Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

— Nehnevajte sa, že vás vyrušujem. Fotón i Elektrón dosiahli už rýchlosť tristotisíc kilometrov za sekundu, — radostne hlásil Zajac.

— Zastavte teda raketový pohon. A čo robia voľne plávajúce atómy vodíka?

— Nie je to také zlé. Teplota vonkajšieho obalu vystúpila len na deväťdesiat stupňov. Počítali sme s vyššou teplotou.

— Výborne — trikrát výborne a tisíckrát hurá. Takéto víťazstvo musíme ešte dnes osláviť, ako sa patrí.

— Nechcem sa chvastať, ale i ja som v posledných dňoch dosiahol určitý úspech.

Chotenkov otvoril skrinku vsunutú do steny kabíny a vytiahol z nej futrál s husľami. O chvíľu sa husle rozospievali radostným pochodom.

— Majú nádherný zvuk. Ako stradivárky, — uznanlivo riekol Zajac, keď Chotenkov dohral.

— Ľúbi sa vám ten zvuk? Teda sa to podarilo…

— Husle ste si vyrobili sám? — opýtal sa Zajac prekvapene. — Rozlúštili ste azda tajomstvo stradivárok.

— Zdá sa, že áno. Po mnohých márnych pokusoch sa mi konečne podarilo presne určiť chemické zloženie látky, ktorou bolo drevo stradivárok napustené. Predstavte si, že ten istý roztok, v ktorom slávny husliar namáčal drevo, máme v našej biochemickej kuchyni. Bielkovinový roztok spevňuje steny buniek a robí ich pružnejšími. Chvíľočku — niekto klope. Ďalej…

Do kabíny vstúpil syn doktora Zajaca, Jurko.

— Teda vás tu mám obidvoch, — usmial sa Chotenkov. — Jedného na televíznej besede a druhého osobne. Tvárite sa akosi mrzuto, stalo sa vám azda niečo? — spýtavo pozrel na mladého človeka.

— Prečítajte si túto zprávu…

Chotenkov prijal hárok papiera napnutý na tvrdej podložke a nahlas čítal:

— Tu Kvarta, osada Dobyvateľov vesmíru, pri gravitore Madarász. Posielame srdečné pozdravy ľudstvu na Zemi i posádkam na Fotóne a Elektróne.

Dnes vám môžem s radosťou oznámiť, že sme úspešne dokončili prvú tavbu a odliali prvú dosku vonkajšieho plášťa. Jej elektroimpulzné obrábanie si vzali na starosť súdruhovia Watson, Cahén a Baldík.

Prenos elektriny z osady Neviditeľných funguje bezchybne.

Chotenkov sa spýtavo podíval na mladého Zajaca.

— Také radostné zprávy, a vy sa mračíte…

— Len čítajte ďalej, prosím, — vyzýval Jurko.

— …Kraus, ktorého — ako som vám už oznámil, sme našli pri zálive Spravodlivosti, skutočne sa vracal k nám. Potvrdila to nielen jeho výpoveď, ale aj prieskum cesty, ktorou k nám prichádzal. Bola to naozaj jediná možná cesta, vedúca do osady Budovateľov. Tieň nedôvery na jeho slová vrhá iba skutočnosť, že mŕtvolu McHardyho sme na popísanom mieste nenašli. Pravdepodobne ho pochovali močariská na brehu Novej Volgy.

Kraus tvrdí, že sa stal členom Bratstva až počas letu na Proximu. Zlákal ho vraj McHardy. Je to možné, pretože tretím človekom, ktorého mal na ume umierajúci človek v Afrike, bol asi Ditrichson…

Kraus nám tiež oznámil, že všetci členovia zločinného Bratstva silnej ruky sa skrývali na východnom pobreží južnej Afriky, kde vybuchla atómová bomba. Jeden z nich — Jones, ktorý znemožnil akademikovi Tarabkinovi oživenie zmrznutého Neandertálca, žije v Tibete. Ďalší dvaja— Khaki a Randek — pravde podobne dosial pracujú v meste Šťastia, na území bývalej Sahary. Jones podľa výpovede Krausovej vystupuje teraz pod menom doktor Lykurgos a je zamestnaný v nemocnici ako lekár.

Krausa pozorne sledujeme; je veľmi príčinlivý, pomáha nám zo všetkých síl — a my mu v tom nezabraňujeme. Po návrate domov ho odovzdáme Svetovej akadémii vied, aby rozhodla o jeho ďalšom osude. Ak sa potvrdia jeho slová, že bol zvedený a že nijaké zločiny na svedomí nemá, navrhneme mu milosť.

