Pavlyš prikývol.
– Ľudia túžia lietať, a tak lietame v spánku. Ľudia túžia plávať ako ryby… Ľudstvo pobádané závisťou začalo preberať od zvierat ich dômyselné vlastnosti. Vyrobilo lietadlo, ktoré pripomína vtáka, vyrobilo ponorku, ponášajúcu sa na žraloka…
— Nazdávam sa, že závisť v týchto vynálezoch nehrala úlohu.
— Neprerušujte ma, Pavlyš, sľúbili ste mi to. Chcem vám len ukázať, že ľudstvo sa pustilo nesprávnou cestou. Našich predkov možno ospravedlniť tým, že nemali dosť vedomostí a možností, aby si zvolili správnu cestu. Človek napodobňoval jednotlivé druhy činnosti zvierat, napodobňoval ich tvar, ale seba sa v tejto súvislosti nikdy nedotkol. S rozvojom vedy sa človek stal až priveľmi racionálny. V porovnaní so svojimi prvobytnými predkami bol o krok pozadu. Rozumiete mi?
– Áno, — prisvedčil Pavlyš a pomyslel si: Ktovie či sú tieto prednášky určené len pre cudzincov alebo tieto útrapy musia prežívať i pracovníci stanice. Aj Marina? Aké má vlastne oči? Vraj už niekoľko rokov po smrti Márie Stuartovej si nikto nepamätal, akej farby mala oči.
— Ale takáto situácia nemohla trvať donekonečna!
Dimov vyzeral celkom premenený. Tá jeho vycivenosť je iste zapríčinená fanatizmom. Je to jemný, delikátny fanatik, pomyslel si Pavlyš.
— Medicína dosiahla isté úspechy, — pokračoval Dimov. — Začali sa transplantovať orgány, vytvárať umelé orgány. Čoraz väčšiu úlohu v našom živote hrala genetika, géniove konštruovanie, cieľavedomé mutácie. Naučili sa človeka opravovať, reštaurovať, ba i dotvorovať…
Nie, to nie je fanatik, spresnil v duchu Pavlyš. Je to rodený pedagóg, ktorý sa zhodou okolností ocitol medzi ľuďmi, čo aj bez neho všetko vedia a napriek úcte k nemu ako k vedúcemu stanice odmietajú počúvať jeho prednášky. Marina v nebezpečnej chvíli jednoducho vykĺzne z miestnosti a ujde na svoj Vrchol. Budem sa musieť poprechádzať po stanici a zistiť, či existuje schodište alebo výťah vedúci hore. Čo keby som len tak náhodou vyšiel hore, náhodou zašiel za ňou do laboratória…? Počkať, a čo keď aj ona pracuje so zvieratami? Sandra pracuje so žralokmi a Marina… Marina s vtákmi!
Pavlyš sa tak pohrúžil do myšlienok, že prepásol niekoľko Dimovových viet.
… Gevorkjanovi osud určil úlohu zberateľa. Zhrnul všetky príklady, o ktorých som vám práve rozprával. Sformuloval úlohy, zameranie, ciele bioformovania. Prirodzene, nebrali ho vážne. Jedna vec sú neveľké čiastočné zmeny ľudského tela, iné je prerobiť ho od základu. No zatiaľ čo vedci v minulom storočí museli dokazovať svoju pravdu celé desaťročia a génius, ktorý predstihol svoju dobu, získal uznanie až niekedy v osem desiatom roku svojho života, Gevorkjan mal k dispozícii oceánsku základňu Nairi, kde už pracovalo dvanásť potápačov vybavených žiabrami.
— Sandra je teda potápačka, — domyslel sa Pavlyš.
— Pravdaže, — prisvedčil Dimov, ktorého prekvapila Pavlyšova neinformovanosť. — Nezbadali ste, aký má zvláštny hlas?
— Zbadal, ale neprikladal som tomu význam.
— Sandra prišla k nám nedávno. Kedysi pracovala na Nairi. Ale zase ste ma prerušili! Hovoril som vám o Gevorkjanovi. Vznikol paradox. Potrebujeme ľudí-ryby. Potápačov vybavujeme žiabrami, v oceáne na nich čaká kopa práce. Novinári už ľahkomyseľne píšu o rasách morských ľudí, no my vedci vieme, že je privčas hovoriť o tom, pretože dvojitý dýchací systém veľmi komplikuje organizmus, sťažuje sa tým jeho vyvažovanie. Gevorkjan už od začiatku bol proti tomu, aby sa žiabre stali trvalou súčasťou organizmu potápačov. Chcel, aby ľudské telo bolo iba obalom, takým, aký rozum pokladá za najvhodnejší. Obalom, ktorý v prípade potreby možno zhodiť a vrátiť sa k normálnemu životu. Cítite už rozdiel medzi potápačmi a bioformami?
Pavlyš neodpovedal a Dimov ani nečakal na odpoveď.
