Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

— Už to mám, — vykríkol Madarász radostne a ukázal na jeden z prístrojov. — Podívajte sa — sem…glóbus je zhotovený z neutrónov, čisto z neutrónov…

— Som ja ale motovidlo; keď som na to neprišiel hneď, — zasmial sa Navrátil. — Hmotu robí nepriestupnou hmotné pole atómu, to nám je všetkým dobre známe. Keby nie hmotného poľa, prechádzali by sme sa v každom pevnom telese ako v lese, v ktorom sú stromy vzdialené od seba najmenej osemdesiat kilometrov.

A vôbec, načo vám tu naivne opakujem základy zo školy. Človek od samého prekvapenia robí hlúposti. Veď je to jasné: priestupná hmota môže byť vytvorená jedine z neutrónov; nemajú hmotné polia. Vravím — že mi to neprišlo hneď na um. Je to jasné ako bezoblačná obloha…

— Zdá sa to síce jednoduché, ale záhada tým rozlúštená nie je, — povedal pomaly vždy rozvážny Madarász. — Otázok je tu viacej ako dosť. Ako Kvarťania tú neutrónovú hmotu vyrobili? A prečo z nej vyrobili glóbus?

— Možno nám na to odpovedia sami, keď sa s nimi stretneme, — mienil Watson. — Radšej poďme, každú chvíľu sa Kvarťania môžu vrátiť a bude po prehliadke. Nastane konverzácia nohami i rukami.

Predvečerom sa opäť všetci zišli pri helikoptére. Konečný výsledok prehliadky bol jednoznačný: osada je v týchto dňoch opustená. Kvarťania sa zdržujú v druhej osade pri Danteho mori. Atómová elektráreň pracuje automaticky. Prísun kuriva sa robí pomocou slnečnej energie. Veľké gule na ihlanoch sú vysielače energie…

— Tisíc planiet okolo Sýria a všetky obývané, máme my ale šťastie. — To boli prvé Fratevove slová po úraze, keď sa dozvedel o objavení atómovej elektrárne.

— Atómovú elektráreň nemôžeme použiť prv, dokiaľ si nevyžiadame dovolenie od Kvarťanov, — upozorňoval Navrátil. — Hneď zajtra sa za nimi vyberieme k Danteho moru…

— Už mám toho prekliateho života až po krky, — rozhorčene riekol Kraus, keď helikoptéra s vedcami opúšťala osadu. — Tamtí žijú ako ľudia — a my…nechcem tu nakoniec zahynúť ako zviera — nechcem, rozumieš? Vrátim sa späť, dobrovoľne sa prihlásim.

— A oni ťa dobrovoľne zastrelia. Veď si členom Bratstva silnej ruky — a s takými sa maznať nebudú.

— Členom som, ale zločiny na svedomí nemám ako ty, — skríkol Kraus. — Dal som sa iba chytiť na vaše sľuby. Teraz už chápem, že postaviť sa proti celému ľudstvu je hlúposť. Bol som šialencom. Ty si tu kraľuj na Kvarte — prosím — ale ja sa vrátim. Azda mi hlavu neodtrhnú, a aj keď, aspoň sa to rýchlo skončí. Ak chceš, poď tiež…

— Hneď teraz? — opýtal sa prekvapený McHardy, keď Kraus vykročil k brehu, kde bol v tŕstí ukrytý gumový čln.

Kraus neodpovedal. Ráznymi pohybmi uvoľňoval čln z húšťav. — Neblázni sa, zošalel si? — zareval McHardy a rozbehol sa za ním. Tresol výstrel — a ďalší.

Kraus sa chytil za plece a zatackal sa. Hneď sa však spamätal, vychmatol z vrecka pištoľ a tiež vystrelil.

McHardy urobil ešte niekoľko krokov a zvalil sa do močarísk za tŕstím. Hlava mu klesla do riedkeho žltého bahna.

Kraus ho chvíľu pozoroval, ale keď sa McHardy stále nehýbal, skočil do člna a odrazil od brehu. Kým si ošetroval ranu na pleci, nechal sa voľne unášať prúdom…

Nad Danteho morom sa váľali oblaky pary a čmudu. Pod strmými brehmi syčala a rozstrekovala sa vriaca voda. Zdalo sa, že celé morské dno je pokryté sopečnými krátermi. Hore na brehu boli chaoticky rozhádzané veľké balvany a celé masívy skál.

— Všetko svedčilo o tom, že tu pred časom bolo niekoľko sopečných výbuchov, aké nemajú na našej Zemi obdoby.

Helikoptéra blúdila nad rozorvaným pobrežím a vedci darmo hľadali čo len najmenšiu stopu po civilizácii.

