Vladimír Babula: Planéta troch sĺnc

— Zabudli ste však, že spolu so vzduchom možno vdychujete smrtonosné mikróby. Žiadam vás čo naj dôraznejšie, aby ste si opäť obliekli ochranné obleky.

Gruber i Kraus neochotne poslúchli.

— Dovolíte aspoň, aby sme vyložili aj ďalšie debny so súčiastkami helikoptéry? — opýtal sa Gruber s nádychom irónie.

Navrátil miesto odpovede zamieril k lietadlu, aby v práci pomohol. Bol ešte príliš rozrušený a nechcel pokračovať v nepríjemnom rozhovore…

Helikoptéru ešte ani zďaleka nezostavili, keď najväčšie slnko zapadlo za obzor.

Obloha stmavela do indiga. Nevysoko nad obzorom žiarilo krvavé slnkoProxima. Tretie slnko sa dosiaľ na nebi neukázalo…

Aby bolo lepšie vidieť na prácu, Kraus vystúpil do lietadla a zapol hlavné reflektory. Montáž pokračovala teraz pomalšie, ale všetkých päť vedcov pracovalo bez oddychu ďalej. Ani si nepovšimli, že nad morom sa zdvihla hustá hmla, ktorá skoro zakryla aj červené slnko. Čoskoro zatiahla celú oblohu a pobrežie zahalila do tmy.

Vysoko nad hlavami vedcov sa ozval prudký výbuch.

Poľakano pozreli hore.

Priestorom letela veľká ohnivá guľa.

A nový výbuch — a ďalšia ohnivá guľa…

— Elektrická búrka! — skríkol Madarász a rozbehol sa k lietadlu. Ostatní ho nasledovali. Rýchle priplesli za sebou dvere a posadali si k oblokom.

Severson duchaprítomne schytil filmovú kameru.

Dlho však nefilmoval. O chvíľu sa strhol prudký víchor. Ako pierko dvihol Šíp a posadil ho o kus ďalej na holú piesočinu, až k húšťave čudných rastlín.

More sa rozbúrilo. Obrovské vlny sa vyvalili na breh a prudko bili do stien lietadla, ktoré sa plavákmi zacviklo medzi hrubé kmene krov.

Ohnivé gule za hromového rachotu poletovali krížom-krážom po oblohe a ako rakety ožarovali celý výjav.

A nové a nové vlny sa trieštili o trup lietadla. Vedci sa kŕčovito držali sedadiel, aby pri prudkých otrasoch nenarazili hlavou na nejaký tvrdý predmet.

Napodiv, Šíp ešte vždy odolával zúrivej sile vôd…

— Naše prístroje — a helikoptéra… — zvolal zúfalo Severson. — Alenka, kde si? Ďalšie slová mu zamreli v hrdle. Neďaleko lietadla zažiarila elektrická guľa a za ohlušujúceho rachotu sa rozprskla. Stratili vedomie…

Keď sa prebrali z omráčenia, bolo už po všetkom. Nad obzorom sa opäť usmievala Proxima — a v jej žiare sa červeno leskol mokrý piesok na brehu…

— Tomu už možno povedať krst ohňom. Potvorsky nebezpečný ohňostroj, — uľavil si Severson, sotva sa trochu prebral z preľaknutia.

Navrátil sa nahol tesne k obloku a starostlivo si prezeral oblohu.

— Zatiaľ je vonku pokoj. Ale aj tak zostaňme radšej v lietadle. Búrka sa môže neočakávane vrátiť — a potom by sme mohli ešte horšie pochodiť.

— Ale čo sa stalo s vrtuľníkom a s našimi prístrojmi na brehu? Ak dovolíte, pôjdem sa ta pozrieť, — strachoval sa Severson.

— Predsa len počkajme až do rána, — namietol Navrátil. Gruber sa trpko usmial.

— Do rána…Ako dlho to bude trvať? Vari vieme, kedy ktoré slnko vychádza a kedy zapadá? V kalendári tu budeme mať pekný blázinec…

— Teraz ste naozaj záťah do živého, — povedal vážne Navrátil. — Zostaviť kalendár na dlhší čas dopredu — to bude jedna z našich prvých úloh. Nebude to také jednoduché ako na Zemi, pretože dĺžka dní, polodní a polonocí sa bude často striedať. To bude mať, prirodzene, veľký vplyv na zmeny počasia. A tieto nečakané zmeny sú pre nás najnebezpečnejšie. Čo najskorej musíme na Kvarte zriadiť niekoľko meteorologických staníc, aby sme mohli predvídať počasie.

— A rovnako taká naliehavá je ďalšia úloha: Čo najskorej si tu niekde postaviť pohodlnejšie a bezpečnejšie bývanie, ako je Šíp, — dodala Svozilová. — Môžeme skutočne hovoriť o šťastí, že sa v búrke niekde nerozbil o skalu.

