Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Kraskin rozložil na stolíku mapu Južnej Afriky.

— Oceliareň pri Viktóriiných vodopádoch bola nedávno prebudovaná na nový spôsob tavby. Vyrába oceľ priamo z rudy pomocou usmernenej atómovej energie. To znamená, že špeciálnu konštrukciu možno vyrobí prv ako za štrnásť dní, s ktorými počítame. V Zimbabve, ako viete, pripravujú už pre vysielač terén. V Kapíri Mpoši nám terén pripravila sama príroda. Jediným orieškom bude stavba vysielača pred ústím Zambezi, ale aj tam si poradíme. Postavíme ho jednoducho na skale. Ak si prácu dobre zorganizujeme, bol by v tom hrom, aby vysielače nestáli načas…

Lietadlo pristálo na letisku neďaleko Livingstonu a vedci prestúpili na vrtuľník. Vzniesol sa do výšky a zamieril k slávnym vodopádom. Až do kabíny pre cestujúcich doliehal hukot mohutnej rieky, ktorá padá do hĺbky sto desať metrov. Dva prúdy neďaleko rozorvaného brehu sú spútané vôľou človeka a prinútené pracovať pre jeho dobro. Len stred prekrásneho vodopádu je v pôvodnom stave — pre potešenie rekreantov a turistov, ktorí sem prichádzajú z celého sveta. Energiu, ktorá tu uniká, nahradzujú atómové elektrárne…

Vrtuľník pristál vo vzduchu tesne pred vodopádom. Stierače na oblokoch ticho bzučia a s monotónnou pravidelnosťou odstraňujú zo skla kvapky večného dažďa, ktorý široko-ďaleko rozprašuje trieštiaci sa prúd.

Doktor Zajac zadumane pozoruje mesiacom ožiarenú úchvatnú scénu a spomínasi na slávnych cestovateľov minulosti. Za hukotu vôd snívali o budúcnosti Afriky, o jej prebudení, ktoré je dnes skutočnosťou…

V priestrannej jaskyni, upravenej ako spoločenská sála, je živo. Všetci vedci sú vzrušení záhadnými svetlami v údolí za vyhasnutou sopkou, ktorej podzemné bludište sa stalo prvým domovom Robinsonov na Kvarte.

— Nesúhlasím s Nadeždou, — živo gestikuluje nízky územčistý Kraus. — Som za to, aby sme sa do susedného mesta vybrali hneď — totiž ráno — hneď po rozodnení. Aspoň budeme vedieť, na čom sme. Takto by sme stále museli žiť v strachu, aké prekvapenie nám Kvarťania pripravia. Viete vôbec, čo sú to za ľudia? Sú mierumilovní alebo nevraživí? Neviete…

Navrátil sa zahľadel do nástenných malieb, ktorými Wroclawski a Madarász vyzdobili „spoločenskú sálu“.

— Ja zase naopak úplne súhlasím s rozhodnutím súdružky Molodinovej. Mimochodom — jej rozhodnutie treba rešpektovať — veď sme si ju jednohlasne zvolili do čela výpravy. A v tomto prípade rozhodla naozaj správne. Kvarťania v susednom meste nám nijako neprekážajú a pravdepodobne o nás ani nevedia. Nesmieme sa prenáhliť ani podliehať dobrodružným chúťkam, Kraus. Najprv musíme dobre uvážiť, ako k tunajším obyvateľom pristúpime, aby sme ich ani zbytočne nepoľakali, ani nepodráždili. U nás sa síce hovorieva: Dobré slovo železnú bránu otvára, ale táto múdrosť nám tu veľa nepomôže, — zasmial sa. — Hovor s Kvarťanom, keď mu nerozumieš. Najlepšie by bolo, keby sme ich za istý čas tajne pozorovali. Keď spoznáme ich spôsob života a zvyky, budeme sa im môcť lepšie prispôsobiť…

— Obávam sa, že súdruh Navrátil nemá úplnú pravdu, predovšetkým v tom nie, že Kvarťania o nás dosial nevedia. Rozhodne videli naše lietadlá, keď krúžili nad Prestretým stolom. Aj nás tajne navštevujú. Len si spomeňte na ukradnuté šálky. Kleptománia je u nich asi dosť rozšírená nemoc. Myslím, že nám ukradli aj vrtule z helikoptéry. Stopy na kraji pralesa to dosvedčujú…

— Krádežou by som to nenazvala, — odporovala Alena. — Keby ste vy, McHardy, na prechádzke po okolí Pittsburgu našli kus krídla z medziplanétneho lietadla Marťanov — alebo dokonca narazili na celé lietadlo, rozhodne by ste niečo vzali so sebou — a nikto by nemohol povedať a upodozrievať vás, že ste to azda ukradli…

— Až teraz si uvedomujem — náš príchod na planétu asi spôsobil u Kvarťanov poriadny rozruch, — usmial sa Čan-su. — Nijaká ich delegácia nás dosial oficiálne nenavštívila. Asi sa nás boja a robia to isté, čo chceme urobiť my — pozorujú nás.

