Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

— Pozvi si teda na to Navrátila, Molodinovú a Svozilovú, — uškrnul sa Mc Hardy. — Oni ti už všetky tie záhady dôkladne rozlúštia. Prezrime si radšej tú stavbu zo všetkých strán, azda nejaký vchod objavíme.

— Mal si pravdu, — zvolal Gruber, ktorý šiel ustavične prvý. — Táto guľa sa určite pohybuje, — ukázal na veľkú pologuľu, ktorá vyčnievala nízko nad zemou zo šikmej steny.

Všetci traja sa o ňu opreli, ale darmo. Nepohla sa ani o milimeter. Pokúšali sa teda obrátiť ju okolo osi. Tiež bez výsledku.

— Rozstrieľajme ju, — mienil Gruber.

— Zavolajme, možno sa niekto ozve, — navrhoval McHardy.

Ostalo však len pri slovách.

Kraus konečne objavil v múre malý reliéf, pozostávajúci z troch pologúľ, ktoré vytvárali pravidelný trojuholník. Pri pozornejšej prehliadke zistil, že pologule sú z iného materiálu ako základná doska reliéfu.

— Sláva, zámku pokladnice už máme, — zaradoval sa. — Teraz už len heslo a nedobytnú pokladnicu otvoríme. — Stálo to síce hodne námahy a premýšľania, ale nakoniec sa Krausova domnienka potvrdila. Po mnohých pokusoch sa im konečne podarilo objaviť heslo skrytého mechanizmu. Sotva stisli tri drobučké pologule tesne k sebe, veľká guľa v múre ihlanu sa začala krútiť. Keď sa obrátila tou stranou, v ktorej bol široký okrúhly otvor, opäť sa zastavila.

Ubehlíci zatajili dych a so strachom očakávali, čo sa bude diať ďalej. Každá minúta sa im zdala večnosťou.

Otvor bez najmenšej známky života znudene zíval do vydláždeného nádvoria.

— Aha — vchod, ideme dnu, — spamätal sa konečne Gruber. McHardy nervózne vystrčil bradu a pomykal plecami.

— Máš pravdu, načo čakať. Ale ty tam nesmieš vojsť prvý, si opitý, — odsotil Grubera a nečakajúc na odpoveď, vliezol do otvoru a po bruchu sa vtiahol dnu.

Kraus s Gruberom sa nahli nad otvor a napäto načúvali. Šramot čoskoro utíchol a vo vnútri záhadnej stavby zavládlo strašidelné ticho.

Grubera dlhé čakanie znervózňovalo.

— Idem za ním. Ak mu niečo urobili, ja im ukážem, — povedal výhražne a zatackal sa.

— Nikam nepôjdeš, — rozkázal Kraus. — Ostaneš tu na stráži, podívam sa tam sám. A nerob tu nijaké hlúposti. Máš ešte banány?

Gruber pokrútil hlavou a pohodlne sa oprel o stenu.

Kraus sa na neho ešte raz prísne podíval a opatrne sa vopchal do otvoru. Čoskoro sa dostal do širokej chodby, v ktorej mohol postupovať dopredu kľačiačky.

Chodba vyústila do priestrannej haly, ožiarenej matným svetlom. Opatrne nazrel dnu. Od ľaku vykríkol a celé telo mu roztriasla zimnica. Priamo oproti nemu stál obrovský jašter s dlhým, nabok skrúteným krkom. Uprostred jeho podlhovastého tela svetielkovala kostra, jasne viditeľná cez priehľadné svaly.

Krausov vypleštený zrak mimovoľne skĺzol k nohám netvora. Boli pripevnené na vysokom podstavci…Preľaknutý človek sa rýchle spamätal. Dokonca sa zasmial.

— Už sa bojím aj figurín v panoptiku…

Nesmelo vstúpil do haly a rozhliadol sa. Celú ju zapĺňali nemenej fantastické tvory. Pôsobili takým skľučujúcim dojmom, že votrelca opäť čoskoro opustila odvaha.

— McHardy, — zašeptal do neznámych priestorov. Žiadna odpoveď.

— McHardy, kde si? — opakoval stiesnene.

Opäť mlčanie. Položil ukazovák na spúšť samopalu a neistým krokom obišiel jaštera.

Uprostred haly visela nad dlážkou obrovská guľa s plasticky vyznačenými pevninami na hladkom podklade, naznačujúcom more.

V polotme za veľkým glóbusom číhalo nové prekvapenie: priehľadné modely Kvarťanov s netopierími krídlami, s ktorými sa výprava stretla v údolí Svetiel.

— Toto všetko ešte nič nie je, — ozvalo sa znezrady za Krausovým chrbtom. — Neľakaj sa, to som ja.

