Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Je večer, čas odpočinku. Všetci sedia v klubovni a pozorne načúvajú.

— Moje putovanie do osady Dobyvateľov bolo stále dramatickejšie, — začína pomaly Kraus.

— Sprvoti sa mi cestovalo dobre. Prúd Novej Volgy ma čoskoro zaniesol do mora, do pomerne pokojného zálivu. Držal som sa stále pri brehu, aby som mohol zavčasu uniknúť pred búrkou. Spával som v jaskyniach alebo na vysokých stromoch v hustej spleti vetiev.

Neskoršie som si z obrovských listov zhotovil plachtu, ktorou som pri priaznivom vetre poháňal gumový čln.

Neúprosne však prišiel deň, keď som dojedol poslednú konzervu. Kým som sa plavil pozdĺž zalesneného pobrežia, bolo mi dobre. Živil som sa plodmi, ktoré som už poznal z horského údolia, lebo som do sietí z lián lovil vtákov.

Čím ďalej som sa však plavil, tým pustejšie bolo pobrežie. Pralesy ustúpili hlboko do vnútrozemia a ich miesto zaujala nekonečná piesočná púšť, zakončená skalnatým brehom.

Musel som sa vrátiť, aby som sa mohol lepšie zásobiť na cestu.

Zrazu sa strhol prudký vietor. Schytil ma a závratnou rýchlosťou hnal dopredu. Čln roztopašne skákal po hrebeňoch vĺn a ja som ho viacej vo vzduchu ako na vode — zo všetkých síl udržoval v rovnováhe.

More sa začalo nebezpečne búriť. Jedna z vĺn ma vyhodila na breh väčšieho ostrova do mäkkej podušky chalúh. Skočil som rýchlo na pevnú pôdu a čln som odtiahol ďalej od brehu, aby nás nezmietla nová vlna. Mal som síce šťastie, ale zato som sa dostal do čudnej spoločnosti. Medzi skalnými útesmi uprostred ostrova sa hmýrili obludné zvieratá naj podivnejších tvarov a veľkostí. Nemal som priam veľa chuti zoznámiť sa s touto spoločnosťou bližšie, ale vzrastajúce zúrivé vlnobitie ma zahnalo až k útesom.

Vytiahol som čln na najvyššiu skalu a dal som sa do prípravy pre prípad najvyššej núdze. Zatiaľ som v priestore medzi plachtou a dnom uschoval len zásoby ovocia, uložené v plechoviciach z konzerv, a vak s vodou. Teraz som tam zaliezol i ja. Všetky predmety som si priviazal na telo, aby ma pri pohybe nepoudierali, a plachtu nad sebou som uzavrel.

Odovzdal som sa osudu a čakal som, čo sa stane.

Ozval sa ohlušujúci výbuch a ja som cítil, že prudko letím do výšky. Darmo som čakal na chvíľu, kedy dopadnem. Zdalo sa mi, že sa voľne vznášam vo vzduchu. Napínal som sluch, ale okrem rachotu som nič nepočul.

Rachot sa konečne trochu utíšil a pod člnom sa ozvalo syčanie a bublanie vody.

„Zrejme ma nesie na chrbte obrovská vlna,“ pomyslel som si a skrútil som sa do klbka, aby som tak ľahšie vyviazol z nárazu, ktorý som očakával.

Každá minúta sa mi zdala večnosťou — a ja som pritom letel vzduchom niekoľko hodín.

Konečne podo mnou čosi zaprašťalo.

Teraz — teraz —

Náraz…

Stratil som vedomie.

Len čo som sa prebral z omráčenia, ohmatal som si najprv ruky a nohy. Ojoj — ľavá noha bola zlomená. Ležal som v hustej tráve pod spleťou divoko pokrútených vetiev.

— Môj čln, — zastenal som zúfalo.

S nevýslovnou bolesťou v ľavej nohe som sa plazil po najbližšom okolí a prehľadával trávu i húštiny nad sebou. Výsledok prehliadky bol skromný. A predsa potešujúci. V tráve som našiel iba niekoľko prázdnych plechovíc z konzerv, ale to znamenalo, že čln nie je ďaleko. Asi sa od nárazu roztrhol a ja i s majetkom som vypadol z neho.

— Najprv treba ošetriť nohu, — povedal som si a s námahou som si sadol. So zaťatými zubami som si ju prehmatal, až som našiel zlomeninu. Náraz si odniesla holenná kosť, nalomila sa mi práve uprostred.

