Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

— Len čo som chatrč vystlal suchou trávou, Francko a Marka sa do nej s radost ným piskotom nasťahovali. A hneď predstierali, že spia. Nechal som ich v ich detinskej hre aurobil som to isté; ľahol som si spať. Bol som taký unavený, že som hneď usnul. Ráno ma prebudil podozrivý praskot v pralese.

— Priatelia ešte spia, blíži sa nejaké nebezpečenstvo — asi jašter, — blyslo mi hlavou. Vybehol som na rebrík a nadvihol vrchnák.

V korunách stromov znova zaprašťalo. Od prekvapenia som skríkol. Francko sa tam práve pokúšal odlomiť silnejšiu haluz. Keď sa mu to konečne podarilo, hodil ju na zem, roztiahol ruky a krásnou špirálou splachtil dolu. Prvý raz pred mojimi očami použil svojich blanitých krídel.

Chytil haluz a s námahou ju privliekol na kraj pralesa. Tam ma čakalo ďalšie — ešte väčšie prekvapenie. Marka upevňovala medzi dvoma kmeňmi veľký konár, ako som to včera robil ja. Počínala si celkom obratne, i keď mnohé pohyby musela niekoľko ráz opakovať.

Francko oprel haluz o strom a šiel si prezrieť chatrč, ktorú som včera postavil. Potom sa vrátil a haluz premenil na nosný trám strechy.

Vymenili sme si úlohy: teraz som zase ja s údivom pozoroval, ako Francko s Markou stavajú podobnú chatrč, akú som včera postavil ja. A musím sa priznať, že im to sprvoti šlo celkom dobre. Až som bol prekvapený učenlivosťou svojich priateľov.

Kostru z vetiev urobili veľmi pekne. Keď však začali vetvy prepletať lianami, nastali veľké ťažkosti. Po niekoľkých márnych pokusoch sa tak zaplietli do lián, že sa ledva mohli pohnúť.

Pribehol som im na pomoc. Radostne zamávali uvoľnenými rukami a Marka sa mi upreto podívala do očí. Zrazu sa jej vydralo z hrdla: Tram tam tam tá rá ra rá — vlastne ii ŕi fi f í fí fi, lebo nespievala, ale pískala. Bol som teraz zmätený, ale nakoniec som predsa len pochopil, čo mi tou melódiou chcela povedať. Moju pieseň spájala s budovaním chatrče, prosila ma, aby som učenlivým tvorom pomohol.

Vzal som liany a pomaly ich prepletal medzi vetvami, aby priatelia pochopili systém. Hneď to usilovne skúšali. Niekoľko ráz sa ešte zaplietli ako do siete, ale naučili sa to. Práca sa im strašne páčila. Stenu a bočné steny chatrče preplietli tak husto, že by nimi ani kamienčok neprepadol. Tešil som sa z toho.

— Časom ich tak vycvičím, že nebudem musieť ani prstom pohnúť, všetko urobia za mňa, — povedal som si.

Na budúcu noc postavili ďalšiu chatrč. A potom ďalšiu.

Jednoducho nebolo ich možno zastaviť. Za desať dní to na lúčke vyzeralo ako na dedine. Ich staviteľské vášne sa skončili len pre nedostatok voľných stromov, rastúcich na kraji lúčky.

Francko s Markou dlho striedali bývanie, až sa nakoniec natrvalo usadili v chatrči, ktorú som postavil ja ako prvú. Asi zo zdvorilosti. Teraz sa zase usilovali presťahovať ma do susednej chatrče. Darmo som sa vyhováral. Keby neboli prišli ďalšie rušné udalosti, ťahali by ma tam možno dodnes.

Po prudkej búrke, ktorá sa prehnala pralesom a vyvrátila cestou niekoľko stromov i s koreňmi, spomenul som si opäť na čln, ktorý uviazol v spleti vetiev.

Noha sa mi už síce zahojila natoľko, že som mohol pohodlne chodiť, ale šplhať sa po stromoch som sa ešte vždy bál. Usiloval som sa nejako naznačiť Franckovi, ako čln vyzerá a kde je, a nahovoriť ho, aby mi čln priniesol.

Francko opakoval po mne všetky pohyby i Marka sa do toho naplno pustila, ale ani jeden ani druhý nechápali, čo chcem. Beznádejne som hodil rukou a prestal som s tým.

Jedného dňa som na Franckovi i Marke spozoroval čudný nepokoj. Počasie bolo krásne, búrka nehrozila a prales v bezvetrí tak ticho dýchal, že ani list nezašelestil.

Priatelia opustili chatrč a usilovali sa vniknúť do svojho podzemného obydlia. Veľkomyseľne som ich ta pustil a ostražito som načúval, čo sa deje, ale nech som sa akokoľvek namáhal, nezačul som nič.

