Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

— Balóny môžu ostať spojené, aspoň sa nám nikde nestratia, — navrhol Severson.

Obrovský strapec sa vzniesol do výšky.

Sotva však vystúpil niekoľko metrov nad zem, prudko sa zakrútil okolo svojej osi. Niekoľko ráz po sebe ho šklblo a stále sa krútiac, stúpal.

— Vír! — skríkol Watson.

Vedcom sa zakrútila hlava. Krajina pod nimi sa tak roztancovala, že čoskoro stratili orientáciu. Balíky pod ich nohami narážali na seba a nepríjemne hrmotali.

Prvá sa spamätala Molodinová. Kŕčovito stisla gombík na prístroji a niekoľko ráz ho otočila. Pod strapcom balónov sa ozval rachot, pripomínajúci paľbu z guľometov.

Skratkovitý pohyb sa zmiernil.

— Letíme priamo ku kráteru sopky, — zdesila sa Alena.

— Uvoľníte ventily, — zvolala Molodinová.

Nad ich hlavami sa ozval piskľavý sykot.

Balóny začali prudko klesať. Zrazu sa opäť bláznivo rozkrútili.

Wroclawski a Alena stratili vedomie.

Severson zastenal a zavrel oči. Pocítil prudký úder do chrbta. Nohy sa mu zaborili do spleti akýchsi lián. Podvedome sa chytil predmetu, ktorý zacítil pod rukou. Niekto ho lapil za plece.

— Alenka, — zašeptal, keď otvoril oči. Rozhliadol sa. Vedľa neho ležala Alena, zaborená do spleti vetiev — a o kúštik ďalej Molodinová.

— Dobre sa držte! — volala. — Watson, Fratev i Wroclawski sú v bezvedomí. Vietor nás môže znova schytiť…

Keď sa všetci prebrali z mdlôb, Molodinová a Severson už omdlievali od únavy.

— Nestalo sa vám nič? — ťažko vypovedala Alena.

— Ešte neviem, som ako zmlátený, — pokúšal sa o vtip Fratev. — Tristo hmlovín, kde sme vlastne?

— To teraz nie je dôležité. Zatiaľ musíme vydržať — kým balóny spľasnú, — riekla Molodinová ustato.

Keď konečne balóny bezvládne klesli do húštin, vedci sa rýchle vymanili z popruhov. Fratev zacvičil rukami i nohami a vzdychol si: — Zlomeninu nemám, ale otlčený som ako spadnuté jablko.

Na šťastie nebol nikto vážne ranený. Opatrne zmotali balóny a chytili sa lán, aby na nich spustili dolu najprv batožinu. Fratev sa šplhal prvý.

— Mám pevnú pôdu pod nohami, — ozval sa o chvíľu z hlbín pralesa. Stroskotanci sa ešte raz rozhliadli, aby aspoň približne určili, kde sú. Neďaleko nich sa prales končil. A nad ním sa k oblohe vypínal zjarčený kužeľ dymiacej sopky.

— Mnoho nám nechýbalo, — riekol poblednutý Wroclawski.

Frateva našli dolu v usilovnej práci. Šikovne triedil batožinu na menšie čiastky, aby ich mohli pohodlnejšie vyniesť z pralesa. Aj tak to bola nadľudská lopota. Potkýnali sa cez pokrútené výhonky a cez kamene, ktoré zradne číhali ukryté v trávnatom poraste.

Konečne sa ocitli na kraji húštin.

— Počkajte tu na mňa, — povedala udychčaná Molodinová a rozbehla sa dolu po úboči. Ostatní si zatiaľ sadli na balíky a odpočívali.

— Nezdá sa vám, že pôda pod nami sa chveje? — opýtal sa Wroclawski.

— Naozaj — sopka nie je taká pokojná, ako sa na prvý pohľad zdá, — prisvedčil o chvíľu Severson.

— Aj ja som to už spozoroval, — vykríkol Fratev. — Tá fajka nám tu ešte podkúri…

Molodinová sa medzitým vrátila.

— Neďaleko od nás som objavila kaňon, ponad ktorý sme sa chceli preniesť. Po riečke na jeho dne môžeme bez veľkých ťažkostí pokračovať v ceste.

— Výborne, to je myšlienka! — živo súhlasil Fratev. — Stavím sa o pečeného moriaka, že sa tak pohodlne dostaneme až do údolia Svetiel ku Kvarťanom. Všimol som si totiž, keď som prenášal batožinu cez skaly, — že údolím preteká rieka. Alebo je to táto, alebo sa do nej vlieva…

Pri kaňone sa výprava zastavila. Molodinová s Alenou naplnili vzduchom člny a chlapi zatiaľ pripravili laná.

