Vladimír Babula: Planéta troch sĺnc

— …helikoptéru sme šťastlivo naložili do Šípu.

Štartujeme.

Zbohom, nešťastná Kvarta. Maj sa dobre a skoro sa spamätaj z horúceho kúpeľa. A vám, nešťastní okrídlení Kvarťania, želáme veľa šťastia do ďalších dní. Možno vás vaše krídla zachránia pred katastrofou.

Buďte zdraví…

McHardymu stuhla krv v žilách. Kŕčovite zovrel ruky a nechty vryl do opuchnutej tváre.

— Odlietajú, navždy odlietajú…ostanem tu sám — tak strašne sám — uprostred pekla, bilióny kilometrov vzdialený od rodnej zeme a od ľudí…Od šťastných ľudí…Nevedia, že ma tu navždy opúšťajú…

Vyskočil a v zúfalstve kričal:

— Ľudia — Bože — ľudia — neopúšťajte ma!.

Jeho hlas pohltila búrka…

Je to uskutočniteľné? Dosiahne ľudstvo víťazstva vedy a techniky, o ktorých hovorí román? Alebo je to všetko číro-čistá fantázia spisovateľa?

Podobné otázky si iste položil mnohý z vás, keď prečítal túto knihu.

Dajme na chvíľu fantáziu nabok a podívajme sa na problémy tohto románu očami chladnokrvného vedca. Odpovedzme si jednoducho na otázky, ktoré sme mali na ume pri čítaní.

Je uskutočniteľný let do vesmíru? To je iste prvá a podstatná otázka.

Dnes už i najprísnejší vedci odpovedajú jednoznačne: Áno!

Ľudstvo od pradávna túži prekonať prekliatu zemskú príťažlivosť a vzlietnuť k nebesám, k záhadnému Mesiacu a trblietavým hviezdam.

Pozrime, čo o tom píše sovietsky vedec a spisovateľ A. A. Sternfeld v populárnovedeckej knihe Lety do vesmíru:

„Táto túžba ľudstva sa mimoriadne výrazne prejavuje v ľudových povestiach a vo fantastických románoch. Vedec nemôže obchádzať tieto pramene a vôbec ich odmietať. Románopisec nadhodí niekedy riešenie technických otázok, ktoré sú správne, ktoré však on sám nemôže presne zdôvodniť. Stáva sa, že myšlienka vyslovená románopiscom, hoci sa zdá celkom fantastická, privedie vedca na to, aby bádal v novom smere. Prísne vedecké bádanie, spojené so smelou technikou tvorivosti mení fantáziu na skutočnosť.

Z toho hľadiska nebude zbytočné pripomenúť si niektoré ľudové povesti a urobiť prehliadku niektorých projektov, nadhodených svojho času románopiscami.

Mytológia všetkých národov je bohatá na povesti o letoch k nebeským svetlám, uskutočňovaných väčšinou pomocou vtákov alebo koni. Povesti však zriedka hovoria presne o tom, ako sa tieto lety konajú, a niekedy ich priamo zahaľujú do rúcha tajomnosti.

V knihe kráľa Aššurbanipala, nájdenej pri vykopávkach v Ninive (na rieke Tigrise v dnešnej Mezopotámii), je rozprávanie o lete k nebesám vyryté do hlinených valčekov. Kráľ Etana (3200 rokov pred n. I.) vyletel vraj do takej výšky, že najprv videl Zem obkolesenú mórami ako „chlieb v chlebovom košíku“, a neskoršie ju vôbec stratil z dohľadu.

V staroindickej filozofickej epizóde Bchagavadgíte z eposu Mahabhárátan sú

pokyny jogom pre cestu na Mesiac, a v epose vynikajúceho stredovekého indického básnika Tulsí Dása Rámájánam sa popisuje mimozemská pút indického mytologického hrdinu Rámu.

V jednej z čínskych povestí sa hovorí o tom, že Číňania prišli na Zem z Mesiaca. Iná povesť hovorí, že Mongoli boli unesení do kozmického priestoru a tam postavili súhvezdie Veľkého voza.

Podľa starovekých gréckych postáv sú nebeské svetlá tak blízko Zeme, že ich možno dosiahnuť na chrbte letiaceho orla. Ikaros, hrdina známej báje, doletel s krídlami z vtáčích pier, ktoré mal prilepené na chrbte, do takej blízkosti Slnka, že vosk, ktorým boli krídla zlepené, roztopil sa od slnečnej páľavy. Ikaros sa potom zrútil do mora a utopil sa.

