Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Prešiel týždeň, potom mesiac — a ja som stále žil životom najúbohejšieho primitíva. Obstarávanie potravy bolo čoraz ťažšie.

Noha sa mi hojila len veľmi pomaly, stále som sa ešte nemohol vybrať na dlhšie výlety. Jediným mojím svetom bolo neďaleké okolie, prepletené hustou sieťou cestičiek, ktoré som si vyšliapal.

Z pokojného života ma vyrušila divná udalosť. Začala sa celkom prosto: istého večera som zabudol vonku plechovicu. Ráno bola preč.

„Zviera ju nezožralo, v plechu nie sú vitamíny,“ uvažoval som, „a veľké zviera to iste nebolo, našiel by som tu stopy. Niekto plechovicu jednoducho ukradol. Zlodeja musím lapiť,“ rozhodol som sa a dômyselne som na neho nachystal pascu. Ďalšiu plechovicu som priviazal na motúz, vložil do nej niekoľko skrutiek, aby pri najmenšom pohybe zašramotila a večer som ju položil k východu z brlohu.

Nadarmo som prebdel niekoľko nocí.

Konečne plechovica zašramotila. Niekoľkými skokmi som bol hore. V žiare lampy som zazrel malého Kvarťana. Na moje prekvapenie bol bezkrídly. Nepredvídavo strčil paprčku do plechovice a márne sa usiloval vytiahnuť ju. Pískal tenkým hláskom a ustrašenými očkami žmurkal na mňa. Omotal som ho lianou, aby ma azda nepokúšal alebo nepoškrabal, a spokojne som ho uložil na strechu svojho sídla. Už som sa chcel vrátiť na lôžko, keď tu podozrivo zašuchotalo krovie. Na malej čistinke sa zjavil podobný tvor. Prižmúril oči, oslepené svetlom, ale neušiel. Naopak, pomaly sa približoval ku mne. Zostúpil som o niekoľko priečok do brlohu a v strehu očakával, čo sa bude robiť. Dvojnohý tvor mi nevenoval veľa pozornosti. Priblížil sa k môjmu väzňovi a sklonil sa nad ním. Očakával som, že sa pokúsi vyslobodiť ho z pút, ale nestalo sa tak. Iba si sadol tesne k nemu a objal ho. Občas trhano zapískal, ale ináč nejavil ani stopy nepriateľstva ku mne.

„Nebezpeční zrejme nie ste, pomôž teda kamarátovi a choďte si svojou cestou,“ pomyslel som si a zaliezol do brlohu.

Ráno som pokojne vstal a vystúpil na povrch. Ani si neviete predstaviť, aký som bol prekvapený, keď som sa obzrel. Obidvaja návštevníci sedeli na streche môjho domova — a obidvaja voľní…

— Prečo ste neušli, veď ste voľní? — opýtal som sa dvojnohých tvorov nahlas. Natoľko som cítil potrebu s niekým sa porozprávať, i keď ma azda vôbec nerozumeli. Bolo to vždy lepšie ako nahlas hovoriť sám so sebou. Obával som sa totiž, že hlasitý samohovor je prvým príznakom šialenstva.

Keď tvory začuli môj hlas, mykli sa, ale ostali na mieste. Zvedavo si ma prezerali, akoby hľadali orgán, ktorým som vydával ten čudný zvuk. Zasmial som sa.

— Nebojte sa môjho hlasu, vychutnajte jeho krásu! — povedal som a pritom som široko otváral ústa. — Je to len ľudský hlas, takto vraví každý z nás!

Tvory sa na mňa dívali ustrašene. Len teraz som si všimol, že druhý Kvarťan má blanité krídla ako ostatní obyvatelia tejto planéty.

Sprvoti som nemohol pochopiť, prečo jedno mláďa má krídla, a druhé nie. Až o niekoľko dní som záhadu rozlúštil: Malý Kvarťan prišiel o krídla pri nejakom požiari. Medzi chĺpkami sa skrývali jazvy po spáleninách.

Čudní návštevníci ma vytrhli z úvah tenučkým pískaním, ktoré sa strácalo v najvyšších tónoch. Alebo mi chceli niečo povedať, alebo sa pochválili svojím nádherným spevom — to neviem. Rovnako som im nerozumel ani slova. Iba som cítil, že je to prejav priateľstva. A to sa skutočne čoskoro ukázalo. Keď sa ešte viacej osmelili, vodili sa so mnou za ruky a často napodobňovali moje pohyby. Prichodili mi ako dve deti. Priznám sa, že som si tieto roztomilé tvory obľúbil hneď v prvý deň. Pretože som nemal dosial kalendár, nemohol som ich pomenovať podľa dňa, v ktorom som sa s nimi zoznámil, ako to urobil Robinson s Piatkom. Hovoril som im Francko a Marka. Francko bol onen s krídlami a Marka bez krídel.

