Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Rýchly rozvoj delostrelectva v polovici 19. storočia literárne zachytil vo svojich románoch Jules Verne. Autor v týchto románoch dopravuje svojich hrdinov na Mesiac v delovej guli. Dnes vieme, že taký spôsob letu na Mesiac sa nedá uskutočniť. Napriek tejto chybe i napriek inej podstatnej nesprávnosti môžeme však vo Vernových románoch nájsť mnoho zaujímavých a správnych predstáv o kozmických letoch.

V sérii románov z konca minulého storočia nachádzame akýsi prehľad najhlavnejších kozmonautických problémov, ako sa utvárali vo vtedajšej dobe.

Pozorovanie Marsu malo tak isto ohlas v literárnej tvorbe. Kurt Lasswitz dokázal vo svojom románe Na dvoch planétach (1897) spojiť bohatú fantáziu s vedeckými faktami.

Začiatkom 20. storočia dosiahol veľkej popularity H. G. Wells svojimi románmi o Marťanoch a o Selénitoch. Nie menšej popularite sa tešili fantastické romány A. Bogdanova začiatkom nášho storočia.“

Dnes už zásluhou rýchleho rozvoja techniky let do vesmíru nie je čírou fantáziou. Veda už tento problém v podstate rozriešila. Podľa odhadu odborníkov najneskoršie o tridsať rokov ľudia navštívia Mesiac.

Prvý krok sa urobil už roku 1957. V rámci geofyzikálneho roku boli poslané do stratosféry dve umelé družice, ktoré obiehali Zem.

Vo chvíli, keď sa postavíme na pôdu Mesiaca, otvoria sa pred nami ďalšie nedozerné obzory. Mesiac sa stane odrazovým môstkom pre lety na Venušu a Mars.

Teraz asi namietate: „Dobre, našu slnečnú sústavu si azda raz prezrieme, v pomere k veľkosti vesmíru nie je taká obrovská. Ale let k hviezdam — to je predsa len utópia.“

Namietate právom. Nazrime do niektorej astronomickej príručky a preskúmajme, ako je to s tými hviezdami.

Pri pohľade na oblohu za jasnej letnej noci sa nám zdá, že vesmír je preplnený žeravými svietiacimi telesami. Hviezdička pri hviezdičke — milióny hviezd!

A ako sú blízko! Nie je to tak dávno, keď sa ľudia domnievali, že hviezdy sú malé svetlá zavesené na pevnej nebeskej klenbe.

A predsa — vesmír je až strašidelne prázdny. Našou najbližšou hviezdou je Slnko. Svetlo, ktoré sa šíri priestorom asi 300 000 km za sekundu, letí k nám zo Slnka 7 minút.

Najbližšou susedkou Slnka je „hviezdička“ Proxima Centauri (Proxima = najbližšia). Táto „susedka“ je od nás vzdialená 40 000 miliárd kilometrov. To znamená, že slnečný lúč preletí túto vzdialenosť pri svojej nepredstaviteľnej rýchlosti za štyri a jednu tretinu roka. Neďaleko Proximy Centauri (14 svetelných dní) sú ďalšie dve slnká — dvojhviezda — Alfa Centauri A a Alfa Centauri B. Prv ako si ich prezrieme pozornejšie, podívajme sa, ako ďaleko sú ďalšie najbližšie hviezdy.

Jasná hviezda Sirius je od nás vzdialená vyše osem svetelných rokov, Labute jedenásť rokov, Prokyon vyše jedenásť rokov, Altair vyše pätnásť rokov (viď mapku na prílohe).

Stručne povedané: v okruhu šestnásť svetelných rokov, teda v nepredstaviteľne obrovskom priestore, nie je viac ako 48 hviezd. Mizivo málo…

Vráťme sa preto k tým naozaj najbližším, k trojhvezdiu súhvezdia Centaura.

Alfa Centauri A je hviezda veľmi podobná nášmu Slnku. Má rovnako žltú farbu, tú istú spektrálnu triedu a teplotu 6000 °C (na povrchu). Ba i jasnosť, hmota, hustota a rozmery tejto hviezdy sú tie isté.

Na porovnanie: Slnko Alfa Centauri A

Absolútna jasnosť ……………………… +4,8 — +4,7

Svietivosť …………………………………. 1,3

Priemer (Slnko = 1) ……………………. 1,5

Hmota…………………………………….….. 1,1

Hustota (voda-1)…………………………1,41— 0,83

Alfa Centauri B je o 15 % ľahšia ako Slnko a má päťkrát slabší jas. Teplota 4000 °C. Farba oranžová. Tri štvrtiny slnečného priemeru.

