Vladimír Babula: Planéta troch sĺnc

Jurko vybehol po mramorových schodoch do budovy a ticho vstúpil do podlhovastej miestnosti s niekoľkými kreslami. Sadol si k okrúhlemu stolíku s malou skrinkou a stlačil niekoľko gombíkov. Zo skrinky vystrekol prúd lúčov. Na striebristom plátne na opačnej stene sa ukázal nejasný obraz. Znova niekoľko ráz stlačil gombíkom — a na obraze sa zjavila kresba medziplanetárneho lietadla s nápisom „Lúč“. — O necelé tri minúty začneme pravidelné televízne vysielanie pre mládež, — ujal sa slova hlásateľ. — Ako sme vám oznámili minulú nedeľu, dnešná reportáž 0 bádateľskej ceste Lúča do vesmíru bude naozaj jubilejná.

Práve pred ôsmimi rokmi odštartovalo veľké medziplanetárne lietadlo z hlavného letiska na Mesiaci a vydalo sa na ďalekú púť. Podľa posledných zpráv, ktoré sme zachytili z Lúča, sú v lietadle všetci zdraví a cesta pokračuje presne podľa prepočtov akademika Navrátila. Odvážnym dobyvateľom vesmíru sa dokonca podarilo prekročiť polovičnú rýchlosť svetla. Je teda celkom možné, že práve v tejto chvíli pristáva Lúč na planéte X pri hviezde Proxima Centauri…

Nezaškodí, keď vám mladším stručne zopakujem históriu tohto slávneho letu.

Začiatkom tretieho tisícročia vzrušili ľudstvo súčasne dve prekvapujúce zprávy:

Prvá zpráva prišla z observatória na južnom póle Mesiaca. Vedci Čan-su a Cahén tam zachytili záhadné signály z vesmíru. Najprv sa domnievali, že ide o bežnú rádiohviezdu. Čoskoro však zistili, že zdroj signálov je na neznámej planéte, nazvanej X, ktorá obieha okolo Proximy Centauri, teda najbližšej hviezdy.

Akademik Čan-su neskoršie dokázal, že signály vysielajú mysliace tvory, podobné nám, ľuďom.

V tom istom čase prišla druhá prekvapujúca zpráva:

Pri rozmrazovaní večného ľadu našli v Arktíde zamrznutého človeka.

Akademik Tarabkin so svojím kolektívom vyrval tohto človeka z náručia mnohoročnej klinickej smrti a vrátil ho životu…

Zistilo sa, že tým človekom je Severson, účastník Amundsenovej výpravy na záchranu Nobileho. Bol pozorovateľom v lietadle Latham, ktoré sa už z Arktídy nevrátilo. Od roku 1928 bolo nezvestné. Nórsko stratilo statočného Amundsena i jeho verných spolubojovníkov…

A predsa zásluhou vedy jeden z nich žije medzi nami… V Moskve sa zoznámil s doktorkou Alenou Svozilovou, spolupracovníčkou akademika Navrátila — a tak sa naraz dostal do stredu veľkých udalostí, ktoré nasledovali.

Akademik Navrátil predložil Svetovej akadémii vied návrh na stavbu gigantického medzihviezdneho lietadla, ktoré by bolo schopné pomocou fotónového žiarenia prekonať obrovskú vzdialenosť medzi naším slnkom a najbližšou hviezdou Proximou Centauri. Posádka lietadla by mohla navštíviť neznámych ľudí na planéte X…

Pred ľudstvom sa otvorili nové obrovské perspektívy. Navrátilov návrh bol vlastne prvým pokusom človeka opustiť slnečnú sústavu a vydať sa na púť k hviezdam.

Na jeho realizácii sa zúčastnili odborníci a závody celého sveta. Vyrobili potrebné súčiastky a prístroje a poslali ich do dielní na Mesiac, kde zatiaľ z miestnych surovín postavili hlavnú konštrukciu obrovského lietadla.

Akadémia potom z mnohých dobrovoľníkov vybrala posádku lietadla a na jej čelo postavila akademika Navrátila.

Lietadlo dostalo meno „Lúč“.

Členom posádky sa stal aj Severson. A právom. V minulosti bol statočným dobyvateľom severného a južného pólu, nebál sa riskovať život pre záujmy vedy a na záchranu človeka. A teraz? Dohonil všetko, čo zameškal spánkom v ľade; je schopným mechanikom a spojárom medzihviezdneho lietadla.

