Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Jaskyňa však mlčala ťažkým tichom.

— Opatrne som šmátral v temnotách, aby som zistil, čo mi dopadlo k nohám. Bol to balvan, ktorý sa nárazom na dno jaskyne rozštiepil na tri kusy.

— Prepáčte, že v týchto miestach má môj reportážny film značné medzery.

— Odtrhol sa kus skaly, mali sme z pekla šťastie, — riekol som s úľavou a opäť som rozžal lampu.

Alena urobila to isté.

— Odkiaľ mohol kameň vypadnúť, keď skalná stena i povala nad nami sú hladké a celkom pravidelné? — čudovala sa Alena.

— Tu nie je niečo v poriadku, — stíšil som hlas. — Drž sa pri mne, neľúbi sa mi to tu. Vráťme sa.

Neprešli sme ani desať krokov k východu z jaskyne, keď nám za chrbtom dopadol na zem ďalší kameň. Bleskurýchle som sa zvrtol.

Nad nástennou maľbou som zazrel pravidelný okrúhly otvor, ktorý tam pred chvíľou určite nebol a v ňom — Kvarťana, oblečeného do čudných šiat. Oslepený žiarou lampy prikryl si dlaňami oči a o krok ustúpil do tajnej chodby.

Alena od prekvapenia vykríkla.

Vtom sa zjavil ďalší Kvarťan. Chytil svojho kolegu za ruky, násilím ho posadil na dno chodby a hneď nato ho odvliekol do vnútra skál.

Okrúhly otvor ostal otvorený.

Všetko sa stalo tak rýchle, že sme v prvej chvíli nevedeli, či to bola skutočnosť alebo prelud. Otvor v stene však podával neklamné svedectvo: podzemné bludisko je obydlené, a to Kvarťanmi, ktorí si vedia vyrobiť odev.

— Prečo nás ten Kvarťan bombardoval balvanmi? — rozhorčovala sa Alena. — Veď sme mu nič neurobili…

— Neskoršie sa ho opýtam, — usmial som sa. — Poďme už, vráťme sa k člnu, lebo nám tu ešte niečo spadne na hlavu…

Viete si predstaviť naše pocity, keď sme sa vrátili k stalaktitu a čln tam — nebol?

Rozbehli sme sa popri podzemnej riečke k ľadovému závesu.

Ďalej sme nemohli.

Čo si teraz počneme? Ako sa dostaneme naspäť k lietadlu? Prečo som ja somár nechal prenosný vysielač v člne?

Vrhol som sa do rieky, odhodlaný preplávať úžľabinou a pomôcť aj Alene, ale krvavá voda bola taká ľadová, že som sa musel vrátiť na breh.

Boli sme v pasci.

Bezradne sme blúdili ľadovou jaskyňou a vzájomne sa utešovali, že sa to všetko určite šťastlivo skončí.

Ale východ z väzenia sme nenašli.

Vrátili sme sa teda k nástennej maľbe.

Otvor bol už uzavretý.

Keď budeme volať o pomoc, kto nás počuje? Len Kvarťania a oni nám sotva pomôžu, i keby nám stokrát rozumeli.

Čo teraz? Ako sa zachrániť?

Hodiny sa míňali a nám stále nič neprichodilo na um.

Kde prenocujeme? V ľadovej jaským je chladno a jaskyňa s nástennou maľbou je nebezpečná.

Nakoniec sme predsa len ostali pri nástennej maľbe. Dohodli sme sa, že sa budeme v spaní striedať.

Prvé dva dni prešli pri pokoji. Voda síce mala nepríjemnú príchuť, ale piť sa dala.

Na tretí deň sa však prihlásil hlad a na štvrtý deň únava. Tak sa stalo, že som na stráži spiacej Aleny zaspal.

Zrazu som pocítil, že ma niekto chytil pod pazuchy a dvihol do výšky.

Kým som si mohol uvedomiť, čo sa so mnou deje, stál som v kruhovitej chodbe — a vedľa mňa dvaja podivne oblečení Kvarťania, drsných, ale inteligentných tvárí.

— Kde je Alena? Pustite ma! Alena! — kričal som zúfalo, ako keby mi rozumeli.

Nedbali na moje protesty; bez milosti ma ťahali do vnútra skál. Pochopil som, že odpor je zbytočný.

Zdalo sa mi, že chodba nemá konca. Tŕpol som od hrôzy, čo sa stalo s Alenou, a za každým krokom som očakával, že ma vrhnú niekde do priepasti.

Veru, nie je to vôbec veselé potkýnať sa s takými milými spoločníkmi do neznáma.

Konečne sa predo mnou zjavil blikotavo osvetlený krúžok, ktorý sa ustavične zväčšoval, až sa premenil na bránu do skalného chrámu.