Alfa Centauri A a B sa vzájomne otáčajú (viď mapku na prílohe); doba obehu 78,8 roka, teda o niečo málo viacej ako doba obehu našej planéty Urána okolo Slnka. Veľká poloos vzájomnej dráhy obidvoch častí tejto dvojhviezdy je 23,3-krát väčšia ako vzdialenosť Slnko— Zem, t. j. opäť toho istého radu ako vzdialenosť medzi Slnkom a Uránom. Ale to nie je dvojica Slnko a planéta, lež dve skoro rovnaké slnká.

Proxima Centauri patrí medzi najmenšie hviezdy zvané trpaslíci. Má jasnosť 15 ooo-krát menšiu než Slnko a jej hmota je 7-krát menšia. Je tmavočervená, teplota 3000 °C. Keby nám Proxima svietila namiesto Slnka, osvetľovala by nás červeným svetlom iba 30-krát jasnejším než svetlo mesačného úplnku. Priemer Proximy je 6-krát menší ako priemer slnečný, je teda len jeden a polkrát až dvakrát väčší ako Jupiter, naša najväčšia planéta. Stredná hustota tohto červeného trpaslíka je skoro päťdesiatkrát väčšia ako hustota vody. Keby táto látka bola kvapalinou, mohli by v nej ako korkové zátky plávať kúsky železa i celé lokomotívy. Nie je to však kvapalina, ale značne stlačený plyn, ktorý má vo vnútri hviezdy ešte oveľa väčšiu hustotu, ale v jej atmosfére je tak zriedený ako v našom Slnku.

Astronómovia dosiaľ nezistili, či Proxima obieha okolo dvojhviezdy alebo sa len pohybuje priamočiaro v ich blízkosti. Rozhodne sú však medzi týmito troma hviezdami blízke gravitačné vzťahy.

A teraz asi máte na ume ďalšiu otázku: obiehajú okolo týchto hviezd planéty ako okolo nášho Slnka? Veď planéty nemajú vlastný zdroj svetla a sú také malé, že nijakým ďalekohľadom ich nemožno v tej obrovskej diaľke vidieť.

Áno, to je pravda, tie planéty ešte nikto nevidel. A predsa v poslednom čase astronómovia tvrdia, že okolo Proximy Centauri i okolo dvojhviezdy Alfa Centauri obiehajú tmaví a drobní spolupútnici, pravdepodobne planéty. Ako to astronómovia zistili? Na najbližších hviezdach spozorovali pohyby spôsobené gravitáciou (príťažlivosťou) neviditeľných telies.

Fyzikálne podmienky na niektorých z nich môžu byť vhodné pre vznik života. Pokrokoví vedci sa už dávno zhodli v tom, že život nie je výsadou našej Zeme; že v podobnej forme určite existuje na mnohých miestach vo vesmíre.

Pravdepodobne nevyzerá tak, ako ho popisuje Vladimír Babula vo svojom fantastickom románe. Spisovateľ-fantasta nie je však biblický prorok. Účelom fantastických románov nie je vykresliť dokonalý obraz budúcnosti, ale ukázať skvelé perspektívy ľudstva.

Dobre, poviete si. Kto neverí, nech tam uteká. Ale ako sa na trojhviezdu Centaura dostať, keď i svetlo ta letí vyše štyroch rokov.

Na túto otázku vám najlepšie odpovie opäť známy sovietsky vedec Sternfeld:

„Ovládnutie svetového priestoru je i v hraniciach slnečnej sústavy nesmierne obťažný problém. Dosiahnuť hviezdy, t. j. iné slnká, je pre súčasnú techniku problém úplne neriešiteľný.

I keby bolo možné uskutočniť cestu k najbližším hviezdam najväčšími rýchlosťami, ktoré možno pomocou prístupných pohonných látok dosiahnuť, stačil by ľudský život len na nepatrnú časť takej cesty.

Predpokladajme totiž, že by sa nám podarilo postaviť takú kozmickú loď, ktorá by bola schopná uniesť stokrát väčšie množstvo pohonných hmôt, ako sama váži, a že výtoková rýchlosť dosiahne 4 km/sec. Predpokladajme ďalej, že na loď nepôsobí ani zemská, ani slnečná príťažlivosť. Za týchto podmienok dokáže loď dosiahnuť vo voľnom priestore po spotrebovaní všetkých pohonných hmôt rýchlosť 66 312 km/ hod. Myslime si, že sa cestovatelia vydajú touto rýchlosťou zo Zeme k stálici Proxima v súhvezdí Centaura. Ak poletia 70 rokov touto rýchlosťou, prejdú len jednu tisícinu cesty.