— Bioform, — vysvetľoval, — je človek, ktorého telesná štruktúra je zmenená tak, aby mohol čo najlepšie vykonávať prácu v podmienkach, v akých normálny človek nemôže pracovať.
Pavlyš prvý raz počul o Gevorkjanovi asi pred pätnástimi rokmi, ešte za študentských čias. Potom sa polemiky a vášne upokojili. A možno Pavlyš venoval pozornosť iným veciam…
— Polemiky sa sústreďovali okolo problému číslo jeden, — pokračoval Dimov. — Načo meniť štruktúru ľudského tela, čo je drahé a nebezpečné, keď sa dá skonštruovať stroj, ktorý bude vykonávať všetky potrebné funkcie? Naši oponenti sa nás spytovali: Chcete vytvoriť Ikara? Ikara s ozajstnými krídlami? Nuž my ho predbehneme na našom flyeri — rýchlolete. Chcete vytvoriť človeka-kraba, ktorý by mohol zostúpiť do Tuscarory? My ta spustíme batyskaf. Lenže… — Tu Dimov urobil pauzu, no Pavlyš pokazil celý efekt, lebo vetu dokončil:
— Lenže vesmír nie je pokračovaním zemského oceánu.
Dimov si odkašlal a urazene sa odmlčal. Bol ako herec, ktorému akýsi bezočivec z hľadiska napovedal: „Byť alebo nebyť.“ A on si tú vetu pripravoval, nacvičoval niekoľko mesiacov.
— Prepáčte, zišli mi na um útržky diskusií z tých čias, — ospravedlňoval sa Pavlyš, keď si uvedomil, ako trestuhodne sa previnil svojou replikou.
— Tým lepšie, — ovládol sa Dimov. — Slovom, ako ste povedali, vesmír nie je zemský oceán. A nie je pre vás ťažko sa dovtípiť, odkiaľ Gevorkjan dostal pomoc.
— Od Vesmírnej správy.
— Od Diaľkového prieskumu. Neviete si predstaviť, koľko prihlášok sme dostali, keď Gevorkjan uverejnil svoju hlavnú správu. Ponáhľali sa k nemu chirurgovia a biológovia z rozličných, často celkom nečakaných strán. Aj tak to boli ťažké roky. Všetci túžili po okamžitých výsledkoch, ale dobrovoľníkov sme zatiaľ nebrali. Vznikol však hlbokovodný pes. Presnejšie, krabopes. Nasledovali ešte tri roky pokusov, kým sme sa mohli úplne zaručiť, že budeme môcť bioformu-človeku vrátiť jeho predošlý výzor. A pred ôsmimi rokmi sa začali pokusy s ľuďmi.
— A kto bol prvý bioform?
— Boli dvaja — Seris a Sapejev. Boli to hlbokovodné bioformy. Pracovali v desaťkilometrovej hĺbke. Neboli by presvedčili skeptikov, keby im nebola poslúžila náhoda. Pamätáte sa, ako zachraňovali batyskaf vo Filipínskej preliačine? Nie?
— Kedy to bolo?
— Teda sa nepamätáte. Ale pre bioformiu to je celá epocha. Batyskaf stratil riadenie, uviazol v trhline a zasypala ho podvodná lavína. Spojenie sa prerušilo. Slovom, nastala tá situácia, keď sa každá technika dáva na ústup. Ale naši mládenci sa ta dostali. Kdesi mám odložené fotografie a novinové výstrižky z tých rokov. Ak vás to zaujíma, neskôr vám ich ukážem…
Všetko vozí so sebou, pomyslel si Pavlyš. A hovorí o tých udalostiach ako o dávnych dejinách, hoci odvtedy prešlo iba šesť-sedem rokov.
— V tom čase sa v ústave už pripravovalo niekoľko dobrovoľníkov.
Chápete, i pri dnešných možnostiach je proces bioformovania mimoriadne zložitý. Tak napríklad pracoval u nás Grunin. Dobrovoľník, navigátor diaľkovej floty. Mal pracovať na planéte, kde je desaťnásobne vyšší tlak v porovnaní s naším, radiácia stonásobne prevyšuje prípustnú normu a teplota na povrchu je plus tristo. Okrem toho tu vyčíňajú prachové víchrice a ustavičné sopečné výbuchy. Isteže, na takú planétu možno poslať robota, ktorý si poradí s podobnými podmienkami, alebo terénne vozidlo, také zložité, že človek v ňom bude ako mucha v kybernetickom mozgu. A predsa možnosti robota i človeka v terénnom vozidle budú obmedzené. Grunin plánoval, že sa na tú planétu dostane sám. Vlastnými rukami všetko ohmatá, na vlastné oči uvidí. Je bádateľ, vedec. Slovom, zisťujeme, akým podmienkam musí zodpovedať nové Gruninovo telo, aké zaťaženie musí vydržať. Vypočítavame program takého tela, hľadáme analógie v biologických modeloch, vyratúvame extrémne tolerancie. A na základe týchto výpočtov začíname konštruovať Grunina. Všetko sme urobili… Dimov sa odmlčal.
Читать дальше