McHardy chytil priateľa za ruku. — Poď pozrieť do vedľajšej miestnosti. Alebo uvidíš to isté čo ja, alebo som dostal delírium tremens…

Len čo prešli okrúhlym otvorom, McHardy mlčky ukázal nahor. Vysoko nad ich hlavami bola veľká pologuľa, ktorá tak isto ako v planetáriu žiarila tisíckami drobných hviezd. Uprostred pologule však bolo čosi, čo ľudské oči dosiaľ nevideli: vo voľnom priestore sa pomaly krútili okolo seba dve malé slnká — a okolo nich ešte pomalšie obiehalo maličké, červeno svietiace.

— Živý model trojhvezdia Centaura, — vydýchol prekvapený Kraus. — Modely sĺnk nie sú na ničom zavesené, — dodal ohromený.

— To ešte nič nie j e — pozri sa pozornejšie: okolo sĺnk obiehajú planéty. Vidíš, ako rýchlo krúžia? A aj plávajú voľne vo vzduchu. Ako je to možné? Aký mechanizmus ich poháňa, keď nie sú s okolím nijako spojené?

Kraus sa zrazu strhol:

— Vráťme sa, bojím sa, aby Gruber niečo vonku nevyviedol.

Gruber už pri vchode do ihlanu nestál. Darmo ho hľadali po celom nádvorí, i v uličkách medzi stavbami. Iba pri veľkej pologuli s konštrukciami objavili niekoľko odhodených šupiek z omamných banánov.

— Je zle, — zúfalo povedal Kraus. — Hľa — niekto ho vtiahol dnu, — hodil hlavou smerom k podobnému vchodu, ktorý objavili na najväčšom ihlane.

Po krátkom váhaní sa rozhodli, že ho pôjdu hľadať. Vchod do priestrannej stavby s pokrútenými konštrukciami bol oveľa širší ako do ihlanu, takže mohli postupovať dopredu vzpriamení. Na niekoľkých miestach prepínalo chodbu potrubie, vychádzajúce odkiaľsi z hlbín zeme. Čím hlbšie prenikali dnu, tým mocnejšie ich ovládal pocit, že strácajú pôdu pod nohami. Na konci chodby, uzavretej nízkym zábradlím, si zrazu uvedomili, že stratili akúkoľvek váhu, že zemská gravitácia na nich nepôsobí, tak isto ako v medziplanétnom lietadle. Kŕčovite sa pridŕžali zábradlia a kužele reflektorov zamierili do priestoru pred sebou. Z tmy vystúpila pred nich rozsiahla jaskyňa guľovitého tvaru. V jej strede bola niekoľkými konštrukciami pripevnená guľa z lesklého modrastého kovu. Lúčovite sa do nej zbiehalo niekoľko rúr.

Kraus sa nahol ponad zábradlie, ale hneď poľakane cúvol naspäť.

— Niekto pláva priamo k nám, — zašepkal sotva čujno a rýchle sa obrátil k východu.

— Je to Gruber, neboj sa. — O chvíľu sa skutočne pred ústím chodby ukázal plávajúci človek. k svojim kolegom bol obrátený chrbtom, akoby ich dosiaľ nezazrel. Kraus na neho zavolal, ale Gruber sa ani nepohol. Nevšímavo pokračoval ďalej vo svojej čudnej púti pozdĺž jaskyne.

Obidvaja chlapi ho sledovali ako prízrak.

— Možno je omráčený, musíme ho nejako zachrániť, — šeptal Kraus. — Počkaj tu, zabehnem k rieke po lano…

— Nikam nechoď, je to zbytočné, zase sa k nám vráti na dosah. Podívaj sa, obieha okolo stredu jaskyne ako obežnica… — Krausovi z chladnokrvnéh prirovnania prebehol mráz po chrbte.

Konečne sa Gruberovo telo opäť priblížilo. McHardy vtiahol nešťastníka do chodby a posvietil mu do tváre. — Je mŕtvy, — riekol skleslo.

— Naozaj mŕtvy, — potvrdil Kraus, keď bezvládne telo dôkladne prezrel. — Zabil ho elektrický prúd…Svozilová by mu ešte mohla vrátiť život… — Chytil sa za hlavu.

— Prekliaty život…Vráťme sa radšej naspäť medzi našich…Ináč sa tu určite zbláznime. Zahynieme rovnako ako on…

Život v podzemnom obydlí bol čoraz neistejší. Na stavbe novej obytnej budovy na Prestretom stole sa bojovalo o každú minútu. Sotva vedci dokončili strechu, presťahovali do nedokončenej budovy všetko provizórne zariadenie zo spálni i z laboratórií a zo spoločenskej miestnosti klubovne.