Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Severson ho riadil majstrovsky. Podvozky dosadli ľahko na zem hneď na kraji štartovacej plochy…

Lastovička sa zastavila tesne pri hlavnom vchode do podzemia.

Na oblohe sa ukázalo ďalšie lietadlo.

— Sláva, náš Šíp sa už zbavil zelených okov. Konečne sme zase všetci pokope!

Montáž atómovej elektrárne si vyžiadala hodne lopotenia. Vedci museli často použiť primitívne nástroje, ako sú sochory a páky, ale ani práca s pneumatickými kladivami nebola ľahká.

Až po mesiaci ťažkej práce mohla Molodinová dať povel na spustenie všetkých reaktorov v podzemnej elektrárni. Radosť nad dokončeným dielom narúšali starosti o jedlo — a obavy z chvíle, kedy Madarász oznámi, že zásoby uránu, tória a ostatných štiepnych materiálov sú vyčerpané. Podľa triezvych odhadov mohli vystačiť ešte najviac na dva mesiace. Všetci vedci sa preto museli premeniť na geológov a vydať sa na púť za uránom.

Najprv preskúmali vnútro planéty v jaskyniach a podzemných chodbách. Prechádzali najodľahlejšími kútmi podzemného bludišťa, vyzbrojení citlivými prístrojmi na zisťovanie rádioaktivity.

Geologický prieskum podzemia si už vyžiadal niekoľko dní, a stále neprinášal kladné výsledky. Po jednej z prebdetých nocí sa vedci dohodli, že sa vydajú za uránom do okolia.

Alena Svozilová ešte raz preskúmala ovzdušie, a keď nezistila nijaké nedostatky, po prvý raz za celého pobytu na Kvarte vedci odložili skafandre a vdýchli do seba svieži vzduch vo voľnej prírode…

Na výpravu za štiepnymi materiálmi sa vybrala iba skupina Molodinovej. Navrátilova skupina ostala v podzemnom domove, aby dokončila úpravu obytných miestností a starala sa o atómovú elektráreň.

Vedci, vyzbrojení najrôznejšími prístrojmi, skúmali najprv strmú skalnú stenu, ktorá v sebe skrývala podzemné bludište. Keď prešli asi päťsto metrov, zjavil sa pred nimi ďalší vchod do skaly.

— Výborne! — radostne zvolala Molodinová. — Zdá sa, že sama príroda nám chce ušetriť prácu. Asi jej je ľúto, že nás tak drsne privítala.

Reflektory ožiarili širokú chodbu. Po niekoľkých krokoch odbočovala ostro vľavo, a potom odrazu stúpala hore.

Výstup bol čoraz namáhavejší.

Na jednom mieste sa chodba čoskoro rozšírila na širokú jaskyňu.

— Našiel som žily wolfrámu, — zvolal Čan-su radostne.

— A ja zinok a molybdén, — dodala o chvíľku Molodinová.

Gruber obišiel jaskyňu a nazrel do jedného z otvorov v stene.

— Rozprávka, — vykríkol, až sa všetci zľakli. — Poďte sa chytro pozrieť, stavím sa s vami, že niečo takého ste ešte nevideli.

Kým vedci pribehli k otvoru, Gruber sa stratil v hlbinách skál. Opatrne ho nasledovali. Sotva však vstúpili do vedľajšej jaskyne, oslepila ich oslnivá žiara. Svetlo reflektorov odrážali zlato zafarbené zvlnené steny ako tisíce zrkadiel.

Gruber rýchle otvoril fľaštičku s kyselinou a kvapol z nej na jeden z výbežkov.

— Je to skutočne zlato. Predstavte si to bohatstvo, sme v jaskyni, ktorá je celá zo zlata.

Molodinová sa skoro spamätala z prekvapenia.

— Je to síce krásny objav, ale milší by mi bol urán alebo tórium. Zo zlata veľa energie nedostaneme.

— To nie, ale zlato má vždy svoju cenu, — namietol Gruber. — Len si spomeňte, akú úlohu zohralo v dejinách ľudstva. Azda nám poslúži aj tu. Nie je vylúčené, že sa čoskoro stretneme s mysliacimi tvormi — s Kvarťanmi — a že zlato bude pre nich rovnakým cenným platidlom, ako bolo prv pre nás. Nebude na škodu, ak budeme môcť s nimi obchodovať — a v prípade konfliktu azda aj niektorých z nich za zlato získať na svoju stranu…

— K takému podlému počínaniu by ste sa vari neznížili, Gruber, — zhrozila sa Molodinová. — Ak sa tu stretneme s mysliacimi tvormi, pristúpime k nim s priateľskými úmyslami. Ak sú inteligentní, neoplatia nám naše priateľstvo vojnou…

— Tak zle som to zase nemyslel, — ohradzoval sa Gruber. — Vari ste nepoznali, že žartujem?