Spúšťanie po strmej skale si vyžiadalo niekoľko hodín.

Keď konečne boli ľudia i batožina v člnoch na rieke, výprava pokračovala v namáhavej púti.

Kaňon sa krútil hneď doľava, hneď doprava. Na jeho kolmých stenách rástli podivné rumelkovo červené rastliny, podobné našim lišajníkom. Miestami sa nadeň skláňali pokrútené kmene mohutných stromov s veľkými oválnymi listami so žltým podhubím naspodku.

Po niekoľkých kilometroch opatrnej plavby spájal sa kaňon s ďalším, z ktorého sa do kotliny rútil hučiaci vodopád. Za ním pokračovala riečka nebezpečnými prahmi.

— Ešte to nám chýbalo! — vzdychol Fratev.

— Zatiaľ to ešte ide — horší by bol vodopád, — mienila Molodinová. O kus ďalej sa rieka opäť upokojila. Kaňon sa začal rozširovať, až sa premenil na údolie s miernymi svahmi po obidvoch stranách.

— Údolie Svetiel už nemôže byť ďaleko, — tvrdil Watson.

Brehy, porastené húštinami, neniesli však ani najmenšie znaky po zásahoch mysliacich tvorov…

Preplavili sa niekoľkými zákrutami, až sa dostali do tmavého pralesa. Bujno rastúce stromy čoraz viacej nakláňali svoje koruny nad hladinu, až vytvorili súvislú klenbu, ktorou len kde-tu prenikali do šera lúče troch sĺnk.

— Svetlá! — vykríkol zrazu Fratev, ktorý sa plavil so svojím člnom prvý. Z celej sily sa dal veslovať.

Svetiel ustavične pribúdalo. Prirazil k brehu a zachytil sa liany.

Od údivu skoro vypadol z člna. Nad jeho hlavou žiarili stovky lampiónov.

— Prečo Kvarťania osvetľujú prales? — čudoval sa. — Podívam sa na tie svetlá zblízka, — vyhlásil odhodlane. Čln odovzdal Molodinovej a spleťou lián rýchle sa šplhal do koruny ožiareného stromu.

— Nie sú to lampióny ani elektrické lampy, — ozval sa jeho sklamaný hlas zo šera pralesa.

— Čo tam vidíte — hovorte rýchlejšie — prečo mlčíte? — naliehali vedci, ktorí medzitým tiež došli k brehu.

— Dávajte pozor, jednu lampu vám pustím dolu, — zvolal Fratev.

Široké listy zašušťali a pred vedcami sa zjavila žiariaca guľa, zavesená na tenkej liane. Keď sa priblížila k člnom, Alena vykríkla:

— Úžasné! Veď je to svietiaci kokosový orech.

— Je celkom studený, — dodal Watson, ktorý čudný plod opatrne ohmatal. Prešiel si palcom po prstoch.

— Neprilepili ste sa tam niekde? — obrátil sa k miestu, kde bol Fratev.

— Tisíc komét a meteorov, naozaj to lepí ako mucholapka, — rozčuľoval sa chlap v korune stromov.

Alena sa rozosmiala.

— Skutočne, je to mucholapka — ste dobrý botanik. Len sa podívajte pozornejšie, koľko čudného hmyzu sa dalo zvábiť svetlom a uviazlo v pasci.

— Podívame sa hlbšie do pralesa, alebo sa vrátime? — opýtala sa Molodinová.

— Vráťme sa, Kvarťanov tu beztak nenájdeme, — navrhoval Watson.

— Toľké trmácanie — pre svietiaci prales, — rozhorčoval sa Fratev. — A my sme si mysleli, že tu nájdeme prepychové mesto. Ale za návrat ešte nie som. Keď sme už tu, podívajme sa o kus ďalej.

Chvíľu sa dohadovali, ale nakoniec rozsvietili reflektory a pokračovali v plavbe.

Odrazu im čosi zašumelo nad hlavami. Severson duchaprítomne obrátil reflektor nahor. Všetci zatajili dych. V jeho žiare poletovali čudné tvory. Ich tváre pripomínali šimpanzy. Ich ramená a dlane boli spojené veľkými blanitými krídlami.

— Kvarťania… — vydýchla Alena a stisla Seversonovi ruku.

— Huíí-huíí…— rozľahlo sa pralesom.

— Kííí-kííí…— ozvalo sa odkiaľsi zdiaľky.

Okrídlené tvory ešte niekoľko ráz zakrúžili nad riekou a zmizli v húštinách.

— Letia nad potokom, ktorý sa tu vlieva do rieky, — hlásil Fratev, ktorý sa plavil opäť prvý. — Pustime sa za nimi. — Ani nečakal na odpoveď a rýchle vesloval k ústiu potoka. A ostatní za ním.