Kraus si až teraz uvedomil, že dosiaľ lietadlo neprezrel. Rýchle zapol atómový reaktor. Zelené svetlo na riadiacej doske oznámilo, že pracuje bez porúch. Ale na stisnutie hlavnej páky raketové motory nereagovali.

Kraus zalomcoval pomocnou pákou.

Opäť bez výsledku. Raketové motory ostali nemé.

— Ešte to nám chýbalo, — povedal zdrvené a vtisol hlavu do dlaní.

— No — nezúfajme, priatelia, možno sa chyba dá ľahko odstrániť, — povzbudzoval zronených spoločníkov Navrátil. — Ráno je múdrejšie ako večer…

Červená Proxima zapadla za obzor. Celé pobrežie utonulo v tmavej noci.

Väčšina vedcov zaspala od únavy sediačky.

Keď sa nad vzdialenými kopcami ukázali prvé zore, bdel už len Madarász, ktorý dobrovoľne držal stráž. Napäto očakával, ktoré zo sĺnk vypláva na oblohu.

V jasavej žiare sa zjavilo najväčšie a najjasnejšie slnko — Alfa Centauri A. Madarász opatrne otvoril dvere a chvíľu pozorne načúval.

Všade dookola úplné ticho. Na Zemi vítaval východ slnka radostný spev vtáctva — a tu mŕtvo ako v hrobe.

Tiesnivý pocit…

Madarászov zrak padol na piesočinu. Celú ju pokrývali žltozelené chaluhy. Po nedostavanej helikoptére ani stopy…

Prekvapený vedec chvíľu stŕpnuto hľadel na breh. Konečne sa spamätal. Rovnými nohami vyskočil z lietadla do piesku a utekal k miestam, kde včera stálo provizórne laboratórium. Zastavil sa až tesne pri mori.

„Debny i prístroje sú pochované v piesku,“ blyslo mu odrazu hlavou. Rýchle rozhrnul hrubú vrstvu chalúh a dal sa rozhrabávať mokrý piesok.

Hrabal minútu, dve…

Už prešlo štvrť hodiny, ale okrem kropají potu nezískal nič.

— Vy ste nás poľakali, na môj veru, — ozvalo sa znezrady nad ním… — Hľadáme vás po celom okolí, a vy sa tu schovávate do piesku ako pštros. Hľadáte azda helikoptéru?

Madarász dvihol hlavu a prekvapene sa díval na príchodzieho, akoby sa práve prebudil zo sna.

— Do žartu mi priam nie je, Severson, — riekol nevľúdne.

— Pozrite sa teda na kraj pralesa, hádam vám bude veselšie.

Madarász sa rýchle obrátil. Pri skupine krov s obrovskými listami šplhal sa Kraus s Gruberom po nejakom čudnom, lianami obrastenom telese.

— Naša milá helikoptéra sa nám tak dokonale zamaskovala, že sme ju sotva rozoznali od krovia, — usmial sa Severson. — Niekde neďaleko nej istotne nájdeme aj debny.

— To je celkom možné, — prikývol Madarász, ani neprerušiac prácu. — Helikoptéru i debny mohli vlny ľahko odniesť až k pralesu. S prístrojmi to bude pravdepodobne horšie. Sú príliš malé a ťažké. Myslím, že tu nehrabem nadarmo…

Severson potľapkal Madarásza po chrbte.

— Máte pravdu, ani kura nehrabe nadarmo. Ale teraz to zatiaľ nechajte tak a poďte sa naraňajkovať.

— Helikoptéra je celkom nepoškodená, — oznámil Kraus, keď vstúpil do lietadla. — Aj väčšinu debien sme už našli. Chýba nám len jedna. O chvíľu sa dozvieme, čo je v nej. Gruber totiž nájdené debny práve otvára a kontroluje ich obsah.

Len čo sa však Gruber priblížil k Šípu, poznali vedci z jeho tváre, že nesie Jóbove zprávy.

— Keď som otvoril poslednú debnu, do smiechu mi priam nebolo, — hovoril pomaly, akoby mu slová nechceli vyjsť z úst. — Čakal som, že v nej konečne nájdem najdôležitejšie veci — vrtule…

Odmlčal sa.

— Bezradne som si sadol na vrchnák a zahľadel sa do pralesa. Zrazu vo mne hrklo ako v starých hodinách. Pozerám, a čo nevidím: debna je zamotaná medz vetvami hodne vysoko nad zemou. Bežím ta a nové prekvapenie, tentoraz menej milé: debna nemá ani dno ani vrchnák. A pod stromom nič…Poďte so mnou, viac očí viacej vidí, možno som sa zle díval…