— Človek aby sa bál vystrčiť nos z domu, — rozčuľoval sa Gruber. — Čo ak majú nebezpečné zbrane a niekoho z nás zákerne zastrelia? Navrhujem spoločne s Krausom, aby sme sa po zuby ozbrojili a vybrali sa do mesta. Obidve lietadlá nech krúžia nad nami, aby zaisťovali našu bezpečnosť. Alebo nás Kvarťania prijmú priateľsky, alebo im vypovieme vojnu. Keď boj, tak boj. Takú ohnivú sprchu ešte nevideli, akou by sme ich pokropili…

— To už prestáva všetko, — očervenela Molodinová. — V rozčúlení hovoríte ako nejaký kolonizátor alebo imperialista, a nie ako vedec. Akým právom by sme mali vyvolávať vojnu s miestnymi obyvateľmi? Sme tu iba hosťami — na to nezabúdajte, ani keď strácate nervy. Kto seje vietor, žne búrku. Prišli sme sem s dobrými úmyslami — a Kvarťania to isto pochopia, aj keby spôsob ich myslenia bol akýkoľvek.

McHardy predstieral, že ho tak isto pobúrili Gruberove slová:

— Kam vás až priviedol váš hlúpy strach, Gruber. Viem, máte trochu prchkú náturu, ale viacej ovládania sa by vám nezaškodilo. Konečne je to smiešne — číre prázdne slová, vyslovené v rozrušení. Kto z nás — povedzte — kto z nás ľudí, ktorí sa oslobodili od hrôz vojny, myslel by dnes naozaj na vojnu?

— Nehovorme už o tom, kolega Gruber to skutočne nemyslel tak, ako to povedal, — usiloval sa upokojiť spoločnosť Severson. — Rozhodne súhlasím s tým, aby sme teraz postupovali veľmi opatrne a aby sme zosilnili nočné stráže. Tiež by neškodilo, keby sme občas hliadkovali pri východe z jaskýň smerom k mestu.

— Dobre. Kto sa teda dobrovoľne hlási na stráž? — opýtala sa Molodinová. Všetci dvihli ruku.

— To je azda priveľa, — zasmiala sa. — Dožičme to predovšetkým tým, ktorí sa Kvarťanov boja. So zbraňou v ruke sa budú cítiť bezpečnejšie ako v spánku v posteli…

— Správne — to je slovo, — zvolal Kraus. — Na stráž teda ideme my traja — McHardy, Gruber a ja. Súhlasíte, chlapci? — podíval sa na nich povzbudivo.

Neboli priam nadšení, ale prikývli, aby sa nepovedalo, že sú zbabelci.

Vzali si zbrane a odišli.

— Ten Gruber je ale divoká povaha, — usmial sa Navrátil. — A človek to o ňom ani nevedel. Celou cestou sa tváril pokojamilovne ako baránok — a odrazu toto. Tichá voda brehy myje — nadarmo sa to nehovorí. Možno mu tiež zlyhali nervy. Nebolo by divu, tých osem rokov cítime všetci.

Hodil rukou.

— No — každý sme inakší…Ako klávesy na klavíri — tiež každá predstavuje iný tón. Hlavná vec, že spoločne dajú harmonickú melódiu…

Do jaskyne vbehol Fratev.

— Tisíc rozpálených hmlovín a ani jedna chladná — tí naši kolegovia hore na Lúči sú čertovsky netrpezliví. Teraz som sa s nimi rozprával. Zpráva o ožiarenom veľkomeste ich tak navnadila, že sa im už v stratosfére neľúbi. Chcú vraj prísť dolu, za nami. Jednoducho ich už máme vystriedať. Ja sa im divím, veď sú tam oveľa bezpečnejší ako my. Či vieme, aký sused nám býva za humnami?

— Naozaj — už je najvyšší čas, aby sme ich vymenili, — povedala Molodinová a obrátila sa k Navrátilovi.

— Nech rozhodne lós, kto pôjde na ich miesto. Čo na to poviete?

— Súhlasím. Chápem, že hore sú už nedočkaví. Posádka lietadla nech vezme na spiatočnú cestu so sebou čerpadlá, vysokotlakový kotol a zariadenie laboratórií, ktoré na Lúči nepotrebujú. Let sa tak lepšie využije a nám tie veci budú na osoh. Teraz sa tu cítim ako v tej riekanke: