Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Molodinová i Navrátil rýchle priložili k očiam ďalekohľady a napnuto pozorovali pohybujúce sa tmavé body.

— Lietadlá to nie sú, — uľahčene povedala Molodinová.

— Kvarťania vyslali hliadku, — hádal Navrátil. — Zrejme ovládajú techniku dokonale. Pozrite, ako geniálne si vyriešili letún pre jednu osobu. Priateľu, odbočte vpravo a krúžte nad údolím, aby sme si ich mohli lepšie prezrieť, — požiadal Frateva a znova zaostril ďalekohľad.

Okrídlené tvory ešte chvíľu poletovali nad údolím — a potom ako na povel ponorili sa všetky do hmly…

— Sláva, Šíp sa už blíži! — radostne volal inžinier Baldík, najmladší člen posádky obrovského medziplanétneho lietadla. Pred odletom do vesmíru doštudoval architektúru a na výpravu sa prihlásil ako pomocná sila v atómovej elektrárni na Lúči. Bol to málovravný, skromný mladý človek, ktorý obetavo pomáhal, kde sa dalo. Za iných okolností by jeho radostný výkrik bol prekvapujúci — správal sa vždy ticho a nenápadne — ale dnes sa jeho nadšeniu nikto nečudoval. Veď všetci štyria chlapi na Lúči rovnako netrpezlivo čakali na chvíľu, keď konečne po mnohoročnom lete vstúpia na pevnú pôdu a nadýchajú sa voľného vzduchu.

Pomocné lietadlo priplávalo ku kolosu a pritislo sa k nemu ako kuriatko ku kvočke. Vedci v skafandroch rýchle prestúpili do materského lietadla a hlavnou chodbou sa ponáhľali do riadiacej kabíny. V polceste sa stretli s Cahénom, ktorý im šiel v ústrety.

— Už nám tu bez vás bolo smutno, — povedal na privítanie a všetkým potriasol ruku.

Akademik Watson zaraz odovzdal riadenie lietadla Madarászovi a s rozžiarenými očami pristúpil k príchodzím.

— Sadnite si u nás, priatelia — a rozprávajte. Čo je na Kvarte nového? Ako sa vám tam ľúbi? A čo Kvarťania?

Kraus mykol plecami a zasmial sa.

— Neviem, už som tam tri hodiny nebol. Ako viete, zatiaľ sme si s Kvarťanmi ruku nepodali. Hráme sa na svojom dvorčeku a robíme účet bez hostinského, ako by asi povedal Navrátil. Možno — vravím možno — nám nijako nebudú škodiť…

— A ako sa darí Gruberovi? Už sa spamätal z preľaknutia? — opýtal sa Scheiner, vedec nízkej postavy so šedivými vlasmi, čo sa počas letu staral o prieskumné prístroje.

— Wroclawski už zase z neho urobil chlapa, — odpovedal McHardy.

— Noha je ako-tak v poriadku — a srdce sa tiež upokojilo. Madarász prezrel všetky kontrolné obrazovky a poobrátil sa:

— Súdruhovia, nepredlžujte si zbytočne väzenie na Lúči. Nikto z nás vám Kvartu nemôže opísať tak živo, ako ju dolu uvidíte na vlastné oči. Radšej naložte potrebné zariadenie a vyberte sa na cestu…

Kraus a McHardy neochotne prevzali službu pri prístrojoch. Závistlivými pohľadmi sledovali odchádzajúcich vedcov…

Mapa krajiny okolo rieky Nádeje, čo vypracovali podľa leteckých snímok, mala ešte hodne bielych miest. Chýbali na nej predovšetkým roviny a údolia. Dosť podrobne popisovala vyššie kopce a hory, ktoré sa dvíhali nad súvislé pásmo nepriehľadnej hmly. Kužeľovité tvary veľhôr prezrádzali, že okolie podzemného obydlia je bohaté na sopky. Na šťastie boli väčšinou vyhasnuté.

Po príchode štyroch ľudí z Lúča sa vedci rozdelili na tri pracovné skupiny. Jedna si vzala na starosť atómové reaktory a obydlie, druhá vedecký výskum a tretia okolie, najmä údolie Svetiel, ako mu teraz hovorili.

Skupina Molodinovej sa na výpravu ku Kvarťanom pripravovala naozaj starostlivo. Vypracovali si podrobný zoznam prístrojov, náradia a zbraní, ktoré so sebou vezmú na cestu. Nezabudli ani na horolezeckú výzbroj a na stany, keby sa museli dakde utáboriť. Keď to všetko naskladali na hŕbu, zhrozili sa.

