Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Krajina v týchto miestach bola pustá, bez života. Len celkom pri rieke rástli svieže zelené rastliny, pripomínajúce šašinu.

Vedci šli niekoľko sto metrov po brehu, až prišli k malej riečke. Riečka sa s veľkým hukotom rútila do úzkeho údolia, ktoré pretínalo súvislú skalnatú úboč.

— Pozdĺž riečky je cesta neschodná, do údolia sa asi nedostaneme, — zistil Severson, keď urobil niekoľko krokov k úboči.

— Pokračujme teda v plavbe po záhadnej rieke, — navrhol Madarász.

— Ja som skorej za to, aby sme vystúpili na úboč a trochu sa rozhliadli po okolí, — namietala Alena. — Možno sa nám tam ukáže zaujímavejšia krajina — a hádam aj vhodné miesto pre naše budúce sídlo…

Výprava zamierila hore pozdĺž divokej riečky. Výstup bol namáhavý, lebo úboč bola rozrytá kľukatými rigolmi a posiata balvanmi najrôznejších tvarov a veľkostí.

— O čo ľahší by bol prieskum s našou helikoptérou, — vzdychol si Severson, keď si vedci sadli na plochý balvan, aby si na chvíľku odpočinuli.

Široká rieka ležala už hlboko pod nimi. Niekoľko kilometrov sa ešte uberala rovno — iba na obzore sa strácala v prudkej zákrute.

Nad náprotivným brehom, ktorý bol o niečo nižší, vypínal sa k belasej oblohe vysoký kužeľ. Z vrcholu unikala biela para…

— Nepríjemný spoločník, — poznamenal Navrátil. — Dúfajme, že sopka prežíva práve obdobie pokoja. Možno nad touto úbočou vládne rovnaký patrón…

Zvedavosť nútila vedcov na ďalší výstup.

— Aká krása! — zvolal Madarász, ktorý prvý prešiel pomedzi dva obrovské balvany a ocitol sa na náhornej rovine.

Celú rovinu pokrýval zelený koberec, popretkávaný pestrými kvetmi. O kus ďalej nízke rastliny vystriedali vysoké stromy, tvoriace hustý les. A za ním uzavierali rovinu strmé skaly.

— Cítim sa, akoby som si neočakávane sadla k prestretému stolu, — zajasala Alena.

— Dobré prirovnanie, — nadchol sa krajinou aj Severson. — Dúfam, že túto rovinu zanesieme do našich máp pod názvom Prestretý stôl. Čo na to poviete, priatelia?

Zatiaľ čo sa vedci opájali krásnym pohľadom, vznieslo sa nad skaly v pozadí ďalšie slnko. Veľké zelené listy sa v jeho žiare premenili na zlato…

Pomocné lietadlo Lastovička sa vrátilo z prieskumnej cesty. Oblúkom obletelo Kvartu, aby sa mohlo opäť pripojiť k materskému lietadlu. Všetci členovia posádky napäto pozorovali neznámu planétu.

— Keby som mohol na chvíľu zabudnúť, že sme osem rokov leteli vesmírom, nikto by ma teraz nepresvedčil, že glóbus pod nami nie je naša Zem. Pozrite len — moria a pevniny, pásma mračien a atmosféra, — radoval sa Wroclawski, ktorý riadil lietadlo.

Pred riadiacou kabínou Lastovičky zjavil sa Lúč.

— Čo sa stalo? Podívajte sa na zadnú časť lietadla! — ukázala Molodinová na veľký otvor v trupe kolosa.

— Obidve pomocné lietadlá sú poškodené. Ponáhľajte sa, možno už prichádzame neskoro!

— V riadiacej kabíne sa svieti.

— Žijú, — radostne vykríkol Wroclawski. — Zazrel som už akademika Čan-sua, McHardyho a Cahéna.

Sotva sa Lastovička pripojila k Lúču, otvorili sa hlavné dvere. Zjavil sa v nich Čan-su.

— Som rád, že sme zase pokope. Teraz nás čaká ťažký boj o život. Pomoc zo Zeme môžeme čakať najskorej o pätnásť rokov. Len naša zpráva o nešťastí ta poletí vyše štyroch rokov. Najmenej rok potrvá stavba nového medzihviezdneho lietadla — a osem rokov cesta sem…

Posádka pomocného lietadla bola zronená. Prezreli si poškodené časti Lúča a riadiacu kabínu, a potom odišli do klubovne, aby si trochu odpočinuli. Všetci mlčali.

