Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Rýchle som priniesol nádobu s vodou a vzkriesil ju. Sotva vládala hovoriť, taká bola zoslabnutá.

Spamätala sa, až keď si riadne upila vody a zjedla niekoľko sladkých plodov.

— Ujdeme, kým niekto nepríde, — navrhla Alena, len čo sa vládala trochu udržať na nohách.

Čím ďalej, tým rýchlejšie sme prechádzali labyrintom jaskýň a chodieb, až sme nakoniec bežali. V umele vyhĺbených podzemných priestoroch nebolo živej duše.

— Asi odišli na nejakú výpravu, — hádala Alena. — Poponáhľajme sa, kým sa nevrátia.

— Už si unavená, nevydržíš to, — ale ona si nedala povedať.

Konečne sme sa dostali do pohodlnej širokej chodby, ktorá sa vinula ako had spleťou jaskýň. Už sme sa tešili, že je to hlavný vchod do bludiska, keď sa pred nami ozvalo klepanie. Spomalili sme beh a chvíľu načúvali.

Naozaj, ktosi tu neďaleko pracuje.

Chodba sa pred nami prudko zatočila doprava.

Priblížili sme sa k zákrute a nazreli za roh. Chodba tam ústila do obrovského skalného chrámu, v ktorom pracovalo niekoľko Kvarťanov.

— Vráťme sa, — zašepkal som. — Možno tam nájdeme iný východ.

Alena nesúhlasila.

— Do väzenia sa hádam vracať nebudeme, možno sa s nimi nejako dohodneme.

Ruka v ruke sme vstúpili do chrámu. Ostali sme stáť ako vo sne.

Na jednej strane pracovali kvarťanskí sochári a maliari, na druhej strane žiarili ako z alabastru nové reliéfy a nástenné maľby.

Umelci pracovali s takým zápalom, že si nás ani nevšimli. Pozrite si pozorne ich dielo, priatelia. Určite budete rovnako prekvapení ako my, — usmial sa Severson.

Na premietacom plátne sa zjavil veľký bohatý reliéf.

— Náš Šíp! — zvolala Molodinová. — A pri ňom tri postavy. Kto to môže byť?

— Len trpezlivosť, hneď nasleduje detailný záber.

— Navrátil…

— Fratev…

— Molodinová, — ozvalo sa takmer naraz.

— O tom niet pochybnosti, — súhlasil Severson. — I keď sú profily našich troch priateľov trochu skreslené, tiež sme ich poznali na prvý pohľad.

Na ďalšej snímke bol reliéf so záhadnou osadou Neviditeľných, s ktorou sme sa zoznámili spoločne s McHardym, Krausom a nešťastným Gruberom.

Na nádvorí osady bolo vytesané mnoho postáv v skafandroch.

— To je úžasné, — jasal inžinier Fratev. Nech sa hneď na mieste premením na antihmotu, ak toto nie je dokonalé priemyslové stredisko.

— To je celkom možné, — súhlasil Navrátil. — Ale čo znamenajú tie obrovské špirály na pologuli?

— Neviem, ale rozhodne je to tá istá osada, ktorú sme zazreli z lietadla pri Novej Volge. O tom svedčia aj ihlany s guľami na vrchole. Ostatne — Nová Volga je na reliéfe zachytená tiež, — upozornila vedcov Alena a pristúpila k premietaciemu plátnu.

— Podívajte sa sem, — ukázala na hladinu rieky, naznačenú vlnovkami. — A sem… — dodala s úsmevom.

— To nie je možné, — zvolal Navrátil prekvapene pri pohľade na čudné lietadlo, ktoré sedelo na kamenných vlnách reliéfu.

— Veď to nie je ani jedno z našich pomocných lietadiel. A ľudia v skafandroch — to tiež určite nie sme my. Veď sme túto osadu ešte nenavštívili a skafandre majú iné tvary ako naše.

— Áno, Kvarťania tu zvečnili do kameňa tajomstvo, ktoré sme ešte nerozlúštili, — prikývla Alena. — Ja som vždy hovorila, že tu niekde bývajú ľudia, ktorí sú na podobnom stupni vývoja ako my.

— Skvelé, úžasné, aspoň nám pomôžu opraviť Lúč a čoskoro dáme Kvarte vale, — živelne súhlasil Fratev. — Tisíc hromov a bleskov, prečo chodia v skafandroch? Hádam nechcú navštíviť susednú planétu?

Navrátil bezradne mykol plecami.