— To by neuniesli ani obrí — a vozidlo nemáme žiadne, — lamentoval Fratev.

— Vozidlo by nám ani nepomohlo, — dodala Molodinová. — Kvarťania by nám sotva postavili asfaltovú hradskú až po východ z podzemia.

— Nech som štvrté slnko nad Kvartou, ak teraz nemám geniálnu myšlienku, — vykríkol o chvíľku Fratev. Watson, ktorý stál blízko neho, sa mykol.

— Keby bola aspoň taká geniálna, ako je hlasitá, — zlostil sa. — Čo musíte tak kričať?

— Keď vám to poviem, tiež budete kričať — od radosti. Sadnite si, priatelia, a pridržte sa zeme — začínam. Teda — batožinu nám ponesie balón, naplnený héliom…

— Máte na ume záchranný balón z raketového lietadla? To je skutočne dobrá myšlienka, — živo súhlasil Watson. — Celkom som naň zabudol. Viete — osem rokov sme ho nepotrebovali.

— Koľko záchranných balónov máme celkove na Šípe a na Lastovičke? — zadumane sa opýtala Molodinová.

Fratev v duchu počítal a ukazoval na prstoch.

— Rovných desať. Dúfam, že ich Gruber udržoval v poriadku…Aha, už to mám — už viem, kam tou otázkou mierite. Predsa som len múdra hlava. Práve ste si mysleli, že môžeme použiť viacej balónov a že nám môžu pomôcť nielen ako nosiči, ale aj ako lietadlá. Nemám pravdu? Všakže som správne prenikol do tajov vašich myšlienok?

— Ste dokonalý jasnovidec, — rozosmiala sa Molodinová. — Na ceste sa stretneme určite s mnohými prekážkami, ako sú priepasti a skalné steny, ktoré by sme bez balónov asi ťažko prekonávali — a zbytočne by nás pripravovali o drahocenný čas…

— A ešte jednu výhodu budú mať naše balóny: V prípade, že Kvarťania na nás neočakávane zaútočia, pomôžu nám ujsť do bezpeky, — uvažoval Watson.

— To sotva, — potriasol hlavou Fratev. — Ja som Kvarťanov videl na vlastné oči, aj keď len zďaleka. Nezabúdajte, že sú to veľmi prefíkané tvory a že sú vyzbrojené ešte dokonalejším lietacím prístrojom, než sú naše nemotorné balóny. Viem si celkom dobre predstaviť, ako by sa to s nami mohlo skončiť…

— Nemaľujte čerta na stenu — úplne nám postačia nástenné maľby našich nádejných výtvarníkov, — smiala sa Molodinová.

Do jaskyne, ktorá bola upravená ako spoločenská miestnosť, vstúpil Severson. Bol celý mokrý, akoby ho bol dakto práve vytiahol z vody.

— Odkedy sa kúpete v šatách? — spýtal sa Watson s úsmevom.

— Aby to čert vzal, — rozčuľoval sa Severson. — Takú sprchu som ešte v živote nedostal. Pekne sa prechádzam po Prestretom stole, keď sa tu zrazu priženie víchor — a s ním sa prevalili cez našu strechu ťažké mračná. A pustil sa lejak ako pred potopou sveta. Ja to stále vravím — tá Proxima je tu patrónom zlého počasia. Hneď ako som ju zbadal nad obzorom, tušil som, že nám neprinesie nič dobrého.

— Búrky a dažde tu na šťastie netrvajú dlho. Kedy odchádzame? — obrátila sa Molodinová k členom svojej skupiny.

— Odklad — zlodej času. Som za to, aby sme odišli už zajtra ráno. Aspoň budeme mať istotu, — mienila Svozilová.

Teraz to nebola len prehánka. Celú noc sa lialo ako z krhle a ráno tiež. Obloha bola zatiahnutá tmavými mračnami a celý kraj otmavel. Výpravu museli odložiť na druhý deň. A potom opäť na druhý…

Nastalo dlhé obdobie dažďov.

Kraus sa vrútil do observatória Lúča celý zadychčaný. Zmätene mával vo vzdu chu mokrou fotografiou.

— Pozrite, čo som objavil na druhom svetadiele. Pozoroval som ho dôkladnejšie ako prv, lebo náš svetadiel je už vyše mesiaca zahalený mračnami…