— Tam — tam, — zvolal zrazu Watson. Na obzore zazrel siluetu ľalie, ktorú objavil na kvarťanskom glóbuse.

Helikoptéra sa rýchle priblížila k nezvyčajnej stavbe. Trčala opustená na skalnom útese a pripomínala skorej pomník ako obytnú budovu.

Vrtuľník zastal vo vzduchu a Navrátil s Watsonom zostúpili po teleskopickom rebríku na útes.

Pod pomníkom ležalo niekoľko kovových pokrútených platní, ktoré niesli stopy po výbuchu alebo po prudkom náraze.

— To sú nesporne zvyšky nejakého letúna, ktorý sa rozbil. Toto je úlomok z nosného krídla…

— Máte pravdu, súdruh Navrátil, tu je ďalší dôkaz, — ukázal Watson hlavou. Na prostrednom liste ľalie bol na pomníku pripevnený malý model lietadla, ktoré malo nezvyčajný hviezdicový tvar s guľovitým priestorom uprostred.

Pod lietadlom boli plasticky naznačené plamene.

Na druhej strane pomníka bol reliéf akejsi planéty, podobnej Saturnu s prstencom.

Navrátil si sadol na skalu a zamyslene sa zahľadel do pustej krajiny.

— Pomník hovorí zreteľne, — utrúsil pomaly. — Na tomto mieste stroskotalo medziplanétne lietadlo. Preto tie plamene a tá planéta. Zdá sa mi, že inteligentné tvory, ovládajúce atómovú energiu, hľadáme darmo. Dochádzam k presvedčeniu, že na Kvarte nie sú…

— Prečo si to myslíte? — opýtal sa prekvapený Watson.

— Domnievam sa, že tak ako my navštívili túto planétu z inej obývanej planéty. Pri havárii sa ich niekoľko zachránilo — alebo ich lietadlo nebolo zničené úplne. Usadili sa pri Novej Volge, kde si časom postavili atómovú elektráreň, aby si mohli lietadlo obnoviť alebo postaviť nové. Nakoniec sa im to podarilo a vrátili sa do svojej vlasti. Elektráreň tu nechali pre prípad, že sa sem ešte vrátia…

— To je celkom pravdepodobné, — súhlasil Watson. — Vašu domnienku potvrdzuje aj reliéf v skalnom meste. Ľudia v skafandroch, ktorí sú vytesaní pri záhadnej atómovej elektrárni, sú asi návštevníci z neznámej planéty. Preto sú aj v skafandroch.

Tým sa vysvetľuje, prečo je osada pri Novej Volge opustená. Jedno mi však vŕta v hlave. Nové lietadlo nemohli postaviť bez oceliarne alebo iného zariadenia. A my sme predsa v ich osade nič takého neobjavili…

Navrátil sa usmial.

— Alebo sme osadu neprezreli dosť dôkladne alebo sme popri ich továrni na lietadlá chodili ako slepí.

— Alebo si ju odviezli so sebou, — poznamenal Watson.

— Pochybujem — podľa mojej teórie sa sem chcú ešte raz vrátiť a oceliareň sa im môže zísť. Preto asi aj ponechali tú elektráreň v chode. Vysiela energiu ustavične, aby ju mohli použiť hneď po návrate. Nech je to už akokoľvek, môžeme sa im z celého srdca poďakovať, že nám tu nechali fungujúcu automatickú elektráreň. Som presvedčený, že pomocou neznámych ľudí z neznámeho sveta opravíme Lúč oveľa prv, ako príde pomoc zo Zeme. A to bude veľmi nutné, lebo sopečná činnos sa stále rozrastá — čoskoro by sa nám mohla rozhorieť pôda pod nohami…

Odkiaľsi z diaľky sa ozývalo ťahavé „Huiíí“ a nad obzor sa vzniesol kŕdeľ okrídlených Kvarťanov.

— Asi sme ich vyrušili z lovu, — zasmial sa Watson. — Možno si prišli pre ďalšiu korisť. Spomínate si na šošovku a črepiny, ktoré sme našli v ich jaskyniach?

V priestrannej klubovni medziplanétneho lietadla „Fotón“ končí sa práve pravidelná vyučovacia hodina pre mladých astronautov. Akademik Chotenkov, veliteľ záchrannej výpravy, lúči sa s pozornými poslucháčmi.

— Dúfam, že v posledných hodinách sme otázky navigácie v medziplanétnom priestore prebrali dostatočne dôkladne, predovšetkým zásluhou bohatých skúseností hrdinskej posádky Lúča. Budúcich niekoľko hodín venujeme otázkam medziplanétnej dorozumievacej techniky. Prednášať bude doktor Zajac, veľký vedec a objaviteľ nového spôsobu dorozumievania sa…