Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

„Prestri na stôl.“

„Nie je čím.“

„Dávaj na stôl.“

„Nie je čo.“

„Teda zožni.“

— Zaslúžili by ste si päťadvadsať, Gruber, — uľahčil si McHardy, len čo sa traja noční strážcovia ocitli pri východe z jaskýň. — Príliš vytŕčate rožky, dajte si pozor, aby ste si nepopálili prsty. Neradil by som vám, aby ste nás svojou táravosťou prezradili. Mohlo by sa vám prihodiť to, čo Ditrichsonovi. Náš čas ešte nenadišiel…

— Odkedy si vykáme, pán veľkomožný? — rozčuľoval sa Gruber.

— Pán sa už cíti vládcom Kvarty a zabúda na kamarátov…A to večné čakanie ma už znervózňuje. Osem rokov robiť zo seba spôsobného chlapčeka, ktorý poslúcha mamičku — to je nad sily aj pre slona — a ten niečo znesie…

— Nehádajte sa, chlapci. Gruber vyviedol hlúposť a dúfam, že sa to už nebude opakovať, — zasiahol do sporu Kraus. — Hlavná vec, že sme tu objavili mysliace tvory, aké potrebujeme. My si už s nimi nejako poradíme. A s druhými kolegami zo Zeme tiež. Buďte radi, že sa to tu neskončilo rovnako biedne ako na planéte X a že sa tu teraz neprechádzame na pohrebišti po atómovej vojne.

Gruber má totiž v jednom pravdu: nesmieme zbytočne strácať čas — treba konať. Zbrane máme v hrsti — vyberme sa teda do mesta ako delegácia našej výpravy…

— Teraz v noci? — skočil mu do reči Gruber. — Zbláznil si sa, alebo čo? Chceš neočakávane dostať guľku do tyla alebo nechať sa rozšliapať dvanásťnohým jašterom? Ani sa mi nesníva.

— Hrdina — mal si najviacej rečí, a teraz zbabelo cúvaš. Výprava do mesta bude pre nás v každom prípade výhodná. Spoznáme tých našich záhadných susedov prv ako ostatní, aj sa s nimi prv spriatelíme a môžeme vopred získať nejaké výhody. Povieme im — alebo — čo to vravím — nejako im naznačíme, že my to s nimi myslíme dobre, ale tí ostatní že ich prišli okradnúť, ale že to nedovolíme…

— Cestou si môžeme nabrať trochu zlata v zlatej jaskyni a trošičku si ich kúpiť. To všetko je dobre premyslené. No aj tak by som výpravu odložil na zajtra, keď bude svetlo. Človek sa tak cíti istejším.

— Tiež si zbabelec…Ty si to bol, čo si nás pribral do Bratstva silnej ruky — ja som do toho šialeného dobrodružstva veľa chuti nemal — a teraz prvý cúvaš. Prečo sa pcháš na miesto kráľa celej planéty. Mohol by si mi vysvetliť, ako sa chceš zajtra vytratiť z jaskýň na dlhší čas, aby to nikto nespozoroval? Nemám rád odklady a ani sa nebojím. Alebo ta pôjdeme hneď — alebo — alebo vystúpim z vášho trojspolku…

— No, no, len sa mierni a nevyhrážaj. Dobre vieš, čo by znamenalo porušenie prísahy… — výhražne pozrel na neho McHardy.

— Chceli by ste mi niečo urobiť? Prv vás všetkých postrieľam. Len sa ma opovážte dotknúť…

Kraus odskočil o niekoľko krokov späť a namieril na svojich priateľov hlaveň automatickej pušky.

McHardy zbledol. Prižmúril oči a pokúsil sa o úsmev.

— Spamätaj sa, kamarát. Veď sme na jednej lodi…

— Teda z nej neutekaj ako potkan, — odsekol Kraus a sklonil pušku.

— Gruber, ideme? — opýtal sa strmo.

Gruber mlčky prikývol.

— Teda idem tiež — nemysli si, že sa bojím…

— A ty si zase nemysli, že som hlúpy. Pekne bežte obidvaja predo mnou. Nerád by som si vyťahoval nôž z chrbta…

— A kto bude za nás držať stráž? — opýtal sa Gruber.

— Utekaj niekoho o to poprosiť — a nezabudni dodať, že ideme na nočný výlet, — uškľabil sa Kraus. — Poďme! — Nech tu zatiaľ stráži svätý Peter. A drahých kolegov nech čert vezme.

— Radšej nie — ešte ich budeme potrebovať — ale hádam sa im nič nestane, veď sú nie malé deti, — utešoval sa McHardy, keď už prechádzali úzkym priesekom pozdĺž skalnej steny.

