Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Po niekoľkých hodinách letu sa lietadlá priblížili k sebe a spojili sa teleskopickou chodbou, aby bol umožnený vzájomný osobný styk.

Zem i s Mesiacom sa stratili v hviezdnatej oblohe.

Slnko sa premenilo na jasnú hviezdu…

— Vravel som ti to koľko ráz a stále si tomu nechcel veriť. Podívaj sa, — ukázal McHardy na oblohu, kde sa vznášala helikoptéra. — Videli nás vtedy a teraz idú po nás. Radšej zmiznime hlbšie do pralesa.

Kraus nemohol od helikoptéry odvrátiť oči.

— Hlúposť, tu nás nenájdu a na útek je stále času dosť. Som zvedavý, čo v osade Neviditeľných vykonajú. Možno sa im povodí ako Gruberovi.

Kraus sa mykol.

— Vravel som ti, že tam Grubera nemáme nechať. Zo samého strachu z neviditeľných sme ho ani nepochovali.

— Nech si ho pochovajú oni, mňa by ta už nikto nedostal. Ostatne, určite tam už neleží, neviditeľní ho odstránili. Vari si tam nenechajú ležať mŕtvolu.

Helikoptéra pomaličky klesala, až nakoniec pristála na jednej z troch krátkych ciest, ktorá bola pravdepodobne letiskom. Dvere kabíny ostali dlho zavreté. Konečne sa na nádvorí záhadnej osady zjavili traja ľudia — Navrátil, Watson a Madarász. Severson s Alenou ostali zatiaľ v lietadle.

Vedci sa obzerali na všetky strany. Keď sa nič nepohlo, priložili ruky k ústam a niekoľko ráz spoločne vykríkli: — Haló!

— Asi sa nás boja, pozorujú nás odniekiaľ, — mienil Navrátil.

— Živia sa ovocím ako my, — zohol sa Watson k podlhovastému plodu a podal ho Navrátilovi.

Madarásza najviacej zaujala budova s čudnými špirálovitými konštrukciami.

— Kým sa niekto ukáže, prezrieme si ich zblízka, — navrhol súdruhom. — Nemôžem pochopiť, aký to má všetko zmysel.

Váhavo podišli k budove.

— Tým špirálam naozaj nerozumiem, — prikývol Watson, — ale tomuto veľkému parabolickému zrkadlu by som asi čoskoro prišiel na fígeľ. Stavím sa, že týmto prístrojom zachycujú Kvarťania slnečnú energiu.

Len teraz si Navrátil všimol, že vchod do veľkej pologule je otvorený.

Keď sa dlho nikto na ich volanie neozýval, opatrne vliezli dnu.

— Kvarťania majú asi menšie postavy, vari by neliezli do svojho domu kolenačky ako my, — uvažoval nahlas Watson.

— Čerti vedia, čo sú to za ľudia, — šeptom súhlasil Navrátil. — Všimol som si, že ani jedna ich budova nemá oblokov.

Watson miesto odpovede skríkol a cúvol. Všetci stŕpli na mieste.

— Čo je? — opýtal sa nakoniec Navrátil.

— Pred nami leží akýsi človek, asi je mŕtvy, cítite ten sladký zápach?

— Je to Gruber, — zvolal Navrátil, keď sa k mŕtvole priblížil.

— Ako sa sem dostal? Kto ho zabil…? Na celom tele nemá ani stopy po zranení, — ťažko vykrikoval Watson, keď si mŕtvolu prezrel.

— Zabil ho elektrický prúd, pozrite, ako kŕčovito je skrútený, — zašepkal Madarász.

Všetci traja sa poľakane poobzerali po stenách chodby.

— Ďalej ani na krok bez prístrojov. A Grubera musíme pochovať, — povedal Navrátil.

Mŕtvolu vyniesli na nádvorie, kde ju ešte raz dôkladne prezreli.

Gruber bol skutočne zabitý elektrickým prúdom. Proces rozkladu prebiehal veľmi pomaly, pretože v chodbe bola rovnomerná a pomerne nízka teplota.

Obaja chlapi, ktorí boli schovaní na druhom brehu Novej Volgy v pralese, sledovali prostučký pohreb s hrôzou v očiach.

Vedci chvíľu mlčky postáli nad hrobom úbohého šialenca, a potom sa vrátili na nádvorie k helikoptére.

— Oblečme si skafandre. Ochránia nás pred najrôznejšími druhmi žiarenia a aj pred smrťou elektrickým prúdom. A súčasne môžeme byť v ustavičnom rádiovom spojení. Budovu s konštrukciami si prezriem sám, — riekol Navrátil, — aby sme sa nebezpečenstvu nevystavovali všetci. Vy sa medzitým pozrite po osade…

Vedci sa rozišli.

