Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Pretrel som si oči a znova som sa pozrel dolu.

Zrak ma neklamal. More vystúpilo temer po moje nohy.

„Alebo azda hory poklesli do vnútra planéty?“ blyslo mi hlavou. Áno, to je jediné vysvetlenie, v takých obrovských geologických zmenách vôbec nie prekvapujúce.

To, prirodzene, znamená, že pokles horstva môže ešte vždy pokračovať, až nakoniec zmizne so mnou na dne zákerného mora…

Bedlivo som sledoval miesta, kde sa hladina stýkala s horskou stranou. Zúril tam prudký príboj, takže som nemohol odhadnúť, či hladina stúpa, alebo nie.

Nevedomky som čiahol na čln.

Hneď som si však uvedomil, že v takom divokom príboji by som beztak nemohol odplávať…

Obidve veľké slnká zapadli — bezútešnú krajinu zahalila tma. Len maličké červené slnko sa trepotalo nízko nad obzorom a na nepokojnej hladine vykresľovalo blikotajúcu šnúru krvavých svetiel.

Znova sa ma zmocnil pocit bezmocnosti. Ako pštros v nebezpečenstve zahrabal som hlavu do trávy, prikryl sa gumeným člnom a onedlho zaspal.

Snívalo sa mi o dievčati, ktoré som kedysi miloval a ktoré milovalo mňa. Prechádzam sa s ňou v rozkvitnutých sadoch, vtáci radostne spievajú na oslavu jari a kdesi v diaľke spieva skupina mladých ľudí.

— Odpočiniem si tu, chod medzitým ďalej, dohoním ťa, — šepká mi dievča a líha si do sviežej voňajúcej trávy. Hneď usína. V spánku sa tak spokojne usmieva.

Idem teda ďalej. Zrazu som v pustých krajinách planéty Kvarty. Som sám, celkom sám…A predsa nie. Oproti mne idú traja ľudia. Veselo sa zabávajú, akoby ma dosiaľ nespozorovali.

Poznám ich všetkých troch. Volám na nich po menách…Už ma začuli. Prichádzajú ku mne a mlčky si ma obzerajú.

— Čo od nás chceš? — pýta sa najstarší.

— Uzavrieť priateľstvo, nemôžem tu žiť takto sám…

— Priateľstvo? — čuduje sa chlap. — Ty a priateľstvo?

— Áno, chcem žiť s ľuďmi, chcem žiť s človekom, akým som sám, — volám zúfale.

— Chceš žiť s ľuďmi, — smeje sa chlap. — Ale tu ľudí niet. Veď si nás zabil.

Obraciam sa a bezhlavo utekám. Za pätami mi škrečí príšerný smiech šialenca. Zrazu som v matkinom náručí. Hladká ma po vlasoch a ticho upokojuje. Som opäť malým chlapcom. Vyplačem sa a veselo sa rozbehnem medzi deti, naháňajúce sa na ihrisku. Pestro pomaľovaný malý kolotoč radostne tancuje valčík, na malej lokomotíve kýva mi na pozdrav ešte menší strojvodca. Usmievavé dievčatko s jamkami na tvárach mi dáva kytku fialiek a ja jej za to tisnem do náručia veľkú plachetnicu, ktorú som si sám zhotovil.

Do tváre sa mi oprel studený vietor. Zahvízdal a zaraz odniesol do nekonečna dievčatko i kolotoč a malý vlak.

Prečo prišiel ten ľadový vietor? Veď je jar?

Otváram oči, prebúdzam sa. Ľadový vietor skutočne fúka. Predo mnou nekonečné more s tisícmi pustých ostrovčekov…

Zatriasol som sa od zimy i od hrôzy. Z ružového sna rovno do hroznej skutočnosti…

Pozrel som na modrozelenú ťažkú oblohu a skríkol som od úzkosti. Hoci bola tak vysoko, zdalo sa mi, že je tesnou klietkou, zvierajúcou mi srdce. Čím nekonečnejšie priestory, tým horším väzením sú, ak je človek odsúdený žiť sám, bez stisnutia ruky, bez zvuku ľudského hlasu, bez objatia.

Všetko sa mi zrazu videlo smiešnym — ja sám, hŕbka plodov okolo mňa, gumený čln — i nevľúdne more dookola. Začal som sa nahlas smiať, znova a znova som vybuchoval v záchvatoch smiechu.

— Zošalel som, — povedal som si s hrôzou, keď som sa opäť upokojil.

Ale uvažoval som celkom rozumne.

„Horstvo pokleslo. Neocitol som sa na ostrove?“ vhuplo mi do hlavy.

