Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Prebudil ma lejak a krutý pocit smädu. Sadol som si, aby som vypátral, či niekde neobjavím potok alebo kaluž vody. Neviete si predstaviť, aký som bol ohromený, keď som sa podíval na krajinu pred sebou. Myslel som, že blúznim. Zvlnený terén sa premenil na rad oblých horských hrebeňov. Na jednom z nich som sedel ja. Ani stopy nebolo po poprehýbanej rovine, zmizol i kopec, na ktorého vrchole som usnul.

Telo som mal ako dolámané. Len o chvíľu som spozoroval, že pôda sa chveje a kolíše.

Hučanie v ušiach prehlušil rachot, doliehajúci sem odkiaľsi diaľky. Zem podo mnou sa priamo rozhojdala a v niekoľkých chvíľach sa tak dopukala, že som sa zaboril do vlhkého piesku.

Zrazu sa mi zdalo, že hrebene klesajú a ja pomaly stúpam k nebesám. Ako som neskoršie spoznal podľa horstva, z ktorého som utiekol, vydúval sa a stúpal jedine hrebeň, na ktorom som bezmocne sedel v piesku a stŕpnuto sledoval rôzne zmeny krajiny. Za niekoľko hodín ma vydvihlo do obrovskej výšky. V diaľke sa rozbesnilo more. Vlny vysoké ako hrádze zúrivo bili do pevniny a odtŕhali celé kusý zeme. Z pralesov vybehli čudné jaštery a splašeno utekali k novovzniknutej hore, ktorá ma vydvihla.

Vyškriabal som sa z piesku a trmácal sa opačným smerom dolu, aby som sa pred nimi zachránil.

Zvieratá ma čoskoro dohonili. Ich mohutné svalnaté telá sa mihali popri mne ako preludy. Ani jeden z obludných tvorov nejavil o mňa záujem.

„Asi utekajú pred veľkým nebezpečenstvom,“ šľahlo mi hlavou a znova som sa vzchopil. Ubehol som niekoľko krokov a opäť klesol. Zúfale som sa díval za utekajúcimi zvieratami. Popri mne sa práve plazil jašter, ktorý sa pre svoje ťažké telo a neohrabané mocné nohy oneskoril za ostatnými. Niekoľkými skokmi som bol pri ňom. Zachytil som sa kostených doštičiek, ktorými bolo posiate jeho telo, a vyšplhal som sa na chrbát.

Jašter ma zrejme ani nezbadal. Napínal všetky sily, aby dohonil ostatné.

Obzrel som sa. Kúštik za nami sa valil netvor s dlhým krkom a obludnou papuľou, vyzbrojenou drobnými ostrými zubami. Stačilo, aby trošku natiahol krk — a moja púť peklom by sa zaraz bola skončila. Ale — keď ti už hrozí nebezpečenstvo zo všetkých strán, prestaneš sa báť a začneš chladno uvažovať. Nebudete mi veriť, ale ja som v tej hrôze začal premýšľať, ako sa nebezpečnému tvorovi ubrániť.

Kým som sledoval nebezpečenstvo za chrbtom, dobehol môj koráb k širokej rieke. Bez rozmýšľania sa vrhol do vody a plával na druhý breh, nad ktorým sa už dvíhali prvé stráne veľhôr. Údolím zaznel dunivý hukot. Mocnel a čoraz väčšmi ohlušoval. Jašter podo mnou napol všetky svaly, aby prekonal niekoľko metrov, ktoré chýbali po breh.

V zákrute údolia sa zjavila mohutná hrádza vody, ktorá ako pohybujúci sa vodopád rútila sa priamo proti nám.

Zoskočil som z tela záchrancu a niekoľkými pohybmi som sa dostal na breh.

Dodnes sa tomu čudujem, kde sa vo mne vzalo ešte toľko energie. Vyskočil som na breh a chcel som bežať hore stranou. Len čo som sa zachytil balvana, zaplavil ma dážď spenenej vody.

Zavrel som oči a bezmocne očakával, čo príde.

Príval vody sa však prehnal a ja som ostal tesne nad ním visieť na balvane. Úbohý jašter — môj záchranca — zmizol v rozbesnenom živle.

Nové nebezpečenstvo číhalo na mňa na stráni. Odpočívalo tu niekoľko jašterov, ktoré nemali dosť sily, aby sa vyšplhali vyššie.

Voda ustavične stúpala — dosahovala mi až po chodidlá. Nedá sa nič robiť, musím pokračovať v ceste. Sklonil som sa nad hladinu a dlhými glgmi som sa napil. Voda bola trochu slaná, ale pálčivý smäd predsa len zahnala. Ba zdalo sa mi, že mi trošku aj vrátila sily do rúk a nôh.

