Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Nezabúdalo sa ani na ostatné druhy umenia: na hudbu, na poéziu a prózu. S „nemocným“ McHardym a Krausom priviezol Fratev z Lúča aj klavír a iné nástroje, ktoré spoločne vytvárali slušný orchester…

Wroclawski nemocných hneď dôkladne prezrel v provizórnej ordinácii, umiestenej v jednej z jaskýň.

— Nič vážneho, — prehlásil konečne, keď prezrel röntgenové snímky a dokončil vírusové skúšky. — Trochu predráždené nervy. Na istý čas potrebujete pokoj a všetko bude opäť v poriadku.

Až po dvoch mesiacoch začal dážď slabnúť a hmlové mračná sa pretrhli. Na Pre stretý stôl sa opäť usmiali slncia — a hneď všetky tri odrazu, akoby chceli nahradiť, čo zameškali.

Nádej sa za obdobia dažďov premenila na veľtok. Hladina mútnej vody siahala takmer až k náhornej rovine.

— Bol už najvyšší čas, že dažde prestali, — s úľavou riekla Molodinová pri pohľade na valiaci sa prúd. — Ešte niekoľko dní — a mali by sme tu Benátky.

— Za takú krásu pekne ďakujem, — zlostil sa Fratev. — Na gondole sa nerád vozím…Pozrite, súdružka, čo vystrája naša Nádej, — ukázal na plávajúce kmene stromov.

— Čo je na tom zvláštneho? — čudovala sa Molodinová. — Pri každej záplave…počkajte, máte pravdu, — zvolala prekvapene. — Rieka zmenila smer toku, tečie teraz k moru, a nie opačne ako prv…Zvláštne…

— Nech som kráľ Kvarťanov, ak raz neprídeme na to, čo má tá tunajšia príroda za lubom, — rozhorľoval sa Fratev. — Nemali by sme si tú našu záhadnú susedku prezrieť ešte prv, ako sa vyberieme do údolia Svetiel na besedu s Kvarťanmi?

— Ťažko povedať, čo je teraz pre nás dôležitejšie, — pomaly povedala Molodinová. — Rieka i záhadní obyvatelia Kvarty môžu rovnako citeľne zasiahnuť do nášho života…Konečne — je tu ešte jedno riešenie. Preskúmajme Nádej i údolie Svetiel súčasne.

— Nadarmo sme si vás nezvolili do čela výpravy. To je už čosi! — zvolal Fratev. — Čudujem sa, ako si prv mohli ľudia myslieť, že žena sa v rozhodnosti a múdrosti nevyrovná mužom…

— Georgij, Georgij — zase nadsadzujete, — smiala sa Molodinová. — Keby som vás nepoznala, myslela by som si, že si zo mňa uťahujete…

— Hlásim sa dobrovoľne na prieskum Nádeje, — primiešal sa do rozhovoru McHardy. — Už mi je celkom dobre — hlava ma už nebolí — a výlet po neznámom kraji mi bude iba na osoh, — dodal rýchle.

— Ja som už celkom zdravý. Tiež by som rád šiel, — pridal sa Kraus. Môžeme použiť našu Lastovičku. Na plavákoch sedí dobre — a pri nebezpečenstve sa s ňou rýchle dostaneme do vzduchu. Pilotom by som mohol byť ja — McHardy môže byť druhým pilotom — a pozorovateľom — Gruber. Beztak sa mu asi nežiada ísť do údolia Svetiel. Myslím, že mu celkom stačí prvé stretnutie sa s Kvarťanmi…

— Vari tým nechcete povedať, Kraus, že som zbabelec? Kvarťanov sa nebojím… — očervenel Gruber. — Veď Nádej možno v sebe skrýva viac úskočnosti ako všetci Kvarťania dokopy. Iba preto sa i ja hlásim…

— Ako to, že tunajšie rastliny tak rýchle rastú? — zamyslene riekla Alena a utrela si spotené čelo vreckovkou. — Myslím, že celé tajomstvo je ukryté vo zvláštnom chlorofyle, ktorý sa nám zatiaľ nepodarilo chemicky preskúmať…

— Tristo atómov tomu naháňam, ten chlorofyl mi ide na nervy! — rozčuľoval sa Fratev. — Ak sa ho nejako nezbavíme, zarastieme raz ako v tej rozprávke o Šípkovej Ruženke. Či je to rozumné — po každom daždi sa vysekávať z pralesa? Pozrite, aké pľuzgiere mám na dlaniach…

— Teraz na rýchly rast nadávame, ale ktovie, či nám táto podivuhodná vlastnosť neskoršie neprinesie úžitok? — upokojoval ho Navrátil. — Keď raz tieto rastliny privezieme na Zem, môžu sa stať základom nového druhu poľnohospodárstva.