O niekoľko dní sme sa tak zblížili, že Francko s Markou sa chceli silou-mocou nasťahovať ku mne, do môjho podzemného obydlia. Luhal by som, keby som tvrdil, že som bol úmyslami nadšený.

Obydlie bolo pre troch príliš tesné — a najmä to, že pre mňa boli predsa len zvieratami. Štítil som sa ich natoľko, že by som v ich blízkosti nebol mohol pokojne spať.

Francko s Markou spávali teda vonku v hustej tráve, kde si urobili pohodlné hniezdečko. Deň čo deň vystrájali dlho do noci a na druhý deň spali potom až do poludnia. Všemožne som sa usiloval zmeniť ich životosprávu, ale márne. Jedného večera som si dokonca ľahol do ich hniezda, aby som im jasne naznačil, že majú spať. Napodobnili ma a predstierali, že spia. Sotva som však zaliezol do podzemia, vyskočili a vystrájali po pralese ďalej. Pochopil som, že noc je ich dňom, a s pre výchovou som prestal. Dokonca som bol rád, pretože moje obydlie malo takto aspoň nočných strážcov.

Noví priatelia boli pre mňa užitoční aj v inom smere. Hneď po prvej výprave za sladkými plodmi a pitnou vodou pochopili, čo potrebujem k životu, a o krátky čas ma temer zasypali zásobami jedla. Niektoré plody síce neboli pre mňa jedlé, ale zato veľmi chutili Franckovi a Marke.

Po krásnych slnečných dňoch nastali dažde — a tým aj starosti o obydlie pre priateľov. Naskrze premoknutá Marka sa ustavične triasla od zimy, akoby bola dostala horúčku. Darmo ju obetavý Francko zahaľoval do svojich blanitých krídel Rozhodol som sa teda, že hneď po dažďoch postavím primitívnu chatrč z vetiev a veľkých listov. Dočasne som ich ubytoval v podzemnej skrýši. Bolo to múdre opatrenie, lebo hladina na dne začala stúpať a bolo treba čo najrýchlejšie vylievať vodu prázdnymi plechovicami z konzerv. Bez usilovných rúk Francka a Marky by som na túto prácu nebol stačil, voda by ma bola čoskoro vytopila z brlohu.

Tak sme v spoločnom boji s nepohodou strávili celé tri mesiace. Bol to smutný život, plný strastí, prerušovaný len kratučkým spánkom.

Mračná sa však predsa len pretrhli a na oblohe sa opäť ukázali obidve slnká. Privítali sme ich s veselým tancom v mokrej tráve. Ani som si to neuvedomoval, že od svojich priateľov som čoraz väčšmi preberal ich detské chovanie. A on naopak usilovali sa napodobňovať mňa — takže vznikali komické situácie.

Na kraji malej lúčky neďaleko môjho obydlia rástli blízko seba dva veľké stromy. Ich kmene boli od seba vzdialené sotva na meter a obidve koruny vytvárali jedinú spleť vetiev, akoby sa velikány objímali.

Kmene obidvoch stromov sa stali základnými piliermi budúceho obydlia Francka a Marky. Asi dva metre nad zemou som ich spojil pevnou vetvou, ktorá sa premenila na hrebeň strechy. Po obidvoch stranách som pripevnil ďalšie dve vetvy, ktoré som oprel o zem a upevnil kolíkmi. Tak som urobil hlavnú kostru chatrče. Bola to vlastne ochranná strecha, opretá o kmene stromov. Vyplnil som ich vetvami a preplietol lianami. Nakoniec som strechu pokryl pevnými hladkými listami. I tie som zabezpečil pred vetrom lianami. Podobným spôsobom som postavil obidve bočné steny. Otvor medzi kmeňmi stromov som trochu zmenšil a ponechal ho ako vchod do obydlia.

Priatelia veľmi pozorne sledovali moje počínanie. Francko sa konečne rozhýbal a pomáhal mi nosiť stavebný materiál, ale Marka iba ustavične poskakovala okolo mňa a ako očarovaná pozerala mi na ruky, alebo si s údivom obzerala rastúce dielo. Kedykoľvek som na ňu pozrel, musel som sa smiať.

Markin záujem o moju prácu mi vrátil dobrú náladu a akési hrdé sebavedomie inteligentného tvorivého tvora. Dal som sa do spevu. Do omrzenia som si spieval obľúbenú pieseň z mladosti. Tram tam tam tá ra rá ra, — zanôtil ticho Kraus a tvár sa mu na chvíľku vyjasnila.