Gumený čln som uložil do spleti vetiev a pobral som sa na najbližší vrchol. Bol to kužeľ odpočívajúcej sopky. Z hlavného krátera unikal len biely dym. Z malých bočných kráterov pramenili zlaté potôčiky žeravej lávy.

Rozhľad z vrchola sopky ma presvedčil o tvrdej skutočnosti. Klesajúce horstvo sa skutočne premenilo na ostrov. Najbližšia pevnina — alebo veľký ostrov — rysovali sa až na obzore.

O niekoľko dní ma stúpajúce more zahnalo ešte vyššie do hôr. Pokles horstva sa však zastavil. Aj more sa postupne utíšilo. Obloha znachovela — čo bol neklamný príznak lepšieho počasia.

Naplnil som čln sladkými plodmi a vydal som sa na dlhú nebezpečnú cestu po mori. Čoskoro som bol taký unavený, že som musel pristáť pri malom ostrovčeku. Ale aj ten sa mi potopil pod nohami. Pokračoval som v krížovej ceste.

Po dvojdennej plavbe som sa konečne dostal na pevninu. Bol som taký slabý, že som sa len s vypätím všetkých síl vyšplhal na breh a vytiahol za sebou čln. Len čo som sa ocitol na pevnej pôde, stratil som vedomie.

Prebudil ma chladný príboj mora. Hladina opäť vystúpila…Doplazil som sa do malej rokliny, oprel hlavu o čln a opäť omdlel.

Keď som sa prebral, bola noc. Zdalo sa mi, že som v pekle. Zem sa triasla a pukala, hory mi soptili nad hlavou, roklinou, v ktorej som bol ukrytý, hnala sa ľadová búrka. A v srdci zúfalstvo…

Ľahol som si medzi rozhádzané, ešte teplé balvany a čakal, kým ma zaleje žeravá láva.

Ohlušujúci výbuch neďalekej sopky ma znova prebral k životu. Strach o život zvíťazil nad beznádejnosťou. Vyskočil som a bezhlavo som letel po horúcej stráni. Na cestu mi svietili plamene vulkánov.

Niekoľko ráz som spadol, dnes už neviem, či preto, že sa triasla zem, alebo preto, že mi nohy vypovedali službu. Čoskoro som sa dostal k malej horskej riečke, tečúcej v hlbokom koryte. Jej voda vrela ako v kotle nad plameňom. Ďalej som nemohol ísť, iba popri brehu, pretože po ľavej ruke sa zvažovala k rieke strmá skalná stena. Para, unikajúca z koryta, pálila ma vo vyschnutom hrdle a oparila mi celú tvár. Obkľúčila ma mliečnou hmlou, takže som musel postupovať dopredu, len čo noha nohu minie.

Nakoniec som prešiel úžľabinou. Ocitol som sa na širokej rovine, ktorá sa končila na obzore pralesom.

Dunenie za mojím chrbtom ma opäť popohnalo do šialeného behu. Ako splašený kôň skákal som cez výmole a jarky, potkýnal som sa po kameňoch a hustej spleti rastlín.

V pralese som videl svoju spásu. Vbehol som do jeho šera a ako divý zúrivo prerážal húštiny.

Liany a šupinaté kmene mi driapali tvár i ruky. Bolesť som však necítil — len akýsi vzdialený pocit, že po celom tele mi tečie lepkavá krv.

Síl rýchle ubúdalo.

Doplazil som sa až k stromu so svietiacimi plodmi — a klesol som v bezvedomí.

Ako dlho som tak ležal, neviem. Prebudila ma pálčivá bolesť v nohách.

S námahou som otvoril opuchnuté viečka.

Skríkol som od hrôzy. Olizovali ma plamene, topánky a nohavice na mne už horeli. Vyskočil som a s vypätím posledných síl unikal som pred strašnou smrťou. Na šťastie prales nehorel rýchle. Hrubé dužinaté listy obsahovali veľa vody. Kmene plné miazgy pukali v páľave ohňa ako vybuchujúce granáty.

Keď som sa dostal na kraj pralesa, zvalil som sa na zem a dlho som lapal dych. Chvíľami sa mi zdalo, že sa zadusím — stiahnuté hrdlo mi vypovedalo službu.

So zaťatými zubami som sa obrátil a rozhliadol. Po šedivej oblohe sa váľali klbá dymu. Predo mnou sa dvíhal kupolovitý kopec s holým piesčitým vrcholom.

Vstal som a po mnohých dlhých odpočinkoch som sa doplazil hore, aby som mal lepší výhľad po okolí. Len hmlisto si spomínam, že za kopcom som zazrel pravidel ne zvlnenú rovinu. O chvíľu som totiž usnul. Do horúčkových snov vmiesil sa akoby rachot z diel a hučanie rozbúreného mora.