— Stačilo by rozlúštiť tajomstvo tunajšieho chlorofylu, — vrátila sa Svozilová k svojej poznámke.

Vedci boli presekávaním chodby v lesíku pred vchodom do podzemia a odstraňovaním novo vyrastených rastlín na rozjazdovej dráhe takí unavení, že zaspali, len čo si ľahli. A spali tak tvrdo, že ich stráž vôbec nemohla zobudiť.

— Ani ste ma ešte nemuseli budiť, — mrmlal rozospatý Fratev. — Práve sa mi snívalo, že som bol na Zemi a prechádzal sa po uliciach Sofie…

— Dorozprávate nám to až po ceste, — povedal mu Navrátil. — Musíme sa dobre pousilovať, aby sme sa za svitania dostali do horného východu z podzemia. Nebojíte sa toho odvážneho transportu cez kopec?

— Ja — a báť sa? Kto si dovolí tieto dva pojmy zlúčiť do jedného, toho vopred ľutujem, — zasmial sa Fratev. — Balón i rakety sú v poriadku — čo sa mi teda môže stať? Ako je vonku?

— Zatiaľ ticho — bezvetrie. Ale musíme sa poponáhľať. Obávam sa, že po svitaní sa dvihne vietor…

Všetci sa zhromaždili na rozjazdovej ploche, kam vyniesli batožinu. Sadli si do kruhu a Molodinová ešte raz zopakovala plán oboch výprav.

— Nezabúdajte na rádiové spojenie, — obrátila sa na Krausa. — Aj my podáme najmenej raz za hodinu zprávu o priebehu cesty.

— Spoľahnite sa na nás. Keď bude treba, zaraz prídeme na pomoc. Šíp bude ustavične pripravený na štart. Nuž teda veľa zdaru — a mnoho srdečných pozdravov, — vstal Navrátil a pevne stisol Molodinovej pravicu. Potom sa rozlúčil i s ostatnými členmi obidvoch prieskumných výprav.

Lastovička, ktorá sa v žiare reflektorov pokojne hojdala na hladine rieky, oživla. Vyšľahli červené plamene a lietadlo sa pohlo. O chvíľu svietila už z hlbokej tmavej noci iba ožiarená sklená kabína…

Aj skupina Molodinovej utonula v tme. Na letisku zostali iba Navrátil, Cahén, Scheiner a Fratev. Cahén otočil kohútik na veľkej bombe so stlačeným plynom.

Jemná látka, ktorá zakrývala zloženú batožinu, začala sa rýchle dvíhať a nadúvať. O niekoľko sekúnd sa premenila na obrovskú guľu. Lenivo sa zakolísala a pomaličky stúpala k oblohe. Keď sa všetky laná napli, guľa sa na chvíľku zastavila.

Fratev si nasadil na hlavu kaučukovú helmu s ďalekohľadom, ktorý bol pripevnený na kĺbových držiakoch tak, aby ho letec jediným pohybom ruky mohol priložiť k očiam.

— Rád by som si vyskúšal noctovízor. Zhasnite na chvíľu svetlo, — požiadal Navrátila.

— Správne — dvakrát meraj a raz strihaj, — prikývol Navrátil a stisol gombík vypínača. Letisko stemnelo. Len na oblohe blikali nemé hviezdičky. Navrátil mimovoľne dvihol hlavu a zahľadel sa na súhvezdie Andromedy. Keď nakoniec našiel malú hviezdičku — Slnko — zachvel sa a rýchle pozrel do zeme…

— Vidím lepšie ako mačka alebo sova, — pochvaľoval si výhľad Fratev. — Pozrite, tamto vpravo je kopček — a po ňom lezie mravec so zlomenou nohou. No, čo sa dá robiť — pridajte plynu a ideme! — Fratev vyskočil na balíky, navliekol si popruhy a zapol zámku. Jednou rukou sa pridržal nosných popruhov a druhú položil na prístroj, pripevnený na prsiach.

Pomaly otočil jeden gombík. Niekoľko metrov nad jeho hlavou vyšľahol dlhý jazyk tenkého plameňa a nočným tichom sa rozľahlo praskavé buchnutie, znásobené ozvenou. Balón sa šklbol nabok.

— Všetko je teda v poriadku. Majte sa dobre.

Laná sa znova napli a balón vyplával k hviezdnatému nebu.

Na letisku mu kývali na rozlúčku tak dlho, kým sa podivný transport nestratil za hrebeňom skalnej steny.

Fratev striedavo sledoval výbuchy pohonných rakiet a batožinu, zavesenú pod ním.

Romantickú krajinu videl pod sebou ako na dlani. Vo vodnom zrkadle skalného jazierka sa mihal odraz hviezd. Nad ním sa vypínala majestátne pofajčievajúca sopka. Občas vyšľahla z jej kužeľovitého krátera červená žiara, akoby bolo treba fajku znova pripáliť.