Lúč je teda pripravený na odlet. Znova prežijeme tie nezabudnuteľné chvíle…

Obraz na plátne sa začína meniť. Pred očami sotva dýchajúceho Jurka sa zjavuje rozľahlá mesačná rovina. Dookola ju ovenčuje náhrdelník kráterov, ktoré hádžu ostré tiene na skalnatý povrch. Uprostred roviny svietia obloky klenutej haly a v ich žiare sa matne ligoce kovový kolos, zovretý v oceľovej konštrukcii. Vesmírne lietadlo pripomína z diaľky maňušku z divadielka. Smerom k hviezdnej oblohe trčí mu ako hlava veľká guľa s priehľadnou čiapočkou. Trup je hrubý valec so zaoblenými hranami. Ba má aj akúsi sukničku, ktorú tvoria štyri menšie raketové lietadlá s lastovičími krídlami, pripútané ku kolosu.

Ľudia v skafandroch, ktorí sa prechádzajú okolo konštrukcie, vyzerajú vedľa gigantického lietadla ako mravce.

Nad vrcholmi kráterov sa usmieva Slnkom ožiarená Zem, akoby netrpezlivo očakávala, čo sa bude robiť.

Pred halou je rušno. Členovia výpravy dnes naposledy kontrolujú, či na niečo nezabudli. Akademik Navrátil dáva svojou vysielačkou, umiestenou na kukle, stručný rozkaz:

— Nakladať!

Žeriavy, pripevnené na priečelí budovy, rozvážne otáčajú svoje ramená, dvíhajú debny najrozličnejších tvarov a vkladajú ich do vnútra kolosa.

Konečne sa veľké kovové vráta zatvárajú a na vrchole lietadla sa rozsvecuje zelené svetlo.

Z menšieho otvoru sa na zem spúšťajú kovové schodíky, po ktorých hneď vstupuje do lietadla skupina ľudí.

— Všetko v poriadku. Môžu nastúpiť ďalší, — ozýva sa o chvíľu vo všetkých slúchadlách, ktoré majú ľudia v skafandroch na ušiach.

Akademik Navrátil vstupuje posledný. Ešte kýva na pozdrav ľuďom v hale — a už mizne v kolose. Ide z miestnosti do miestnosti a naposledy kontroluje všetky zariadenia.

Vnútro lietadla pripomína niekoľkoposchodový dom.

V najnižšom poschodí je zásobáreň pohonnej hmoty, v ďalšom sú reaktory na získavanie atómovej energie a v tretej atómová elektráreň. Štvrté poschodie je skladom surovín na výrobu potravín a v piatom je kuchyňa, pripomínajúca skôr laboratórium. V tom istom poschodí je aj zásobáreň kyslíka. Dve poschodia uprostred rakety s útulnými spálňami, s veľkou klubovňou, s biografom a knižnicou sú určené na odpočinok cestujúcich. V ďalších troch poschodiach sú uložené najrôznejšie prístroje a súčiastky strojov, ktoré sa použijú až za pobytu na niektorej planéte.

Hlavu lietadla — veľkú guľu — vypĺňajú pozorovateľne a vedecké pracovne. Na samom vrchu je umiestená kapitánska kabína, kde sa bude striedať päť vedcov.

Trvalo dosť dlho, kým akademik Navrátil prešiel všetky miestnosti a dostal sa až sem. Odložil posledné časti skafandra, sadol si k obloku a pozoroval Slnko ktoré sa po hviezdnatej oblohe rýchlo blížilo k veľkému glóbusu Zeme. Potom sa sklonil nad mikrofón na šikmej doske pred sebou.

— Hláste, ako pracujú reaktory. Keď sa prvý hrot slnečnej koróny schová za Zemou, zapnite motory. Pri polovičnom zatmení štartujeme. Úplné slnečné zatmenie budeme pozorovať už ďaleko od Mesiaca.

— Všetko v poriadku, sme pripravení, — znela odpoveď.

Noví obyvatelia lietadla a ľudia v hale sa darmo usilujú zatajiť vzrušenie. V tejto chvíli sa človek po prvý raz odhodláva do takých obrovských diaľok! Veď na konci tejto cesty môžu čakať neznáme tvory, oživujúce neznáme planéty — alebo katastrofa a koniec pokusu o dobytie vesmíru.

Na vysokej veži nad halou niekoľko ráz bliklo belasé svetlo. Lúč sa zaligotal v žiare reflektorov…

Odrazu sa pod kolosom zjavuje červená žiara. Okolo konštrukcie sa dvíhajú šedivé mračná prachu. Žiara žltne a mení sa na plamene. A plamene sa menia na bielu žiaru.

Kolos sa pohol. Kĺže sa pomedzi ramená konštrukcie a rozvážne sa dvíha do výšky.

Teraz už konštrukciu opustil a vznáša sa vo vzduchoprázdnom priestore. Čoraz rýchlejšie stúpa k hviezdnatej oblohe.