Vladimír Babula: Planéta troch sĺnc

MLADÉ LETÁ

Bratislava — 1958

Ilustroval František Škoda

Sú dni, ktoré sa mimoriadne vryjú do pamäti a dlho sú úzko späté s osudmi mnohýchľudí.

Takým dňom bola aj nedeľa pätnásteho mája na začiatku tretieho tisícročia. Oči celého sveta upierali sa už od skorého rána do vesmíru — a potom sa zrazu obrátili k východnému pobrežiu južnej Afriky.

Toho dňa ešte nikto netušil, ako spolu súvisia vzrušujúce udalosti v Afrike a vo vesmírnych diaľkach — a akú úlohu má v nich hrať skromný slovenský geológ doktor Zajac. O jeho vedeckej práci sa naposledy verejne hovorilo pred dvanástimi rokmi, keď ho za objav nového princípu veľmi citlivého gravimetra vymenovali za člena-korešpondenta Svetovej akadémie vied. Od toho času plynul jeho život zdanlivo všedne. Deň čo deň nasadal spoločne so skupinou geológov do vrtuľníka k dokonalým prístrojom, ktoré za letu nad slovenskými krajmi odhaľovali skryté poklady hlbín Zeme. Pozorne sledoval obrazovky gravimetra a ultrazvukových vysielačiek — a všetky náleziská vzácnych kovov a rúd starostlivo zaznamenával do presných máp.

Po zamestnaní odchádzal na druhú stranu Dunaja do veľkého laboratória, ktoré mu postavila akadémia. Málokto vedel, čo tam vlastne robí. Aj pre Zajacovu manželku bolo laboratórium v Petržalke tajomstvom, hoci vedela, čím sa tam vedec zaoberá.

Len čo prvé záblesky májového rána prenikli do spálne, doktor Zajac sa prebudil. Hlboko vdýchol svieži vzduch a pri pohľade na otvorený oblok sa usmial.

— Zase sa to Hanke nepodarilo, — zajasal v duchu. Chytro sa obliekol a ticho prebehol predsieňou k východu.

Vtom sa otvorili dvere vedľajšej spálne.

— Kam tak skoro? Veď ešte nie je ani pol piatej. Zase si vytiahol rolety, aby ťa prebudilo svetlo, však?

Pani Zajacová nakukla do miestnosti.

— No pravdaže! Už neviem, čo s ním mám robiť. Každú sobotu poschovávam všetky budíky i náramkové hodinky a stiahnem rolety v oblokoch, aby si mohol aspoň v nedeľu pospať, ale on nie! Celý týždeň niet voľnej chvíľky, ktorú by neobetoval laboratóriu — a ani v nedeľu si nenájde čas pre seba! Aký to má význam? — Rozprávanie v tretej osobe bolo neklamným príznakom, že Hana Zajacová sa naozaj hnevá.

— Už sa to čoskoro skončí, Hanka, — povedal vedec chlácholivo. — Už to mám na dosah ruky. Či môžem teraz spať?

— To mi už hovoríš osem rokov. Nielen že môžeš, ale musíš viacej spať — aspoň v nedeľu. Veď si vôbec neodpočinieš. Pracujem práve tak rada ako ty, ale toto predsa len nerobím. Aký to má význam? Veď si bledý ako stena a jednostaj mi chudneš. Môžem sa na to pokojne dívať? A čo naše dieťa, na to nemyslíš? Pôjdem na akadémiu a poprosím Chotenkova, aby ťa od tej úlohy oslobodil. Alebo aby ti ju dal ako hlavnú prácu a pozbavil ťa povinností geológa. Už toho mám dosť… — Ale by si vykonala! Len by si oleja priliala do ohňa! — zľakol sa doktor Zajac. — Veď sama dobre vieš, že akadémia chce to isté. Koľko ráz ma už akademik Chotenkov žiadal, aby som sa úplne venoval pokusom v laboratóriu a geologický prieskum prenechal iným. Povedzme, že by som vás oboch poslúchol. A nakoniec by som súboj s gravitáciou prehral. Dlhé roky by boli nenávratne preč — jednoucho, premárnil by som kus svojho života. Nezostala by po mne poriadna práca. Prečo by sa tvoje pokusy nemali podariť? — zmenila zrazu pani Zajacová tón rozhovoru. Pri pohľade na rozrušeného vedca pochopila, že trochu prestrelila.