Jedna z legiend spätých s menom gréckeho vojvodcu Alexandra, Macedónskeho hovorí, že sa pokúsi navštíviť nebesá. Alexander Macedónsky zapriahol podľa tejto báje do voza niekoľko hladných gryfov, ktorých nútil k letu vnadidlom, zaveseným nad ich hlavami. Cestou stretol Alexander Macedónsky vtáka s ľudskou tvárou, od ktorého sa dozvedel, že lety k nebesám sú zakázané. Alexander sa potom vrátil na Zem — ďaleko od miesta, odkiaľ vzlietol.

Lukian zo Samosaty (2. storočie n. l.), nazvaný Engelsom „Voltairom antiky“, popisuje vo svojom diele Pravdivé histórie príhodu hrdinu, ktorý bol odnesený i s loďou na Mesiac za búrky, ktorá sa strhla v blízkosti Herkulových stĺpov; tak starovek nazýval Gibraltarskú úžinu, považovanú vtedy za „kraj sveta“.

Seléniti — obyvatelia Mesiaca — navštevujú v bájach niekedy svojich pozemských bratov. Diogenes z Laerty (3. storočie pred n. l.) rozpráva, že grécky filozof Herakleitos osobne poznal mesačného obyvateľa, ale nehovorí o podrobnostiach potuliek tejto tajomnej bytosti.

Povesť o lete Alexandra Macedónskeho sa znova vynára v diele vynikajúceho básnika Firdousiho (10. storočie n. l.). Rozdiel je iba v tom, že jeho hrdina, šach KajKraus, po dosiahnutí veľkej výšky vyslal k nebesám šíp, a potom sa vrátil na Zem.

V jednej perzskej povesti sa rozpráva o princovi, ktorý vykonal cestu zo Zeme na Slnko a späť na drevenom koni.

Obyvatelia legendárnej Atlantídy vraj našli pri zániku svojej materskej pevniny záchranu na iných planétach pomocou lietajúcich strojov.

Stredovek nezanechal literárnych pamiatok, ktoré by svedčili o túžbe po mimozemských cestách. Až v období renesancie sa znova prebúdza záujem o túto otázku. Objavujú sa literárne diela, v ktorých sa hrdinovia dostávajú za hranice Zeme.

Od I7. storočia sa charakter týchto diel trochu mení. Okrem literárnych umeleckých námetov a rozprávaní o príhodách sa v nich vyskytujú aj vedecké prvky. Tento smer sa hlási po prvý raz v Snoch geniálneho hvezdára Jána Keplera (1634). Kepler podáva v tomto diele popis mesiaca, akoby túto družicu videl pozorovateľ, ktorý sa ocitol na jej povrchu. Kepler sa domnieva, že Mesiac sa skladá z látky s veľkými prieduchmi. Uvádza podrobnosti o predpokladanej mesačnej flóre a faune, popisuje mesačných obyvateľov a ich obydlia, ktoré sú ochranou pred prudkými výkyvmi teploty. Na dosiahnutie Mesiaca však Kepler nevidí inej možnosti ako použiť — mágie.

Anglický spisovateľ Francis Godwin prenáša svojho hrdinu na Mesiac „reálnejším“ prostriedkom. V jeho románe Človek na Mesiaci (1638) sa pre cestu na Mesiac používa cvičená labuť.

Rozhodujúci obrat v prospech strojov ako prostriedkov pre medziplanétne lety spôsobil francúzsky spisovateľ Cyrano de Bergerac (1619–1655). Cyrano de Bergerac dlho pred tým, ako technika skutočne ovládla vzduchoplavectvo, vyslovil myšlienku o možnosti použiť raketu na kozmické lety. Ale popri správnych myšlienkach nachádzame u tohto spisovateľa veľa naivných, čisto vymyslených fantázií, ktoré nemajú s vedou nič spoločného.

Od čias Cyrana de Bergeraca sa románopisci väčšinou zriekajú leteckých projektov s vtákmi alebo duchmi ako hybnými silami a uvádzajú na scénu najrozličnejšie stroje.

Je pravda, že spisovatelia dajú niekedy popud k vedeckým výskumom, no ešte pravdivejší je opak: vedecké úspechy poskytujú spisovateľom látku pre ich literárne diela. V 19. storočí začínajú zaujímať vedecké otázky v románoch, venovaných medziplanétnym cestám, čoraz viacej miesta. Príčinou tohto zjavu bol nepochybne mocný rozvoj vedy a techniky, ktorý odhalil nové možnosti. Veľkú úlohu vo vývoji románovej tvorby mala najmä diskusia o obývaní planéty Marsu, ktorá sa koncom 19. storočia rozvinula medzi astronómami a v širokej verejnosti. Podnetom k tejto diskusii bolo zistenie rôznotvarých obrazcov na povrchu Marsu, ktoré boli pokladané za prieplavy, vyhĺbené živými bytosťami.