Krásou podzemnej sály som bol priam ohromený. Maľbami zdobenú povalu podopierali bohato členené stĺpy, či skorej zložité súsošia fantastických bytostí.

Bočné steny chrámu tvorili reliéfy, pomaľované rôznymi odtienkami hnedej, modrej a žltej farby.

Uprostred chrámu boli do kruhu zostavené kvádre s kľukatými vtesanými ornamentami.

V strede kruhu plápolal belasý plameň, vychádzajúci z otvoru v dlažbe.

Nepríjemní sprievodcovia ma bez slova usadili na dlažbu k podstavcu stĺpa. Kým jeden z nich ma stále držal, druhý niekam odišiel.

Usilovne som premýšľal, čo mám urobiť. Ďaleko som sa však v úvahách nedostal. O chvíľu sa kolega môjho sprievodcu vrátil — a s ním veľa iných.

Zdvihli ma zo zeme a usadili na sedadlo v kruhu — chrbtom k plameňu.

Jeden zo záhadných Kvarťanov si so záujmom prezeral kameru a reflektor, ktoré mi viseli na prsiach. Urobil pohyb, akoby mi ich chcel vziať, ale ja som sa tak zúrivo mykol, že Kvarťan naľakane ustúpil.

Ostatní stáli v kruhu predo mnou a zvedavo sa na mňa dívali. Striedavo otvárali ústa, akoby hovorili, ale ja som nezačul ani najmenší zvuk. Len neskoršie som si uvedomil, že sa dorozumievajú nečujným ultrazvukom.

Tvárili sa celkom pokojamilovne, a to ma trošku upokojilo.

— Kde je Alena? Prečo ste ma zajali? Chcete mi azda pomôcť? — povedal som nahlas.

Kvarťania od prekvapenia cúvli, akoby sa báli, že sa na nich vrhnem. Potom ako na povel sa všetci posadili a široko otvorenými očami sa vpili do mojej tváre. Neubránil som sa úsmevu.

Ľudská reč vás teda prekvapuje? A čo potom spev?

— Aké je klamlivé to srdce ženy, — zaspieval som áriu z Rigoletta. Účinok nebol oveľa väčší ako prv. Pochytila ma zlosť.

— Pustite ma, — skríkol som. Pokus o útek sa mi však nepodaril, bol som príliš zoslabnutý po štvordennom hladovaní.

Zúril som teda ďalej, až som od vysilenia stratil vedomie.

Keď som sa prebral z mdlôb, ležal som na mäkkej podložke v úplnej tme.

„To sa mi len snívalo,“ blyslo mi hlavou.

Rýchle som rozžal lampu a rozhliadol sa. Kvarťania tam už neboli. Ležal som sám v malej šesťhrannej jaskyni na niekoľkých veľkých mäkkých listoch s hrubou vrstvou podhubia.

Neďaleko mňa bola hŕba tmavomodrých plodov a kamenná nádoba. Tá ma zaujala najviacej. Trýznil ma totiž pálčivý — smäd. V nádobe bola skutočne voda. Bola síce teplá, ale to mi bolo jedno. Najprv som si ovlažil pery a opatrne ochutnal číru tekutinu. A potom som sa dobre napil.

Hneď potom sa znova prihlásil hlad. Plody boli síce na dosah ruky, ale kto mi tam mohol prezradiť, či sú jedlé alebo jedovaté?

Dve hodiny som váhal, kým som sa nakoniec odhodlal.

„Je to jedno,“ pomyslel som si. „Alebo tu zahyniem od hladu, alebo sa otrávim. Alebo ma plody skutočne zachránia.“

Jeden z nich som rozlúpil a dlho prezeral. Mal podobnú dužinu ako naša slivka. Opatrne som ju olizol.

Bola sladká. To bolo dobré znamenie.

— Čo sa dá robiť, budem riskovať, — rozhodol som sa a pomaly som ju zjedol. Chutila celkom dobre.

Bez rozmýšľania som sa pustil do ďalších.

Čoskoro sa mi vrátila sila do rúk i rozvaha.

„Pravdepodobne ma Kvarťania uvrhli do väzenia ako nebezpečného nepriateľa,“ uvažoval som. „Alebo ma ulovili ako čudné zviera, ktoré budú pozorovať.“

Odhrnul som záves, zakrývajúci východ z jaskyne, a vykukol von, či ma nikto nestráži.

Nebolo tam nikoho. Najvhodnejšia chvíľa na útek.

Prešiel som susednou jaskyňou a vstúpil do ďalšej. Krv mi stuhla v žilách. Na podobnom lôžku, aké som mal ja, ležala tam na zemi — Alena.

Priskočil som k nej a posvietil do tváre. Bola v bezvedomí.