Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

— Tisíc atómov — aj tých vybuchnutých, máme ich, — zasmial sa Fratev. Ostávajúcich osemsto metrov prebehla Lastovička za chvíľku. Darmo však všetci napínali zrak — po piesočine a kýpťoch stromov ani stopy…

— Azda sa Gruber zmýlil v odhade, poďme ešte ďalej…

Ale ráz brehu bol jednostaj rovnaký: úzky pás naplaveného piesku — a hneď za ním hustá spleť čudných rastlín s veľkými listami a šupinatými kmeňmi…

— Počkajte, neponáhľajte sa, — zamával Fratev ďalekohľadom nad hlavou. — Na brehu sa niečo leskne.

Wroclawski zamieril priamo k pevnine. Lietadlo uviazlo plavákmi na plytčine.

— Nech sa prepadnem dvadsať metrov pod zem, ak to nie je drobnohľad, — vykríkol Fratev a už sa rútil k dverám. Molodinová sa darmo pokúšala zadržať ho Rovnými nohami skočil priamo do vody. Zatackal sa, ale hneď sa dlhými skokmi rozbehol k brehu.

— Áno, je to náš drobnohľad, — kričal radostne. Drahocenný prístroj bol sčasti zaborený do piesku.

Šťastný objav vyvábil z lietadla aj ostatných členov posádky. Len Wroclawski disciplinovane ostal v riadiacej kabíne.

— Veď som to vravel — Gruberov odhad akosi pokuľháva, — zasmial sa McHardy. — Tento úzky pásik piesku má podľa neho merať sto päťdesiat metrov…

— Nech je to už akokoľvek, sme na správnej stope, — zaradovala sa Molodinová. — Teraz rýchle pílky, sekery a zbrane. Okolie musíme prehľadať ešte za svetla.

Wroclawski rozdal výzbroj a sám sa postavil k dverám so samopalom v ruke.

Vedci odvážne vstúpili do húštin. Na čelo výpravy si stali Fratev s Čan-suom, za nimi postupovali McHardy a Molodinová. Prví dvaja odstraňovali z cesty prekážky, ďalší dvaja zaisťovali bezpečný postup. Vetvy i kmene čudných krov boli na šťastie také mäkké, že výprava pomerne rýchlo prenikala do vnútrozemia. Ostával po nej iba úzky chodník, vyzerajúci ako tunel. Z kmeňov stekala ružová miazga…

Fratevova strojná pílka znezrady zazvonila o niečo kovového a do šera zasvietilo niekoľko iskier. Rýchle priskočil a rozhrnul veľké listy.

— Nech som — neviem čo…tu sú! — vykríkol, až všetkým zaľahlo v ušiach. Ostávalo už len niekoľko pokrútených vetiev a šupinatých kmeňov — a vedci stáli pri dverách Šípu. Roztvorili sa rýchlosťou blesku — a než sa urastený Fratev spamätal, držal Grubera v náručí. Vedľa neho sa objímal Kraus a Čan-su.

— Kde sme to? Kam nás tie záhadné príšery zaniesli? — pýtal sa Gruber, len čo ho Fratev postavil na zem.

— Máte naozaj dobré oko na vzdialenosti, vy hrdina, — usmial sa škodoradostne McHardy. — Šíp je na tom mieste, kde ho v noci posadila búrka; najviac sto päťdesiat metrov od brehu…

— To nie je možné. Ako ďaleko sme od ústia Nádeje?

— Presne tak, ako ste nám určili — niečo medzi osemsto až deväťsto metrami.

— Nerobte si zo mňa blázna, — rozhorčene zvolal Gruber. — Veď v tých miestach je najmenej dvesto metrov široký pás holej piesočiny…

Rozbehol sa čerstvo prerazeným priesekom, ale po niekoľkých metroch sa zrazu obrátil. — Nehrozí tu nijaké nebezpečenstvo? Nestretli ste sa s nejakou obludou?

— Len smelo vpred, — zasmiala sa Molodinová. — Nestretli sme ani živej duše. Pre istotu pôjdem s vami.

Na kraji pralesa Gruber prekvapene zastal. Niekoľko krokov pred ním v piesku dohášali pravidelne za sebou bežiace vlny pokojného mora. Pri pohľade na drobnohľad sa chytil za hlavu.

— Ako je to možné? Na tomto mieste sme naozaj vystúpili na breh. Ale kde sa vzali tie húštiny? Ráno tu určite neboli.