Severson a Alena so slúchadlami na ušiach napäto očakávali prvé zprávy.

— Podarilo sa nám vniknúť do jedného z ihlanov, — ozval sa konečne Madarászov hlas. — Budova nie je bez oblokov, ako sme sa pôvodne domnievali. Na niekoľkých miestach prepúšťa stena všetky ultrafialové a infračervené lúče. Z toho usudzujeme, že jej obyvatelia tieto lúče vidia prostými očami, že ich zrakový orgán je celkom ináč vyzbrojený ako naše oko. Miestnosti sú bez nábytku a zdá sa, že tu už dlho nikto nebýval.

— Tu Navrátil…Je to úžasné. Budova s konštrukciami je vlastne veľmi výkonná atómová elektráreň. Dosial sa mi nepodarilo zistiť, na akom princípe pracuje. Zistil som iba, že pomocou slnečnej energie sa do budovy čerpá voda a rozkladá na vodík a kyslík. Obidva plyny sa vháňajú do atómového kotla uprostred guľovitého priestoru. Záhadou je, prečo priestor okolo kotla je bez zemskej gravitácie…

— …To je nepochopiteľné, — pokračoval Navrátil o chvíľu. — Atómový kotol je zhotovený z antihmoty — z negatívnej hmoty. Ako je to možné? Antiprotón a vôbec všetka negatívna hmota pri styku s normálnou hmotou vybuchne a premení sa na žiarenie…Pravdepodobne je tu izolovaná nejakými neznámymi lúčmi alebo umele vytvoreným hmotným poľom…

A kde sa tu vôbec vzala antihmota? Vyspelí Kvarťania ovládajú zrejme atómovú energiu lepšie ako my. Nemôžem to pochopiť. Veď sme sa tu dosiaľ okrem týchto stavieb nestretli s nijakým priemyslom. Vari by ho mali pod zemou?…

Teraz som práve objavil vysokofrekvenčné prúdy, ktoré vysiela kotol niekoľkými smermi na zachycovače, umiestnené na stenách. Jeden z týchto prúdov určite usmrtil Grubera, lebo v priestore medzi kotlom a stenou voľne pláva jeho lampa. Pravdepodobne do priestoru spadol. Ako sa však dostal naspäť do chodby, to neviem.

— Aký vysoký výkon má elektráreň? — opýtal sa Severson.

— Oveľa vyšší, ako môže zmerať môj elektromer — a ten má maximum šesťstotisíc kilowatov. Viem, kam mierite, a máte pravdu. Táto elektráreň môže dať energiu najmenej trom atómovým oceliarňam.

— Tu Watson. Objavil som budovu s čudným zariadením. Niet tu živej bytosti, zato plno priehľadných modelov zvierat a okrídlených primitívnych Kvarťanov. Prichodím si tu ako v múzeu. Uprostred je veľký plastický glóbus Kvarty. Je vypracovaný veľmi starostlivo. Aj táto osada je na ňom vyznačená plasticky.

Tu — na Danteho mori — je akýsi pomníčok v podobe ľalie. Na týchto miestach leží asi ďalšia osada. Ináč niet na glóbuse nič zvláštneho…

Watson čiahol na veľkú guľu, voľne plávajúcu v priestore, aby skúsil, či sa pohne z miesta. Ruka sa ponorila do glóbusu, akoby bol zhotovený z tekutého blata.

Rýchle ju mykol naspäť a pozorne si ju obzrel. Bola čistá, bez najmenšej stopy po nejakej kašovitej hmote. Aj povrch glóbusu v mieste ponorenia ostal neporušený.

Vedec pokus opakoval. Teraz ponoril do glóbusu celú ruku až po plece. Stratil pritom rovnováhu a v celej svojej dĺžke a šírke preletel telesom bez toho, že by do dačoho narazil.

— Tu Watson. Záhada nad záhadu. Glóbus je zhotovený — z priepustnej hmoty…

— Nezmysel, — prudko odporoval Navrátil. — Prieči sa to najzákladnejšiemu prírodnému zákonu, aký poznáme…

— Poďte sa teda podívať…

O chvíľu sa pri glóbuse zišli všetci traja vedci.

Watson opakoval pokus po tretí raz.

Večne nedôverčivý Madarász skúmal glóbus najrozličnejšími prístrojmi.

— Zaujímavé, — povedal po chvíli. — Ani jeden z prístrojov na hmotu gule nereaguje. Je azda nehmotná?

— Skúste to ešte raz, zázraky sa nedejú. Veď guľa je zo všetkých strán dokonale priehľadná, — požiadal ho Navrátil.