Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Po tretie — neodkladne začať na rovníku so stavbou gravitačného vysielača a už zajtra vyhliadnuť vhodné miesto preň.

Po štvrté — priam tak bezohľadne určiť súd nad zločincami, a konečne, po piate — čo najskorej umiestniť na obidvoch pologuliach automatické meteorologické stanice…

Molodinovej návrh jednomyseľne schválili. Hneď si rozdelili úlohy a vypracovali podrobný časový plán.

Po dvoch hodinách nepokojného spánku sa podzemie premenilo na rojaci sa úľ. Šíp opustil letisko na Prestretom stole a zamieril k rovníku. Za ním vzlietla do vzduchu helikoptéra riadená Fratevom. A ešte predpoludním zasadol v spoločenskej miestnosti súd, ktorý vyniesol nad zločincami rozsudok, znejúci jednoznačne: Smrť zradcom!

Svozilová oznámila zo Šípu, že na pobreží susedného svetadielu sa otvárajú nové sopky. Vhodné miesto pre vysielač musia preto vyhľadať vo vnútrozemí…

Fratevovo hlásenie o činnosti susednej sopky poznáme — vypočuli sme si ho spolu so zločincom Gruberom v Lastovičke. — Pred nami je ďalšia naliehavá úloha, — vyhlásil Navrátil po Fratevovom návrate. — Voľky-nevoľky musíme vyrobiť atómovú bombu — a radšej hneď niekoľko odrazu.

Minul sa marec, minul sa apríl. Dva mesiace úmornej práce. Na šťastie počasie našim Robinsonom žičilo. Občasné húľavy boli skorej príjemným osviežením ako nevítanou prekážkou.

Piateho mája sa rozhovoril gravitačný vysielač…

Dvanásteho mája položili široké ramená žeriavu prvé žulové bloky do základov obytnej budovy…

Štrnásteho mája však nastala neočakávaná zmena: Strhla sa búrka s krupobitím a v noci dokonca napadal ľahký poprašok snehu — úkaz na Kvarte dosiaľ nevídaný. Ráno prepadol stavenisko na Prestretom stole cyklón.

Meteorologická pozorovateľná na Lúči úplne zlyhala.

— Nečudujte sa, prístroje pri všetkej dokonalosti môžu planétu sledovať len z veľkej diaľky, a to len jednu pologuľu naraz, — povzdychla si Molodinová. — Potrebujeme síce každú pracovnú silu ako soľ, ale nedá sa nič robiť, musíte sa vydať na cestu, — obrátila sa k Seversonovi.

— Plán cesty je už pripravený, môžeme ísť hoci hneď, — riekla pohotovo Svozilová a odbehla. O niekoľko minút sa udychčaná vrátila a na stôl rozložila veľkú mapu obidvoch pologúľ Kvarty.

— Toto je návrh na dráhu letu, — prešla prstom po červenej čiare, ktorá zložitou krivkou pretínala niekoľko svetadielov planéty. V najkratšom čase — môžeme tak prezrieť najväčšiu časť Kvarty.

— Dobre premyslené, — chválil plán Navrátil. — Ale nezabúdajte, že sme mapu vyrobili na Lúči s veľkým odstupom. Je veľmi nepresná. Miesta pristátia, ktoré ste si tak starostlivo vyznačili červenými bodkami, budete musieť asi častejšie zmeniť. Ale ináč to nejde, keď sa človek pustí do neznámych krajov. Nemusím vám ani pripomínať, že opatrnosti nikdy nebýva dosť…

— A keď budete dávať mená neznámym moriam, pohoriam a ostrovom, nezabudnite na mňa, — zasmial sa Fratev. — Napríklad ostrov v Striebornom oceáne by sa mi náramne ľúbil…

— Ja by som po vás pomenovala skorej tento záliv, uprostred Novej Európy. Pripomína mi vašu večne nepokojnú povahu, — žartovala Alena…

Ráno šestnásteho mája sa vydal Severson spolu s Alenou Svozilovou na cestu okolo neznámeho sveta. Šíp čoskoro opustil tok Nádeje a zakrúžil nad Prielivom stretnutia, na ktorom výprava po prvý raz pristála na Kvarte.

Obloha na severozápadnej strane bola zatiahnutá ťažkými mrakmi. Lenivo savliekli nad obzorom a v ich tmavej hrudi sa občas zablysol červený plameň sopečného výbuchu.