— Asi cez deň narástli. Ako si to chcete ináč vysvetliť? Kto sa vyzná v tunajších pomeroch? Podhubie na listoch veľmi pripomína naše huby — a o nich vám predsa povie aj malé dieťa, že sa z čista jasna zjavia cez noc. — Pri pohľade na zapadajúce slnko sa však Molodinová zháčila.

— Ešte kým sa celkom zotmie, musíme nájsť Navrátila. Haló, nastupovať.

Lastovička sa rozbehla po hladine mora…

Navrátilovi i ostatným vedcom sa už od únavy podlamovali kolená.

— Mám dojem, že jašter zaspal, — zašeptala Svozilová.

— Tiež sa mi vidí, — súhlasil Madarász. — Do rána tu predsa stáť nebudeme. Musíme si nájsť miesto na nocľah. Bez člna nemôžeme na spiatočnú cestu ani pomyslieť…

Vedci opatrne zliezli z balvanov a rýchlym krokom vystupovali hore úbočou. Alena sa obzrela.

— Obluda lezie za nami! — skríkla zdesene a pustila sa do behu.

Severson ju chytil za ruku a bežal po jej boku.

Navrátil sa na chvíľku zastavil. Jašter sa skutočne zodvihol. Jeho dlhé telo sa zavlnilo. Niekoľko nemotorných kolísavých krokov — a už sa šinul priamo k akademikovi.

— Má síce dvanásť nôh a pohybuje sa aj po suchu — ale nás nedohoní, — zvolal uľahčene akademik a rozbehol sa za svojimi priateľmi. — Čoskoro sa oblude stratíme z očú.

Ale celá náhorná rovina bola porastená iba akousi trávou a drobnými rastlinami, takže bol po nej dobrý prehľad. Možnosť záchrany sľubovala jedine skalná stena za neveľkým hájikom.

Severson zabočil prudko vpravo a spoločne s Alenou vbehol do hájika. Potkýnali sa o spletité liany a vrážali do kmeňov a vetiev. O chvíľku sa stratili v šere húšťavy. Madarász a Navrátil pustili sa za nimi. Pri skalnej stene ostali na chvíľu bezradne stáť.

Kdesi neďaleko sa ozval praskot a lomoz.

A tu sa opäť ukázali Alena so Seversonom.

— Chytro — do jaskyne, — skríkol Severson a ukázal na otvor v skalnej stene. Vedci sa vrútili do širokej tmavej chodby. Alena rozžala reflektor na skafandri.

— Tu zostať nemôžeme, jašter tu prelezie…

Chodba sa krútila hneď doľava, hneď doprava, ale nezužovala sa. Naopak. Miestami sa dokonca rozširovala do priestranných jaskýň, ktoré tisícami plamienkov odrážali žiaru reflektora.

Vedci už úplne stratili predstavu o tom, ako hlboko zablúdili do vnútra skál. Lomoz sa ustavične približoval.

„Tadiaľto,“ Madarász objavil v skale dlhú trhlinu. Bez rozmýšľania do nej vkĺzol — a ostatní za ním.

Už bol najvyšší čas. Utečenci sa pritisli tesne k sebe a so zatajeným dychom očakávali príchod netvora. Zrejme sa pohyboval celkom bezpečne aj v úplnej tme, lebo huk mocnel každou sekundou. Odrazu však utíchol.

A hneď potom sa ozvalo ohlušujúce buchnutie. A ďalšie…

— Počujete to tiež? — neisto sa spýtala Alena.

— Určite to boli výstrely z pušky, — potvrdil Navrátil.

— To sú istotne naši, — zajasal Madarász a rýchle sa predieral späť do chodby.

— Počkajte, opatrnosti nikdy nie je dosť, — varoval ho Navrátil, ktorý ani v najťažšej chvíli nezabúdal na príslovie. Nakazil tým celú výpravu. Opäť všetci zatíchli a napnuto sledovali, čo sa bude robiť ďalej.

— Súdruhovia, ste zdraví? — preniklo z diaľky tlmené volanie.

— Súdruhovia, ste zdraví? — opakovala niekoľkokrát za sebou ozvena.

— Sú to naši!

— Ako ste nás tu našli? — úprimne sa čudoval Severson.

— Ako? Tiež sa tomu čudujem, — zasmiala sa Molodinová. — S čistým svedomím vás môžeme poslať na olympiádu.

— Nech som kráľ Kvarťanov, ak by ste si odtiaľ neodniesli všetky zlaté medaily. To veru bol šprint, — s uznaním dodal Fratev. — Skoro ste nám utiekli i s obludou.

— Z tej nás už hlava bolieť nebude — tri výstrely jej úplne stačili, — usmial sa McHardy a s rozkošou poťažkal pušku v pravej ruke.