Po oblohe sa naháňali tmavé mračná, slabučko ožarované červenou Proximou, ktorá sa dosiaľ skrývala za obzorom. Vietor občas rozkýval ťažké listy pokrútených stromov a čudným kamarátom nahnal trochu strachu.

Kraus šiel ustavične niekoľko krokov pozadu.

Čoskoro vstúpili do podzemného bludišťa. Chvíľami sa zastavovali a načúvali. Do ticha šumela iba odniekiaľ z hĺbky skál tečúca voda.

Krausova lampa maľovala na stenách podzemnej chodby fantasticky skreslené tiene ustrašených chodcov. McHardy sa občas rýchle obzrel a skúmavo sa podíval na tretieho vzadu. Ten sa však tváril pokojne. Ironicky sa usmieval a oči mu pritom horeli odrazeným svetlom.

— Počkajte na mňa, skočím po to zlato, — prerušil dlhé mlčanie McHardy.

— Gruber, choď s ním — počkám tu na vás, — úsečne povedal Kraus.

O chvíľu sa vrátili s niekoľkými kusmi blýskavého zlata. Napchali ho do vreciek a s ťažkým závažím pokračovali vo výstupe podzemným bludišťom.

Keď vyšli z chodby, vyšplhali sa na balvan, na ktorom stáli večer, a dlho sa dívali mlčky na blikotajúce svetlá v údolí.

Vpravo sa rysovala proti oblohe silueta sopky a na ľavej strane sa obzor končil divokými horami.

Od balvana klesala do údolia kamenitá úboč. O niekoľkosto metrov nižšie sa strácala v pralese a v nepriehľadnej noci.

— Urobili sme hlúposť — ako vždy, keď sa niečo robí nachytro, — poznamenal McHardy. — Nevzali sme so sebou noctovizory…

— Úplne nám stačia naše lampy. Stlmte ich modrým filtrom, aby nás Kvarťania nespozorovali už z diaľky. O chvíľu vyjde Proxima a môžeme ich zase zhasnúť, budeme vidieť aj bez nich…No — a ideme. Do mesta je ešte pekných pár kilometrov a do rána sa musíme vrátiť.

Zliezli z balvana a opatrne zostupovali po úboči.

Kraus sa potkol o kameň a zahrešil. Jeho spoločníci sa preľaknuto obzreli — kameň sa skackavo zgúľal popri nich.

— Nemôžeš sa lepšie dívať? — oboril sa McHardy. — O chvíľu budeme pochodovať s fanfárami. A — preboha vás prosím — nestrieľajte zbytočne. Len v najväčšej tvŕdzi. Kvarťania by to mohli považovať za útok — a my by sme mohli zle pochodiť…

Vstúpili do pralesa.

Lampy rozžali naplno a dôkladne nimi presvecovali každý kút. Svetlo reflektorov čoskoro prebudilo spiacu prírodu. Nad hlavami chodcov zabzučal akýsi vták a hneď zmizol v húštinách. O chvíľu sa vrátil a niekoľko ráz zakrúžil okolo Grubera. Preľaknutý chlap zašermoval rukami, rýchle sa zohol a hlavu schoval medzi ruky ako korytnačka.

Kraus priskočil a pažbou pušky zrazil vtáka na zem. McHardy sa zatiaľ trochu spamätal a rýchle na neho stúpil.

Bol to naozaj zvláštny tvor. Mal pevné valcovité telo s malými hrubými krídelkami, ktoré trochu pripomínali tučniaka. Telo zakončovala guľatá hlava so široko otvoreným pyskom.

— Veď toto nie je vták, ale lietajúci cicavec, — uvažoval Kraus. — A ako ten netvor môže lietať? Tieto krídelká ho sotva unesú…

— Čudné, — krútil hlavou McHardy. — Možno lieta na spôsob propulzora. Ale načo si nad tým lámať hlavu — nešli sme predsa na zoologickú vychádzku…

— Správne — ideme ďalej, — krátko povedal Kraus.

Podobných prekvapení skrýval prales v sebe viacej, ale nakoniec prešli húšťavami bez úrazu.

— Pozor, pred nami je močiar! — zvolal Gruber, ktorý šiel ustavične prvý.— Musíme ho obísť…

Odbočili teda vpravo. Na kraji pralesa rástla hustá bičíkovitá tráva, do ktorej sa im ustavične zamotávali nohy. Potkýnali sa tak ešte asi kilometer, až sa dostali na holú rovinu. Končila sa skalnatým hrebeňom, ktorý sa kedysi v praveku planéty vydul do výšky následkom sopečnej činnosti.