Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Francko — a Marka.

A čln. Áno, ťahajú za sebou gumený čln.

Zajasal som. Konečne záblesk nádeje. Bežal som priateľom v ústrety a vrúcne som ich objal. Bránili sa, asi nerozumeli mojim prejavom vďačnosti a priateľstva, ale mne to bolo jedno.

— Ste chlapíci, — vykrikoval som ako bez rozumu. — Tisíckrát vám ďakujem, že ste mi zachránili život. Bez teba, Marka, by ma tá háveď bola zožrala i so strechou nad hlavou. A čln — čln — viete vôbec, čo to pre nás znamená? Hneď to poznáte sami. Aké šťastie, že naša guma tej hávedi nechutnala.

Čln som hneď dôkladne prezrel. Poškodenie nebolo také veľké. Pri náraze na vetvu sa pretrhla len plachta, chrániaca za nepohody náklad alebo cestujúcich. Pri nafukovaní som síce objavil v člne niekoľko malých dierok, ale boli také nepatrné, že vzduch unikal nimi veľmi pomaly.

Vydali sme sa na cestu.

Jedinými našimi veslami boli ruky, pretože pôvodné veslá zmizli v útrobách žravej chrobače.

Zmietaní vlnami plavili sme sa popri piesočnatom brehu. Postupovali sme dopredu naozaj slimačím tempom. Nebolo nič ľahšieho ako ochrannú plachtu premeniť na opornú, ale vietor na nešťastie dul od mora, priamo proti brehu a bol príliš slabý na akékoľvek manévrovanie.

Francko s Markou čoskoro odpozorovali veslovanie, takže sme sa mohli striedať. Veslovali tak vytrvalo a húževnato, že som väčšinu času odpočíval, starajúc sa iba o dierky v člne a o doplňovanie unikajúceho vzduchu.

Na noc sme vytiahli čln na breh a uložili sa na jeho dne pod ochrannú plachtu.

Dlho som nemohol zaspať. V tichu noci doľahla na mňa celou váhou ťarcha opustenosti, beznádejnej opustenosti na neznámej nemilosrdnej planéte, bilióny kilometrov od domova.

Francko i Marka už spali. Rozopol som plachtu a vyliezol z člna. Veľká červená hviezda plakala nad obzorom, medzi blikajúcimi hviezdami preletel občas meteor, zanechávajúci za sebou striebornú, rýchle miznúcu čiaru. Hoci mi do tváre dul teplý vetrík, zdalo sa mi, že z nekonečného vesmíru padá na mňa ľadový dych nezmerných priestorov bez jedinej známky života. Prichodil som si ako utečenec vyhodený z medzihviezdneho lietadla a plávajúci teraz sám, samučký sám v úplne ničím neohraničenej prázdnote.

Má to ešte zmysel ďalej sa beznádejne vliecť pustinami a nakoniec biedne umrieť? Pohľad na hviezdnatú oblohu bol pre mňa neznesiteľný. Vrátil som sa do člna a horko som sa rozplakal.

Iba nad ránom som sa ako-tak upokojil. Aj som začal chladne uvažovať, ako sa najrýchlejšie dostať zo spustošeného kraja do lepšieho prostredia.

„Francko i Marka majú dobré nohy, prečo by ma nemohli ťahať?“ prišlo mi na um. Z morských chalúh som rýchlo uplietol niekoľko metrov dlhé lano a hneď po rozbrieždení som započal s výcvikom svojich spolucestujúcich. Čoskoro pochopili, čo chcem — ba mali z novej funkcie náramnú radosť.

Veselo poskakovali po brehu a čln za nimi len tak letel.

Na poludnie boli už takí unavení, že sa ledva vliekli. Nechal som ich chvíľu odpočívať, a potom som ich znova prinútil do behu. Priznám sa, že sa to bez bitky neobišlo. Zo strachu o svoj život som bol bezohľadný.

Predvečerom Marka spadla a ostala ležať bez pohybu. Francko ju objímal, dýchal na ňu a ronil veľké slzy. Prvý raz som tieto tvory videl plakať.

Marka sa konečne prebrala. Bola taká zoslabnutá, že ledva sedela.

Pochopil som, že bez jedla to dlho nevydržia. S ťažkým srdcom som každému dal niekoľko plodov a veľkomyseľne som dovolil, aby sa vyspali. Na druhý deň som použil inú taktiku. Na breh som poslal len jedného — a druhý sa so mnou viezol v člne a naberal nových síl. Pracovali teraz oveľa ochotnejšie, ale aj tak sme postupovali dopredu čoraz pomalšie. Tvory, premenené na otrokov, navidomoči ochabovali. Ale nepopustil som. Nech sa hoci uštvú na smrť — a čo mi na ich životoch záleží? Hlavne, keď sa zachránim ja. Áno, priatelia, tak hlboko som vtedy klesol.