— Prečo by si mal s gravitáciou prehrať? Veď si pred chvíľkou sám vravel, že víťazstvo máš na dosah ruky. Len si spomeň na časy, keď si pracoval na novom gravimetri. Aj vtedy ťa trápili pochybnosti. A dnes? Dnes je Zajacov gravimeter nepostrádateľnou zbraňou geológov. Určite zvíťazíš, Martin!

Ako ďaleko si s pokusmi? O tom mi vôbec nič nevravíš…

Zajac oživol.

— Predstav si to — včera som sa konečne vymotal zo slepej uličky. Podarilo sa mi narušiť gravitačné pole! Ešte neviem, na akú veľkú vzdialenosť to bude pôsobiť, ale prvý krôčik mám už za sebou. Včera večer reagoval gravimeter dokonca aj na nepatrné zmeny ťažiska telesa, zaveseného vo vedľajšej miestnosti. — Na chvíľu sa odmlčal. Potom zrazu chytil manželku za ruky.

— Pevne verím, že idem správnou cestou, Hanka. Musí sa to podariť! Či si teraz môžem pokojne založiť ruky, keď viem, že neznámi ľudia na planéte X sú v nebezpečenstve?

— Lúč už nedohoníš, darmo si podlamuješ zdravie. Naši sú možno dávno na planéte a všetko je v poriadku. Rozum si vzali so sebou; keď spoznajú skutočnosť, poradia si sami — aj bez nášho upozornenia.

Zajac odmietavo pokrútil hlavou.

— Bol by som rád, keby si mala pravdu. Ale kto z nás určito vie, kde sa teraz Lúč nachádza? Nikto! To prekliate slimačie zpravodajstvo! Je celkom možné, že aj posádka objavila cestou niečo zaujímavého — trebárs planétu, ktorá blúdi vesmírom ako kométa — a zastavila sa na nej. Ľudia na Lúči ani netušia, že planéte X hrozí nebezpečenstvo, času majú dosť. Ale pre našich susedov vo vesmíre by strata času mohla mať katastrofálne následky.

— Ak už dávno nie je neskoro, — dodala pani Zajacová nesmelo.

— Otecko, nezabudol si, že Lúč dnes slávi výročie? — ozval sa zo spálne chlapčenský hlas.

— Vidíš ho, aký otec, taký syn! Už tiež vstáva so sliepkami. Čo ešte nespíš, Jurko?

— Keď sa bojím, aby mi otecko neodišiel. Sľúbil som chlapcom z krúžku, že sa spýtam, či môžeme dnes o desiatej prísť do laboratória na reportáž. Otecko, pravda áno?

— Neviem, neviem, — poškrabal sa Zajac za uchom. — Mám toho dnes toľko na programe, že azda ani všetko nestihnem. Pre dnešnú reportáž ma radšej ospravedlň. Veď ju môžete rovnako dobre sledovať u nás alebo na vašom televízore v observatóriu.

— Otecko, my by sme ju radšej videli u teba v Petržalke, — modlikal chlapec. — Ja som to už chlapcom sľúbil. Uvidíš, že ťa vôbec nebudeme vyrušovať. Veď to bude výročná reportáž.

— Kto by vám odolal, učenci, — zasmial sa Zajac. — Ale upozorňujem ťa, že vás do laboratória nepozvem. Zostanete pekne v miestnosti pre hosťov. Potrebujem úplný pokoj.

Jurko sa zjavil v sade pri oteckovej pracovni už o pol desiatej. Obišiel sochami ozdobenú budovu a postupne nazízal do veľkých oblokov. Konečne objavil otecka. Doktor Zajac sedel sklonený nad prístrojmi a zapisoval si niečo do notesa. Chlapec zaklopal na sklo, a keď vedec dvihol hlavu, zakýval mu na pozdrav. Potom sa rozbehol po chodníčku k brehu Dunaja a sadol si do trávy. S rozkošou vystavil tvár miernemu dopoludňajšiemu slniečku.

Chvíľami sa proti belasej oblohe zaligotali vrtule helikoptér a konvertoplánov, ktoré odnášali výletníkov do najkrajších kútov prírody. Za rovnakým cieľom sa poberali aj plávajúce hotely, ovenčené zástavkami.

Jurka dnes neznáme kraje nelákali. Netrpezlivo zalietal zrakom na most a na vežu protistojaceho paláca, kde v slnečnej žiare svietili ručičky veľkých hodín. Chlapci stále nejdú — a už je o päť minút desať! Práve dnes musia prísť neskoro! No čakať už na nich nebudem. Kto neskoro chodí, sám sebe škodí.