Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Tvrdším orieškom bola doprava atómových kotlov. Z Lúča do Lastovičky ich skupina Molodinovej preložila bez veľkej námahy — nepotýkala sa tam s príťažlivosťou, ktorá sa neúprosne prihlásila o slovo dolu na planéte. A taký atómový kotol nie je maličkosť. Aj pri najväčšej úspore materiálu a pri najdômyselnejšej konštrukcii váži niekoľko ton, lebo sa nemôže zaobísť bez ochranného obalu, ktorý je vyrobený z najťažších kovov.

Vedci sa najprv pokúšali dopraviť atómové reaktory na náhornú rovinu cez strmú úboč. Pri vykladaní z Lastovičky im pomohol žeriav z pomocného lietadla. Prvý reaktor naložili na podvozok, určený na pristávame Lastovičky na zemi. Na balvany nad úbočou pripevnili veľké kladky a pretiahli nimi hrubé lano. Jeden koniec lana priviazali na podvozok s reaktorom a druhý na trup lietadla.

Fratev si sadol k riadeniu a uviedol Lastovičku do pohybu. Lano sa naplo a podvozok s kotlom sa pohol po piesočine k úboči.

Radosť však netrvala dlho. Sotva sa podvozok dostal na úpätie kopca, stiahol lietadlo naspäť. Fratev zosilnil činnosť raketových motorov, ale kotol sa z miesta ani nepohol. Na dovŕšenie nešťastia začalo lano praskať.

Deň stratili — a výsledok nijaký. Iba Gruber a Kraus dosiahli určité úspechy pri uvoľňovaní Šípu zo zajatia. Pomocou mechanických pílok vyčistili v kroví desať metrov dlhý pás a plaváky lietadla výmermi za podvozok. Podali o tom zprávu do jaskyne a na Lúč, ľahli si do kabíny a spokojne zaspali. Boli takí ustatí, že ani starosť o atómovú elektráreň ich nemohla pripraviť o spánok.

Zdalo sa, že aj vedci v podzemných spálňach tvrdo spia. Väčšina z nich však spánok iba predstierala. Molodinová i Navrátil, Severson i Madarász premýšľali ako dopraviť reaktory do jaskyne.

Už bolo hodne po polnoci, keď sa Severson naklonil k Navrátilovi a zašeptal.

— Spíte? — Tušil som, že si nad tým tiež lámete hlavu. Už to mám…

— Ako? — ticho sa spýtal Navrátil.

— Nechajte sa prekvapiť. Za výsledok ručím. Teraz už môžeme pokojne spať. Dobrú noc.

Ráno oznámil Severson svoj plán:

— Helikoptéru zatiaľ nemôžeme použiť. Pomôže nám teda Lastovička. Reaktory naložíme pekne späť do lietadla, na náhornej rovine vybudujeme letisko — a pristaneme i s ťažkým nákladom priamo pred vchodom do podzemia. Čo na to poviete?

Všetci sa zhodli v tom, že to bude príliš riskantné.

— Nezabúdajte, že Lastovička potrebuje najmenej päťsto metrov dlhú plochu, — namietol Navrátil.

— Čo nám bráni, aby sme ju neurobili hoci ešte dlhšiu? Konečne skôr či neskôr ju budeme rovnako potrebovať. Či azda chcete všetky náklady vláčiť na pleciach cez úboč?

Severson nakoniec svojich súdruhov presvedčil a Molodinová rozdelila vedcov na dve pracovné skupiny. Prvá skupina dostala za úlohu vedecký prieskum životných podmienok na Kvarte — a druhá si vzala na starosť úpravu letiska.

Svozilová s Wroclawskim najprv preskúmali zloženie rastlín. Prekvapovala ich zaujímavá bunečná stavba a chemické zloženie. Bunky mali podlhovastý tvar a boli priemerne oveľa väčšie ako rastlinné bunky na Zemi. Na šťastie obsahoval ich organizmus veľké percento uhlíka ako u našich rastlín, takže mohli slúžiť za kurivo.

Aj štúdium obrovského jaštera prinieslo veľa zaujímavých poznaní. Podľa tvaru zubov Svozilová usúdila, že je to bylinožravec. Pri pitve sa ukázalo, že mala pravdu. V žalúdku netvora našli neznámy druh vodných rastlín, podobný morským chaluhám. Aj tajomstvo neobvyklých dvanásť nôh odhalili. Stavba nôh v ničom nepripomínala nohy našich jašterov. Boli to vlastne akési výbežky z rebier, ktoré umožňovali dlhému zvieraťu rýchlejší pohyb po suchej zemi. V dávnej minulosti bolo zrejme vodným hadom, ktorý žil iba vo vode. Dokazovali to i zakrpatené žiabre. Neskoršie bol had prírodnými podmienkami prinútený presťahovať sa na suchú zem. Pohyb pomocou rebier (tak sa pohybujú naše hady) bol veľmi obmedzený veľkou váhou tela. Príroda si teda pomohla tým, že rebrá obrovského zvieraťa predĺžila a premenila ich na náhradky nôh.