Nešťastných priateľov zachránil pred skazou vietor. Zosilnel a obrátil sa práve do smeru našej plavby. Chvíľu som uvažoval, či mám Francka a Marku ponechať napospas pustinám, ale nakoniec som ich na smrť zoslabnutých uložil do člna.

— Pohon ma nič nestojí, možno mi ešte preukážete dobré služby, — povedal som si.

Bolo to múdre rozhodnutie; Francko s Markou boli veľmi potrebným zaťažením, dávajúcim mojej biednej plachetnici väčšiu stabilitu.

Počasie nám žičilo. Po niekoľkodennej plavbe sme sa dostali do neveľkej zátoky, ohraničenej väčšími kopcami a niekoľkými nízkymi dymiacimi krátermi sopiek.

Francko s Markou sa opäť znepokojili. Vyľakane som sa obzrel, či sa niekde na obzore nezjavilo nové mračno pažravých chrobákov. Obloha bola síce čistá, ale to ma neupokojilo. Dobre som vedel, ako úžasne vyvinutý a neomylný sluch majú moji spolucestujúci.

Rýchle som prirazil k brehu, aby som si v piesku mohol vykutať skrýšu, ktorú by sme chránili gumeným člnom. Ale Francko a Marka nemali do práce ani najmenšej chuti. Nepomohlo hrešenie ani bitka. Schúlili sa do klbka a len žalostne pískali.

Hnaný nevýslovným strachom začal som dieru vyhrabávať sám. Streštene som odhadzoval piesok na všetky strany, až som si prsty rozodral do krvi.

Znezrady mi čosi zašušťalo nad hlavou.

Zdesene som sa obzrel. Neďaleko mňa dosadali na breh okrídlení Kvarťania. V rukách stískali zaostrené kamene a hrčovité palice. Myslel som, že odbila moja posledná hodina. Nohy sa mi podlomili a bezvládne som klesol do vyhrabanej jamy. Díval som sa do hrozivých tvárí lietajúcich Kvarťanov ako králik zhypnotizovaný hadom.

Keď spozorovali, že sa nehýbem, pristúpili k Franckovi a Marke. Vymenili si s nimi niekoľko ťahavých písknutí, potom ich zodvihli a vzniesli sa s nimi do výšky. Niekoľko ráz nado mnou zakrúžili a odleteli k neďalekému pohoriu.

Trvalo hodne dlho, kým som sa spamätal z preľaknutia. Posilnil som sa niekoľkými sladkými plodmi a poslednými glgmi štipľavej teplej vody z mecha.

Čo teraz? Na úpätí kopcov sa zazeleneli pásy neporušených pralesov, ale práve do tých miest odleteli ozbrojení Kvarťania. A na pustých brehoch hrozí smrť hladom a smädom. Rozhodol som sa pre menšie nebezpečenstvo — odísť vysoko do hôr, do pralesa. Azda sa tam nejako skryjem pred nepriateľmi. Čo ak pískanie je akýmsi ich dorozumievacím prostriedkom? — uvažoval som cestou. — V tom prípade si Francko s Markou posťažovali na moju krutosť — a so mnou bude zle.

Vystúpil som niekoľko sto metrov, kým som neprišiel na potôčik s čistou krištáľovou vodou. S chuťou som sa napil a osviežil si ruky a tvár. Dlho som sa však v tých miestach nezdržoval, lepšie budem ukrytý v húštinách.

Prales sa hmýril zvieratami najrôznejších tvarov a farieb.

Na šťastie to boli tvory plaché a pokojamilovné; prestrašene predo mnou utekali do vnútra tmavého pralesa.

Zastal som pri prvom strome so sladkými plodmi, aby som si obnovil vyčerpané zásoby. Potom som sa zahalil do gumeného člna a čoskoro som zaspal.

Ako dlho som spal, neviem.

Keď som sa prebudil, pršalo. Zdalo sa mi, že sa pôda podo mnou citeľne chveje. „Asi sa mi trasú nohy od slabosti,“ pomyslel som si a zamieril som ku kraju pralesa.

Len čo som zazrel more, vypleštil som oči od hrôzy.

Hladina mora vystúpila najmenej o dvesto metrov, ligotala sa v púšti podo mnou Rýchle som sa usiloval prinútiť otupený mozog k činnosti.

Veď som v horách, hladina nemohla cez noc vystúpiť tak vysoko. Či sa mi azda pomiatol rozum a mám vidiny?