— Neviem. Dočkaj času ako hus klasu, — usmial sa. — Zajtra sa na tú ich osadu podívame zblízka, potom uvidíme. A Kvartu prezrieme ešte raz, a to dôkladne…

Severson pokračoval v rozprávaní.

— Zaujímali nás nástroje, ktorými vyspelí Kvarťania pracujú v skale. Priblížili sme sa ku skupine výtvarníkov, tvoriacich nový reliéf.

Prekvapilo nás, že dláta mali premyslený tvar, hoci iný ako naše — a kov bol prekvapujúco tvrdý. To je dostatočný dôkaz, že niekde na Kvarte existuje oceliareň alebo niečo podobného…

Potom sme sa nepozorovane vytratili do ďalšej chodby.

Na našu veľkú radosť sa za niekoľkými zákrutami ukázalo slnečné svetlo. Ocitli sme sa na malej plošine pred východom z podzemného bludiska. Z troch strán bola ohraničená vysokými balvanmi, stesanými do kužeľov. Pravdepodobne je to ochranná hradba proti jašterom.

Pretiahli sme sa úzkou medzerou a s úľavou sme si vydýchli.

Boli sme voľní. Nad nami žiarili všetky tri slnká, akoby nám prišli vynahradiť trudné chvíle v tmavom podzemí.

Za nami kolmá skalná stena — a pred nami prales.

Rozhodli sme sa, že pôjdeme popri stene, aby sme tak obišli skalné mesto a dostali sa naspäť k červenej vode.

Usilovali sme sa čo najrýchlejšie vzdialiť od vchodu do podzemia, aby sme sa znovu nedostali do pasce.

Asi po dvoch hodinách namáhavej chôdze divokou prírodou sa pred nami otvoril výhľad na Vernovo jazero s obrovskými leknami.

Neďaleko lekien sa pokojne hojdal na vlnách náš Šíp. A pri brehu — pri ústí červenej riečky krúti sa vo víre náš motorový čln…

Jurko Zajac už nie je malý chlapec. Za ten čas, čo ho poznáme, vyrástol na statného mládenca. Po absolvovaní jedenásťročnej školy vstúpil na Vysokú školu astronautickú, aby sa raz mohol stať pilotom medziplanétneho lietadla. Jeho sen sa splnil rýchlejšie, ako očakával…

Doktor Zajac pribehol domov úplne zadychčaný.

— Tak, deti, poletíte so mnou — akadémia to povolila, — zvolal radostne hneď vo dverách.

Mamička bude pracovať v atómovej elektrárni a Jurko sa stane pomocníkom v riadiacej kabíne, aby sa naučil zaobchádzať s kontrolnými prístrojmi. A mňa menovali za veliteľa Elektrónu.

Keď Jurko vstupoval so svojím otcom do medziplanétneho lietadla, už dávno ovládal teóriu vesmírnych letov. Dobre vedel, akým spôsobom poháňa lietadlo reaktívna sila, i to, že dlhý čas musí žiť bez akejkoľvek gravitácie. Poznal tiež podmienky života na Mesiaci i z literatúry i z otcovho rozprávania. Vedel, napríklad, že veľké rozdiely teplôt na mesačnom povrchu prekonáva človek jednak zvláštnym zariadením skafandrov, ktoré sú automaticky vykurované alebo chladené podľa potreby, jednak tým, že hlavné stanice a závody sa budujú alebo na póloch kde sa teplota pomerne nemení, alebo v podzemí.

A predsa bol jeho prvý let medziplanétnym priestorom jediným nepretržitým vzrušením. Ohromoval ho pohľad na Zem, ktorá sa stále vzďaľovala, až sa premenila na veľký, hmlami obalený glóbus, voľne plávajúci uprostred hviezdnatej oblohy. Obdivoval slnko so zeleno žiariacou korónou, ktorá zakrývala niekoľko hviezdičiek.

Najhlbším dojmom však zapôsobila na neho mesačná krajina — a potom vyše dvoch kilometrov dlhé kolosy, ktoré sa majestátne dvíhali nad letiskom v kráteri Tycho. Poznal dopodrobna ich vnútorné zariadenie a funkciu všetkých prístrojov kabín. A predsa — keď sa postavil k tomuto dielu ľudského ducha a práce zoči-voči, bolo mu akosi čudne pri srdci.

Ešte prehliadka lietadla — a štart…

Obidva kolosy sa zodvihli súčasne. Mesačná krajina pod nimi sa rýchle rozrastala do šírky, až sa zmenila na nedohľadnú pologuľu s drobučkými krátermi.