— Prepáčte, nepoznala. Domnievala som sa totiž, že z otázky mieru a vojny sa žarty nerobia.

— Gruber si zahryzol do perí. Hneval sa sám na seba, že v slabej chvíli tak hlúpo dal priateľom nazrieť do svojich myšlienok.

— Pokračujme v prieskume, čas nestojí, — usiloval sa situáciu zachrániť Kraus. Pri vchode do ďalšej jaskyne sa stretol s Gruberom. Akoby náhodou rypol ho lakťom do rebier a výsmešne sa mu podíval do očí.

— Hrdina! — zašeptal a pokojne pokračoval v prehliadke podzemia.

Po niekoľkých minútach výstupu vedci objavili olovo. Mali z toho väčšiu radosť ako zo zlata.

— Kde je olovo, musí byť aj urán, — zaradoval sa Čan-su.

Naozaj. V ďalších jaskyniach zaznamenali prístroje zvýšenú rádioaktivitu.

— Vyhrali sme. V ďalšom prieskume budeme pokračovať až zajtra, — povedala Molodinová pri pohľade na hodinky.

— Keď sme už došli tak ďaleko, mali by sme sa presvedčiť, kam podzemné chodby vyúsťujú, — navrhol Kraus.

— Vystúpili sme už vyše sto metrov nad vchod do jaskýň — určite nie sme ďaleko od vrcholkov skál.

Zvedavosť zvíťazila nad únavou. Vedci pokračovali v ceste.

Kraus, ktorý stále šiel prvý, odrazu sa obrátil a zvolal: — Vidím oblohu!

O niekoľko minút ocitli sa naši pútnici na malej plošinke medzi divokými skalami. Obidve veľké slnká už dávno zapadli za obzor. Uprostred mihotavých hviezd žiarila iba červená Proxima.

Gruber sa vyšplhal na veľký plochý balvan a rozhliadol sa dookola. Pred jeho očami sa otvoril nádherný výhľad do kotliny, uprostred ktorej sa ligotala hladina jazera.

„Tu je teda naša zásobáreň vody,“ pomyslel si a obrátil sa na druhú stranu. V širokom údolí žiarili stovky svetiel…

— Všetci poďte sem, možno ma klame zrak. Objavil som mesto, osvetlené elektrickými svetlami!

Raz-dva stáli všetci vedľa Grubera.

— Teda predsa mysliace tvory, — zašeptala Molodinová a rýchle zapla prenosnú vysielačku.

— Tu skupina Molodinovej. Počujete ma, súdruh Navrátil? Počujete nás, súdruhovia na Lúči? Objavili sme mesto mysliacich tvorov. Jednotlivosti zatiaľ nemôžeme rozoznať ani ďalekohľadom. Zabraňuje nám v tom les — a svetlá sú od nás príliš vzdialené. Majú žltkavú farbu, akú mali naše bývalé elektrické žiarovky…

Na letisku Svetovej akadémie vied žiaria tisícky svetiel. Zelené svetlá a dva silné reflektory ukazujú cestu štartujúcemu lietadlu Raketa, ktoré uháňa po rozjazdovej dráhe. Odlepuje sa od zeme a mizne v tmavej bezhviezdnej noci.

Iba nad súvislou clonou mračien a hmly zjavuje sa cestujúcim usmievavý mesiac a obloha s nenápadným súhvezdím Centaura. No prvý pohľad doktora Zajaca a inžiniera Kraskina patrí práve týmto trom skromným hviezdičkám.

— Obávam sa, že našu zprávu dostanú príliš neskoro, — prerušil mlčanie doktor Zajac. — Podľa prepočtu akademika Navrátila má Lúč pristáť na neznámej planéte o mesiac. Za ten čas sotva postavíme všetky štyri vysielače…

— No j a som väčší optimista ako vy, — usmial sa inžinier Kraskin. — Už som totiž v Afrike pracoval a poznám jej obyvateľstvo. Pracoval som na stavbe hydrocentrály na Viktóriiných vodopádoch, zúčastnil som sa na stavbe atómovej elektrárne pri Zimbabve a sledoval som aj regulovanie rieky Zambezi. Neviete si predstaviť, s akým zápalom pracujú ľudia, ktorí sa oslobodili od koloniálneho tyranstva a ktorým vyspelejšie národy podali pomocnú ruku. Nepochybujem o tom, že pomocou takých nádherných ľudí, akými sú obyvatelia Rhodézie, dokončíme vysielače ešte prv, ako máme v pláne.