Mladý Kvarťan Xaverius si už na nás úplne zvykol. S obľubou napodobňuje naše pohyby a je veľmi roztomilý, keď na svojich krátkych nohách vykhwsuc…

Chotenkov sa zháčil.

— Čo to znamená? — vykhwsuc?

— Neviem, ale opísal som to slovo presne z astrogravimetra. Všetky ďalšie slová sú rovnako nezrozumiteľné, takže nemalo zmyslu ďalej ich opisovať. Niektoré znaky sa dokonca vôbec nedajú rozlúštiť. Som tým zmätený. Pravdepodobne majú na gravitore poruchu.

— Vysielajú ešte?

— Keď som odchádzal k vám, vysielali, — prikývol Jurko.

Chotenkov bez slova vybehol z kabíny. Mladý človek sa ponáhľal za ním.

— Ihneď oznámte Kvarte, od ktorého miesta je ich zpráva nezrozumiteľná. Ja medzitým prezriem náš astrogravimeter…počkajte, opýtajte sa aj Svetovej akadémie, či ich príjem má také isté poruchy ako náš.

Akademik rýchle prezrel prístroj. Všetko bolo v úplnom poriadku. Vybral kotúč s kontrolnou páskou a pozorne ju prezrel.

— Ako to vyzerá? — opýtal sa doktor Zajac, len čo sa zjavil vo dverách observatória.

— Zle. Od tohto miesta nemá vysielanie nijaký zmysel, — ukázal Chotenkov na pás. — Z týchto nemožne dlhých čiarok, rýchle za sebou nasledujúcich bodiek nezložíte ani literu.

— Neviem to pochopiť, — krútil hlavou doktor Zajac. — Sú len dve možnosti: alebo sa Madarászovi niečo nemilého prihodilo práve pri vysielaní, alebo sa niečo deje s gravitačným poľom medzi nami a Kvartou.

O niekoľko hodín neskoršie prišla zo Zeme prekvapujúca zpráva.

— Naše astrogravimetre zachytili celú zprávu bez porúch. Končí sa slovami: Na skoré stretnutie sa tešia dobyvatelia vesmíru. O štyridsaťosem hodín sa opäť ozveme. Madarász.

— Nechápem — naozaj nechápem, — zronene povedal doktor Zajac a zaboril hlavu do dlaní…

McHardy zrazu pocítil prudkú bolesť v prsiach. S námahou otvoril oči — a zjajkol od hrôzy. Nad jeho hlavou sa skláňalo niekoľko čudných tvorov so šimpanzími tvárami. Jeden z nich mu práve kládol na prsia trs trávy, namočený do žltého bahna.

Ranený človek stratil vedomie.

Konečne sa opäť prebral. So strachom trochu pootvoril viečka.

Bol sám. Ležal v bujnej tráve pod vysokým stromom.

— Kraus — kde je Kraus? — blyslo mu hlavou. Ťažko sa nadvihol a obzrel sa. Dookola šumel divoký prales a po oblohe pokojne plávali mračná s dúhovými okrajmi. Kúštik od jeho hlavy sa kývali vetve nízkeho kra, prehnuté pod ťarchou modrých bobúľ. Doplazil sa k nim a hltavo prehltol niekoľko plodov.

Až teraz si uvedomil, prečo leží v pralese opustený. Krausa asi pri prestrelke zastrelil. Alebo azda predsa odišiel s člnom?

McHardymu sa zakrútila hlava. Vedomie sa teraz často striedalo s bezvedomím. k prudkým bolestiam v prsiach sa čoskoro pripojil trýznivý smäd. S vypätím posledných síl sa vliekol k húštinám na miesto, kde začul špliechanie vody. Konečne sa dostal na breh.

Na bruchu sa skĺzol k vode a dlho pil…

O niekoľko dní sa McHardy už natoľko zotavil, že mohol chodiť. Aj bolesť v prsiach sa pomaly utíšila. Priestrel pľúc sa neuveriteľne rýchle hojil.

— Pomohlo mi azda bahno, ktoré mi Kvarťania kládli na prsia? A prečo ma zaniesli do pralesa? — To boli otázky, ktoré McHardymu vírili hlavou. — Vrátim sa do hôr, — rozhodol sa nakoniec. — V Rajskom údolí je dostatok sladkých plodov i chutného mäsa, tam sa zachránim pred jaštermi — a hádam i Lastovička bude v úplnom poriadku.

V noci má človek zlú orientáciu: je celkom možné, že sopky vybuchli o kus ďalej…

Ale ako sa tam dostanem? — uvedomil si zrazu. — Čln je preč — a zbrane tiež…Stojím tu teraz s holými rukami, vystavený napospas neznámej zákernej prírode…