev.

— A ako ste zistili, že je na Projekte?

— Aj tak by som sem priletel. Spiro ma požiadal, aby som letel s nákladnou raketou. Mal som čas. Keď sa so mnou zhováral, z poštového vreca vypadlo niekoľko listov. Na jednej obálke som si všimol meno Marina Kimová. Upútalo ma to… Mal som sa vás hneď spýtať na ňu, ale nazdával som sa, že si príde po poštu a uvidím ju… Navyše ani som na to nemal právo, veď ju takmer nepoznám.

— Videl som ju dnes, — povedal Dimov a vložil lístok do zberača. — Aj som sa s ňou zhováral, ale neupozornila ma.

— Má právo nebrať ma na vedomie.

— Isteže. Okrem toho aj tak by ste ju dnes neboli mohli vidieť, odletela domov.

— Je to ďaleko?

— Nie veľmi… Tak ona vás nechce vidieť… Nuž áno, musí mať na to závažné dôvody a my nemáme právo nerešpektovať jej vôľu, nech by to bolo zapríčinené čímkoľvek. Aj keby šlo iba o vrtoch, všakže?

— Súhlasím s vami.

— Výborne… A teraz si pohovorme o stanici. Pre vás ako biológa bude zaujímavé oboznámiť sa s ňou. Iste už máte pripravenú prvú otázku.

Dimov zjavne nechcel pokračovať v rozhovore o Marine.

— Nuž čo, ak je Marina zakázaná téma…

— Ste veľmi kategorický, kolega.

— Nenalieham. Rád by som sa vás spýtal na Sandru. Nepochopil som, o čo tam šlo. Sandra odplávala so žralokmi a Jerichovský zatiaľ zmizol.

— Na tom nie je nič čudné. Jerichovský sa o Sandru veľmi bojí.

— Drezírujete tunajšie živočíchy?

– Čo tým konkrétne myslíte?

— Boli tam žraloky. Sandra odplávala na jednom z nich.

— Sadnite si, — vyzval Dimov Pavlyša a sadol si do kresla.

Aj Pavlyš si sadol. Prečo sa Marina naňho nahnevala? Čím si vyslúžil takú nemilosť?

— Začnime od začiatku, tak je to najlepšie, — povedal Dimov. — Zapáľte si. Nefajčím, ale neprekáža mi, keď sa fajčí v mojej prítomnosti. Poznáte Gevorkjanove práce?

Pavlyš si v duchu predstavil portrét vo veľkej sieni. Huňaté obočie nad tmavými hlbokými očnými jamkami…

— Iba vo všeobecných črtách. Som ustavične na lodiach…

— Isteže. Ani ja nestačím sledovať, čo sa deje v príbuzných vedách. O bioformovaní ste počuli?

— Prirodzene, — rýchlo prisvedčil Pavlyš.

— Isteže, v najvšeobecnejších črtách, — povedal Dimov. — A nemusíte sa ospravedlňovať. Na čo sa špecializujete? Spytujem sa vás, lebo takmer s istotou viem, že sa zameriavate na istý odbor. Inakšie by ste boli iba povaľač, večný cestujúci, ktorý sem-tam ošetrí nejaký škrabanec a vie zapnúť diagnostické zariadenie.

— Vlani som bol na stáži u Singha, zdokonaľoval som sa v reanimácii, — povedal Pavlyš. — A tohoročnú dovolenku som strávil na Korune. Zaujímavo pracujú, má to veľkú budúcnosť.

— Singh je tuším v Bombaji?

— V Kalkate.

— No vidíte, svet nie je až taký veľký. Kedysi uňho pracovala Sandra.

— Iste až po mne.

— O Korune mám iba nejasnú predstavu. Nie preto, že by ma to nezaujímalo, ale nemám kedy. Takže mi nezazlievajte, keď vám o našej práci porozprávam trochu podrobnejšie, ako to budete pokladať za potrebné. Ak vám čo-to už bude známe, vydržte. Neznášam, keď mi skáču do reči.

Dimov sa rozpačité usmial, akoby prosil o prepáčenie, že má takú neznesiteľnú povahu.

— Keď sa budoval náš ústav, — začal, — akýsi vtipkár navrhol pomenovať našu vedu ichtyandria. A možno to ani nebol vtipkár. Veď kedysi existovala taká literárna postava — Ichtyander, človek-ryba, vybavený žiabrami. Čítali ste o tom?

– Čítal.

— Pravdaže, ichtyandria bola iba žart. Vedci potrebujú vedeckejšie slová, to je naša slabá stránka. Náš ústav dostal názov ústav bioformovania… Nové vedy zvyčajne vznikajú akoby na hrebeni vlny. Spočiatku sa hromadia fakty, skúsenosti, myšlienky, a keď ich množstvo prevýši prípustnú mieru, vzniká nová veda. Tají sa v príbuzných, ba i vzdialených vedách, jej myšlienky sa vznášajú vo vzduchu, novinári o nej píšu, no nemá ešte pomenovanie. Je údelom iba jednotlivých nadšencov a čudákov. Tak to bolo i s bioformovaním. Prvými bioformami boli vlkolaky. Rozprávkové vlkolaky, zrodené prvobytnou fantáziou, ktorá vo zvieratách videla svojich blízkych príbuzných. Človek sa ešte nevyčleňoval z prírody. Videl silu v tigrovi, prefíkanosť v líške, ľstivosť či múdrosť v hadovi. Vo svojej obrazotvornosti obdarúval zvieratá ľudskými vlastnosťami. Vrcholom tohto druhu fantázie boli čarodejníci, bosoráci, zlé vlkolaky. Počúvate ma?