— Nejde mi do hlavy, prečo nás toto zviera prenasledovalo, keď sa živí len rastlinami, — čudoval sa Wroclawski.

Záhada ostala zatiaľ nerozriešená.

Opäť sa priblížil večer. Štartovacia dráha bola iba v začiatkoch.

— Ide to príliš pomaly, — unaveno povedala Molodinová, keď sa všetci zišli na palube Lastovičky, aby si v chránenom priestore mohli odložiť skafandre a pri pokoji sa navečerať.

— Nech som brontosaurus, ak nás tie skafandre neumoria, — uľavil si Fratev a šmaril kuklu do mäkkého kresla. — Plahočíme sa tu ako rytieri v pancieroch. A možno je to celkom zbytočné. Nemali by sme sa radšej trochu poobzerať po okolí a nájsť si vhodnejšie miesto pre osadu? — Či sa nedá nájsť niečo priamo pri vode, kde by nám nestála v ceste úboč a lietadlá by mohli pristávať na hladine?

— Tiež som o tom premýšľala, — prikývla Molodinová. — No nezabúdajte, Dimitrij, že príroda nám tu nedáva mnoho času na rozmýšľanie. Jednoducho sme v takej situácii, ako boli pravekí ľudia. Kým tu dôkladne nepreskúmame podmienky pre život, musíme sa skrývať po jaskyniach podobne ako praľudia. Tam nám nemôže ublížiť ani nepriaznivé počasie ani zvieratá. Keď dáme do prevádzky atómovú elektráreň, jediným skokom sa dostaneme z praveku do atómového veku.

Molodinová sa zamyslela.

— Tak mi blyslo hlavou — prečo by sme to nemohli urobiť hneď?

— Tomu sa hovorí dobrý nápad, — živo súhlasil Fratev. — Reaktoru sa nemôže nič stať. A má tam leňošiť? To nech radšej beží naplno.

Tak sa začala prvá noc usilovnej práce. Na dohodnutých šesť hodín spánku nikto ani nepomyslel. Severson a Madarász si vzali na starosť montáž pumpy a potrubia. Navrátil s Molodinovou reaktor a Čan-su s Wroclawskim inštaláciu provizórneho elektrického vedenia do jaskyne. Lastovičku pri brehu zakotvili tak, aby jej reflektory osvecovali celé pracovisko.

Ráno už dával reaktor prvý prúd. V jaskyniach sa rozžiarili elektrické svetlá. Moderní Robinsoni sa z toho tešili ako deti.

Ešte len teraz sa nikomu nechcelo spať. Uvoľnená atómová energia dodávala vedcom príjemný pocit sily a istoty. Teraz už nie sú v boji s neznámou prírodou bezbranní.

Navrátil s Čan-suom najprv zmontovali vrhač vysokofrekvenčných lúčov, ktorých prúd dokáže spáliť nielen mokré rastliny, ale aj rozbiť tvrdý kameň.

Molodinová s Madarászom prekontrolovali polarizátor rádioaktívneho žiarenia a hneď sa dali do boja s baktériami, ktoré poletovali vo vzduchu.

Večer sa konečne prihlásila únava. Molodinová nemusela ani dva razy opakovať, že čas odpočinku sa už nedá odkladať. Vedci zaspali, len čo sa uložili na lôžka.

Osviežení spánkom pokračovali na druhý deň v usilovnej práci. Teraz postupovali oveľa rýchlejšie ako spočiatku. Vrhač vysokofrekvenčných lúčov a polarizátor preukazovali neoceniteľné služby. Za týždeň spálili na náhornej rovine všetky rastliny a väčšinu balvanov rozbili na drobný piesok. Veľké útesy skál odstránili z cesty výbušninami.

Svozilová ukončila asanáciu okolia a na niekoľkých miestach vykonala skúšky. Ich výsledok bol potešujúci: všetky baktérie boli usmrtené.

Ďalší týždeň venovali úprave priestoru pre elektráreň a vyrovnávaniu štartovacej dráhy pre lietadlo. Dokončili aj priesek v lesíku pred vchodom do jaskýň.

Nadišla dlho očakávaná chvíľa. Reaktory naložili do Lastovičky a Severson spustil jej motory. Preplavil sa Nádejou do mora a zvýšil rýchlosť. Lietadlo sa odlepilo od hladiny a zakrúžilo nad krajinou. Vedci ho sledovali so zatajeným dychom. Ešte jeden obrat — a už klesalo k letisku.