Narovnal som si kosť a vrátil ju do pôvodnej polohy. Nohu som si obalil širokými mäkkými listami a priviazal k nej lianami suchú rovnú palicu. Nebolo to také jednoduché, ako to teraz rozprávam. Kým sa mi operácia podarila, niekoľko ráz som omdlel od bolesti, ale to dnes už nie je dôležité. Nohu som si dal ako-tak do poriadku a vtedy to bola hlavná vec.

Keď som sa spamätal a trochu si oddýchol, vydal som sa na ďalšiu púť za člnom. Barly som si zhotovil z dvoch vetiev s vidlicami na konci.

Postupne som objavil temer všetky plechovice. Čln visel kdesi vo vetvách hore, ale na šplhanie sa po stromoch nebolo ani pomyslenia.

Strom, ktorým som preletel, označil som prázdnou plechovicou z konzervy a zamieril som k moru, ktoré neďaleko šumelo.

More bolo už zase pokojné, akoby sa vôbec nebolo nič stalo. Na obzore kadila a žiarila vybuchujúca sopka. Ocitol som sa jednoducho v neznámej krajine. Popri pobreží sa tiahla donekonečna široká piesočina. Kam oko dovidelo, nebolo na pevnine vysokých hôr.

Najväčšie žlté slnko sa už klonilo nad obzor. Blížila sa noc — a ja som dosiaľ nevedel, kde a ako prenocujem. Keby som sa bol mohol šplhať po stromoch, sňal by som čln a premenil ho na primitívny stan. Alebo by som bol prespal na strom vo vetvách. Na zemi v tráve spať nemôžem, bol by som v nebezpečenstve, že m rozšliapne niektorý jašter alebo napadne neznáme krvilačné zviera. Hady som dosiaľ neobjavil, ale nie je vylúčené, že sa tu niekde tiež skrývajú.

Ostáva mi jediná možnosť. Vyhrabať v zemi jamu, ako to robili pravekí ľudia, a prikryť ju suchými kmeňmi stromov, ktoré boli polámané alebo vyvrátené v búrke.

Ľahko je povedať — vyhĺbiť podzemnú skrýšu — ale čím? Keď nemáš potrebné nástroje a okrem toho vláčiš za sebou zlomenú nohu.

Dovliekol som sa na kraj pralesa, sadol som si na zem a pokúšal vyhrabať dieru najprv rukami. Išlo to ťažko, hlina bola naskrz prerastená drobnými pevnými korienkami. Po dlhšej námahe som prácu prerušil. Bezmocne som sledoval zore zapadajúceho slnka. Len pri pohľade na more som si uvedomil, ako pochabo som si počínal. Chcel som si vykutať brloh v miestach, kde by ma možno ešte tejto noci zaplavila voda.

Vrátil som sa teda na miesta, kde som tak šťastlivo i nešťastlivo pristál, vzal som prázdnu plechovicu a prenikol ešte hlbšie do pralesa.

Pomocou plechovice šlo hrabanie oveľa rýchlejšie. Pomáhal som si aj ostrými kameňmi a úlomkami zo silných vetiev. Napriek tomu si práca vyžiadala celú noc a ešte celý deň. A to som mal len jamu. Primitívna strecha si vyžiadala ešte ďalšie dva dni úmornej lopoty. Práca ma tak zaujala, že som chvíľami zabúdal aj na svoju hroznú opustenosť…

— Nechápem, ako sa vám podarilo vyhrabať jamu, keď ste pre zlomenú nohu nemohli ani poriadne stáť ani kľačať, — využil Watson krátku Krausovu odmlku.

— V najvyššej núdzi zmúdrie i hlupák. Postupoval som celkom jednoducho, i keď nemôžem tvrdiť, že to bola mimoriadne veľká rozkoš. Sadol som si jednoducho na zem a nohy som natiahol pred seba. Jamu som najprv hĺbil okolo seba — a potom pod sebou. Priviazal som sa dlhou lianou ku kmeňu stromu, aby som sa nakoniec dostal naspäť hore. Keď som sa pomaly prepadol až na dno budúceho brlohu, vytiahol som sa na liane zase nahor. Pretože takýto výstup je dosť namáhavý, zhotovil som si neskoršie z lián a vetiev povrazový rebrík.

Časom som objavil kry s jedlými sladkými plodmi, takže i zásoby mi na nejaký čas postačovali. Pitná voda sa mi čoskoro zjavila priamo v brlohu. Najprv som z toho nemal veľkú radosť, možno to chápete — neskoršie som si to však veľmi chválil. Voda na dne neprevýšila nikdy určitú úroveň. Zakryl som ju jednoducho primitívnou dlážkou zo spletených vetiev a nechal som v nej malý otvor pre „studňu“. Pohár, hrniec i džbán mi nahrádzali plechovice z konzerv.