O chvíľku Marka vyliezla z brloha a dala sa z nepochopiteľných dôvodov vytrhávať trsy trávy a hrabať v zemi. Počínala si tak obratne, že čoskoro vyhrabala jamu, v ktorej sa pohodlne mohla schovať.

„Robí si skrýšu,“ myslel som si. Vyzeralo to naozaj tak. Marka si počínala podobne ako ja, keď som budoval svoju podzemnú skrýšu. Vyhrabanú jamu pokryla vervami a lístím a pustila sa do ďalšej jamy, zrejme pre Francka.

Keď boli obidve jamy prikryté, urobila čosi, čo som nechápal: vyhrabanú hlinu sa dala hádzať na strechu prvej diery. Uprostred práce sa však zháčila, akoby premýšľala. Dlho sa dívala na strechu môjho brloha.

„Asi si spomenula na Francka,“ pomyslel som si a netrpezlivo som očakával, čo bude ďalej.

Marka zrazu zmenila pôvodný plán. Miesto na strechu svojej jamy dala sa hádzať hlinu na strechu môjho obydlia. Hoci som nechápal, prečo to robí, pomáhal som Marke zo všetkých síl. Aj Francko vyliezol z brloha a pomohol nám dokončiť započaté dielo.

Priatelia potom utľapkali nahádzanú hlinu rukami a všemožne sa usilovali vtiahnuť ma do podzemia. Pritom ustrašene pískali, akoby im šlo najmenej o život. Keď sa im to nepodarilo, zaliezli do skrýše sami. Ja som stál zamyslený nad čerstvou vrstvou žltej hliny.

Prečo Marka hádzala hlinu na moju strechu? Veď suché listy a výhonky sviežo zelenej trávy, vyrastené z nového humusu, maskovali skrýšu oveľa lepšie ako vrstva čerstvej hliny. Vari sa bála, že udrú mrazy, a hlinou chcela skrýšu lepšie izolovať pred nepohodou?

Vysvetlenie prišlo prv, ako som čakal. Odkiaľsi zďaleka sa ozval podozrivý šelest, ktorý sa o chvíľu premenil na zlovestný bzukot. Nad pralesom sa zjavilo prvé mračno akéhosi hmyzu. Znieslo sa do korún stromov — a priletelo ďalšie, oveľa mohutnejšie. Nasledujúce mračno zastrelo už celú oblohu, takže odrazu bolo šero.

Hmyz rýchle prenikal do všetkých kútov pralesa, až ho celý zaplavil. Niekoľko chrobákov si sadlo i na mňa a poriadne ma dohrýzlo. Utiekol som do skrýše a rýchle za sebou pribuchol vrchnák. Francko s Markou sa tisli k sebe, triasli sa a pískali v takej vysokej tónine, že mi to trhalo uši.

Prešla asi hodina. Chcel som sa podívať, čo sa vonku deje, ale naľakaní priatelia sa mi zavesili na ruky a ťahali ma späť. Poučený niekoľkonásobným uhryznutím poslúchol som a bezmocne som sa uložil na primitívne lôžko. Hodina za hodinou sa míňali, až som napriek prenikavému pískaniu od únavy usnul.

Neviem, ako dlho som spal, ale prebudenie nebolo vôbec príjemné. Na tvári i ústach som mal slanú hlinu a priatelia boli preč.

Francko a Marka utiekli, od strachu utiekli…

Vyskočil som na rebrík a nadvihol vrchnák. Pramienok suchej hliny sa mi vysypal na hlavu a na plecia.

Vykríkol som od hrôzy. Pohľad na krajinu okolo mňa bol taký strašný, že sa mi stislo srdce. Prales zmizol. Do nekonečna sa rozprestierala pustá rovina, z ktorej ako náhrobky v cintoríne trčali kýpte obhryzených kmeňov. Dielo skazy bolo dokonané, mračná hmyzu premenili bujný prales na púšť. Bolo aj po chatrčiach Francka a Marky, žltú hlinu nespestrovalo ani steblo slamy.

A na druhej strane sa červeno lesklo vlnami zvrásnené more…

Čím sa budem živiť? Zásoby potravín ukryté v skrýši nevydržia dlhšie ako na mesiac, i keby som jedol veľmi skromne.

Musím sa pobrať preč.

Ale ako dlho sa budem potĺkať po hroznej púšti? Vydržia mi zásoby do tých čias, kým nájdem ďalší prales? Nájdem ho vôbec? Nezničil prekliaty hmyz všetku vegetáciu?

V skupine kýpťov stromov sa zrazu čosi pohlo.