„Využijem ochabnutosti zvierat a vystúpim vyššie do hôr,“ uvažoval som.

S námahou som vyliezol až na malú náhornú rovinu a zaliezol do sviežo zeleného krovia. Šťastie sa mi opäť na chvíľu vrátilo. Priam na dosah ruky sa kolísali na vetvách nachové oválové plody, ktoré som poznal a na ktorých som si už viac ráz pochutnal. Vietor skučal a občas sa nad krovím ukázala hlava niektorého z jašterov. Ale ja som na nič nedbal. Hltavo som prehĺtal šťavnatú sladkú dužinu.

Únava mi čoskoro zavrela ťažké viečka. Keď som sa prebudil, opäť som siahol po plodoch, najedol som sa a znova zaspal. Tak som v húšťavách strávil niekoľko dní. A boli to trpké dni, to mi iste veríte. Na oblohe sa striedali dve slnká.

I keď už jedno dávno zapadlo, druhé stálo ešte len na vrchole klenby.

Pohyby horských masívov prestali, sopky zhasli. Vnútro planéty sa vybúrilo a teraz odpočívalo. Na ako dlho, o tom som nemal pochopiteľne ani tušenia.

Počasie sa tiež zlepšilo. Tmavý čmud sa rozplynul a ovzdušie sa očistilo od popolného prachu.

Z príjemného pokoja ma vyrušil len jašter, ktorý dostal chuť na listy kra, pod ktorým som odpočíval. Trochu ma nastrašil, ale ináč sa nič nestalo.

Rany na tele sa napodiv rýchle hojili a zaschýnali. Čoskoro som sa dostal z najhoršieho.

Opustil som svoj útulok a pomaly putoval do hôr, do rokliny, kde som v zúfalstve a záchvate strachu zabudol svoj jediný majetok, gumený čln. Srdce sa mi stískalo od úzkosti. Bez neho by sa moja nádej na udržanie holého života zmenšila na minimum.

Čím vyššie som vystúpil, tým širší bol rozhľad. Zdá sa vám to azda prirodzené, ale mňa to prekvapovalo. Čudoval som sa, kam sa podeli hory, ktoré podo mnou vyrástli, keď som ležal v bezvedomí. Zdalo sa mi, že sa opäť vyrovnali na rovinu, akoby ich vyvalcoval obrovský valec. Hmlový opar, ktorý sa váľal pod horami, nedovolil prezrieť si rovinu dôkladne. Až keď žiara obidvoch sĺnc hmly rozohnala, videl som, že dookola bolo more, posiate mnohými drobnými ostrovčekmi. Kopce, ktoré sa na kratučký čas dvihli k oblohe, prepadli sa naspäť a vytvorili zvrásnené dno nového mora.

Sú tieto hory na niektorom mieste spojené s pevninou, alebo sa stali opusteným ostrovom? To bola otázka, na ktorú som si zatiaľ nevedel dať odpoveď. Ak som skutočne na ostrove, potom bez člna sa odtiaľto nikdy nedostanem. Drevo je tu ťažšie ako voda, takže na stavbu člna niet ani pomyslenia. A bez potravy tu tiež zahyniem…

Obava o čln ukrytý v rokline hnala ma jednostaj nahor.

Po niekoľkých hodinách výstupu som narazil na vážnu prekážku — na tuhnúce prúdy lávy. Musel som ich ustavične obchádzať, čím sa mi cesta neprestajne predlžovala.

Na niektorých miestach boli výrony lávy také mohutné, že úplne zmenili tvárnosť krajiny a ja som čoskoro stratil orientáciu. Musel som sa veľký kus vrátiť naspäť až k húštinám a pralesom a zásobiť sa sladkými plodmi, ktoré mi nahrádzali nielen jedlo, ale aj nepostrádateľnú vodu.

Najmenej desať dní som blúdil obryvmi a úžľabinami po stranách a náhorných rovinách.

Konečne som došiel k rokline, ktorú som tak dlho hľadal. Obidve slnká boli už za obzorom. Nad hlavou mi blikotali hviezdičky.

Keď som sa priblížil ku vchodu do rokliny, zdalo sa mi, že v nej niečo horí. Prezrádzali to svetlá, ktoré poletovali na druhej stene.

Dych sa mi zatajil v prsiach.

Môj čln! Bez rozmýšľania som sa vrútil medzi skalné steny. Ale hneď som sa zháčil. Uprostred rokliny plápolala pravidelne nakladená hranica dreva a okolo nej sedeli — Kvarťania.

Asi ma počuli, lebo zamávali krídlami a vzniesli sa do výšky. Aj s člnom.

Už som ho na šťastie nepotreboval. O niekoľko dní ste ma našli na brehu mora.

Ďakujem vám.