— Nepoškodené reaktory musíme čo najrýchlejšie dopraviť na Kvartu a postaviť tam atómovú elektráreň. Bez atómovej energie nič nedokážeme, — prerušila mlčanie Molodinová.

— Tu Navrátil, voláme Lúč, — ozvalo sa znezrady v prijímači.

— Tu Čan-su, počujeme, — odpovedal Čan-su, ktorý mal práve službu v riadiacej kabíne.

— Pri rieke, ktorú sme, mimochodom, nazvali Nádej, našli sme vhodné miesto na stavbu dočasného sídliska, — pokračoval Navrátil. — Podľa predbežného prieskumu niet tu nebezpečných zvierat ani hmyzu, vo vzduchu niet jedovatých výparov. Celú náhornú rovinu kryje pred vetrami skalná stena, v ktorej je rozsiahle bludisko jaskýň. Z nich máme najväčšiu radosť, lebo nám sprvoti môžu slúžiť ako úkryt pred búrkami a zlým počasím — i ako skladište. Zároveň nám uľahčia geologický prieskum nižších vrstiev…

— Behá už ako hodinky, — spokojne riekol Kraus a vypol motor Šípu. — Bola to poriadna lopota. Hlavná vec, že sa zase môžeme odlepiť z miesta. Trochu spánku by nám teraz neuškodilo. Aj tak sme prebdeli skoro celú noc. Čo na to povieš?

— Nie som proti, — súhlasil Gruber. — Musíme sa však dobre zamknúť. Tí záhadní štvorprstí ľudia, čo nám ukradli dve šálky, môžu mať rôzne nápady. Ešte šťastie, že trup lietadla je neprestreliteľný…

Ešte chvíľu sa zhovárali o neznámych tvoroch, až nakoniec obaja zaspali.

Prvý sa prebudil Gruber. Pretiahol sa na pohovke a sadol si. Prekvapilo ho, že v kabíne lietadla je tak šero.

,Vari som nespal až do večera,“ pomyslel si a vykukol z obloka. Od údivu vyvalil oči.

Kúštik od obloka sa klonil k lietadlu obrovský list s hrubým podhubím. A za ním ďalšie a ďalšie. Spleťou výhonkov, šupinatých kmeňov a listov nebolo možno dovidieť na oblohu.

— Vstávaj! — zatriasol Gruber svojho priateľa. — Niekto nás i s lietadlom preniesol do krovia.

Rozospatý Kraus sa mykol.

— Čo-čo-čo to vravíš za nezmysly? — Rýchle schmatol pištoľ, ktorú si pred spánkom položil na stolík vedľa pohovky, a skočil k obloku.

— Chytro poďme pozrieť, či sa niečo nestalo s lietadlom, — hodil rukou a pristúpil k dverám. Odomkol a stisol kľučku. Dvere sa však ani nepohli. Až násilným myknutím dvere povolili.

— Oprel sa o ne kmeň akéhosi kra, — vysvetľoval, keď opatrne zostupoval po schodíkoch. — Ako nás niekto mohol vtesnať do takej spleti rastlín, to nechápem, — krútil hlavou.

— Radšej sa vráť do lietadla, možno tu na nás nachystali nejakú pascu, — varoval Gruber. — Hneď zavolám na pomoc Navrátila a ostatných…

Gruberovo zúfalé volanie o pomoc razom pretrhlo príjemné chvíle pohody Navrátilovej skupiny.

— Šíp váži niekoľko desiatok ton — veď to nie je hračka, — žasol Madarász. Severson zatiaľ rýchle napĺňal čln vzduchom.

— Takou hračkou môže pohnúť jedine — obor, — skľúčene dodala Svozilová. — Tak som sa tešila na stretnutie s mysliacimi tvormi — a teraz aby som sa bála, že nás neočakávane rozšliapnu…

Severson chcel Alene dodať odvahy, ale darmo hľadal utišujúce slová.

Cesta proti prúdu rieky bola teraz oveľa namáhavejšia. Chlapi sa pri veslách často striedali. Svozilová sa úzkostlivo obzerala na všetky strany.

— Nepoznám horšieho pocitu, ako je neistota, vyplývajúca z neznalosti, — prerušil napäté mlčanie Madarász, ktorý práve naberal sily, aby o chvíľu prevzal veslá. — Teraz sme v rovnakej situácii ako ľudia v pravekú, ktorí si zo strachu z nepoznaného vymysleli rôznych duchov a nakoniec náboženstvo. Uvažujme triezvo: Ak sú Kvarťania obri, ako teda mohli vniknúť do nášho lietadla a ukradnúť dve šálky?