— Pred dvoma mesiacmi sa tu otvorili prvé krátery sopiek — a dnes sa nad pobrežím vypína celé mohutné pohorie, — odložila Alena na chvíľku ďalekohľad a usmiala sa. — Ak sa tak rýchle mení celý povrch Kvarty, svoju mapu môžeme uložiť do múzea. — Lietadlo opustilo prieliv a ocitlo sa nad veľkým polostrovom susedného svetadielu, ktorý bol na mape označený ako Geózia — na počesť rodnej Zeme. Pestré pobrežné pralesy skoro vystriedala púšť s belostným pieskom. Z dvoch strán ju obklopovali pahorkatiny, ktoré pomaly prechádzali do nedohľadnej stepnej roviny.

— Smutná krajina — ešte šťastie, že ju za mňa pozorujú filmové kamery, — riekla unaveno Alena a zahĺbala sa do mapy.

— Na obzore sa, tuším, zjavili lesy, — vyrušil Severson tichú spoločníčku z myšlienok. Dala si na oči ďalekohľad a prikývla.

— Máš pravdu. Rovinou tečie akási rieka, a za ňou sa začínajú pralesy…Zaboč viacej vľavo — niečo som zazrela, — vykríkla prekvapene.

Šíp sa naklonil na ľavé krídlo a zamieril k veľkej zákrute rieky.

— To je úžasné — stavby — podívaj sa, — podala rýchle Seversonovi ďalekohľad.

— Mám pristáť na rieke? — opýtal sa, len čo zbadal podivné stavby. — Vieš, čo to znamená? Objavili sme civilizované obydlie skutočných Kvarťanov. Dokonca som jedného videl neďaleko podivných špirálovitých konštrukcií.

Alena mu vytrhla ďalekohľad z ruky.

— Dvaja — vidím dvoch, — kričala radostne. — Vznes sa trochu vyššie, boja sa nás — schovávajú sa do pyramíd, alebo čo to tam majú…

— Mám teda pristáť na rieke? — opakoval Severson otázku, nespúšťajúc oči zo záhadnej osady. — Nebojíš sa, že nás zostrelia ako nepriateľské lietadlo?

— Myslíš? — podívala sa na neho Alena poľakano, — na to som dosiaľ nepomyslela…Chvíľočku, poradím sa s Navrátilom…

Navrátil privítal zprávu o neznámej osade rovnako radostne ako Severson, ale za pristátie nebol.

— Nepoznáte hĺbku rieky ani Kvarťanov. Sami sa ta nepúšťajte. Vyberieme sa k nim po vašom návrate. Možno objavíte cestou aj veľké, moderné mestá…

Šíp sa vzniesol opäť do výšky a zamieril na juh k vysokému horstvu s oblými pravidelnými vrcholmi. Alena chvejúcou sa rukou starostlivo zaniesla do mapy prvú civilizovanú osadu Kvarťanov. Potom vybrala z aparátu automaticky vyvolané snímky a zasnene si prezerala nezvyčajné stavby so spletitými konštrukciami.

— Vieš, z čoho mám najväčšiu radosť? — povedala o chvíľu. — Že naši susedia sú veľmi podobní nám, ľuďom. A pod zväčšovacím sklom sú síce na týchto snímkach príliš malinkí, ale aj tak sa dá dobre rozpoznať, že majú hlavu, dve nohy a dve ruky ako my.

Štrnásť dní bývali zločinci v lietadle, zakotvenom v rokline pod kaskádami stuhnutej lávy. Vymýšľali si najrôznejšie hry, aby si skrátili dlhú chvíľu, a bezstarostne otvárali konzervu za konzervou. Občas sa vybrali do močiarov, aby sa zabavili streľbou do jašterov a skuvíňajúcich dlhonohých vtákov. Kraus však skoro spozoroval, že zásoby rýchle miznú.

— Rozum do hrsti, mládenci, a pekne hupkom na púť za miestnymi zdrojmi potravín, — riekol rozhodne. — Už sme sa naleňošili viac ako treba. Najprv sa podívame na plody rastlín — podľa banánov súdim, že určite nájdeme ďalšie jedlé druhy. Potom ochutnáme mäso tunajších vtákov…

— Fuj, — skočil mu do reči McHardy. — Takú potvora by som do úst nevzal…

— …a zomrel radšej od hladu, — odpovedal mu na to Kraus. — Ešte budeš rád, keď ti ostane aspoň to. — Chvíľu sa škriepili, až sa rozhodli, že sa najprv podívajú hlbšie do hôr.