Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Práve keď Navrátil začul zúfalé volanie, plaváky Šípu sa dotkli hladiny mora. Prieskumné lietadlo pristávalo…

— Pri aparáte Navrátil. Počujete nás na Lúči? Prepínam na príjem.

— Tu Lúč. Pri aparáte Čan-su. Počujeme vás dobre. Núdzová vysielačka pracuje bezchybne. Pomocou náhradných rakiet sme lietadlo dali do pôvodného stavu, takže nehrozí nebezpečenstvo, že sa zrútime. Všetci sme zdraví.

— Tým ste nás najviac potešili. U nás je tiež všetko v poriadku. Šíp pristál na mori bez nehody. Teraz sa plavíme po hladine smerom k pevnine. Počasie máme krásne. Nad hlavou nám svietia dve slnká a od brehu fúka slabý vetrík. Už ste zistili, nakoľko je Lúč poškodený?

— O všetkých škodách dosiaľ nevieme, boli sme príliš zamestnaní vyrovnávaním letu. Jedno je však celkom isté: nárazom meteoru je Lúč natoľko zničený, že na spiatočnú dlhú cestu medzihviezdnym priestorom nemožno ani pomyslieť…

Akademik Navrátil zbledol. Aj profesor Madarász, Svozilová, Severson a ostatní členovia posádky ostali ako zarezaní.

— To znamená…— vydýchol Navrátil a rýchle dodal, — že sme na planéte Kvarte navždy uväznení. Stali sme sa Robinsonmi v neznámej slnečnej sústave…

Áno, bohužiaľ, je to tak, — povedal Čan-su. — Na šťastie nám ešte ostávajú dve pomocné raketové lietadlá — Šíp a Lastovička. Nie sú síce schopné prekonať

obrovskú vzdialenosť z Alfy Centauri k nášmu Slnku, ale umožnia nám voľný pohyb medzi planétami tejto slnečnej sústavy…

Pozornosť členov posádky Šípu sa zrazu obrátila na služobný televízor. Na obrazovke sa totiž ukázala tvár akademičky Molodinovej:

— Tu posádka Lastovičky. Konečne sme s vami nadviazali spojenie. Čo sa robí? Po celé tri hodiny vás darmo voláme. Práve sme obleteli planétu Kvintu. Našli sme na nej len najnižšie formy života. Atmosféra je pre človeka nedýchateľná. Na ožiarených miestach je príliš vysoká teplota — a na nočnej strane veľké mrazy. Kvinta je teda neobývateľná. Ako vyzerá život na Kvarte? Sú tam ľudia?

Navrátil sa nútil do úsmevu.

— Zatiaľ sme zistili, že vyššie formy života sa na Kvarte nedajú vylúčiť. Pred chvíľou sme totiž pristáli na mori a plavíme sa k brehu. Ďalekohľadom sme zistili, že ho pokrýva bujná vegetácia. Čo sa v nej skrýva, dosial nevidíme.

— Ďakujeme za zprávy. Vraciame sa k Lúču. Do videnia na Kvarte.

— Škoda, že ich čaká také nemilé prekvapenie, — vzdychol si Navrátil. — Jedinou našou nádejou je naozaj už len Kvarta.

— Naozaj jedinou, lebo väčšina zásob je zničená, — dodal Čan-su. — Podľa hrubého odhadu neostalo nám viacej potravín ako na dva mesiace…

Šíp sa mierne pohojdával na svojich plavákoch.

Breh sa už priblížil na dohľad prostým okom. Nad more sa klonili divoké skaly zaoblených tvarov, ktoré zabraňovali pristáť. Nad nimi na dlhej náhornej rovine rástli nízke stromy s hrubými šupinatými kmeňmi a veľkými listami.

Čím viacej sa lietadlo blížilo k pevnine, tým opatrnejšie sa pohybovalo dopredu. Gruber ultrazvukovým aparátom ustavične premeriaval hĺbku, aby sa Šíp mohol zavčasu vyhnúť úskaliam, skrytým pod hladinou mora.

— Teplota ovzdušia? — spýtal sa Navrátil.

— 38 stupňov Celzia, — hlásil o chvíľku Madarász.

— Pekne ďakujem, — poznamenal Kraus. — Zima nám tu nebude.

— Aj skúšky rádioaktivity sa skončili priaznivo, — oznámila Svozilová a ani nezdvihla hlavu od obrazoviek detektora.

— A rozbor morskej vody?

— Podľa predbežného zistenia obsahuje soli, sírany a chloridy podobne ako morská voda na Zemi. Tu má však o niečo väčšiu špecifickú váhu — 1,2. Je veľmi pravdepodobné, že obsahuje aj ťažký vodík.

— To by bolo pre nás veľmi výhodné…A skúška vzduchu, Severson?

— Zatiaľ som nezistil najmenšej stopy po jedovatých výparoch.

— Aj tak bude najlepšie, keď vystúpime na breh v skafandroch. Skúšky bude treba niekoľko ráz opakovať. Dva razy meraj a raz strihaj! Nachádzame sa v úplne neznámom prostredí a nevieme…

— Pozrite, pozrite, — zvolal zrazu Madarász a zamával nad hlavou mokrým svitkom filmu, ktorý práve vytiahol z ustaľovača. Film natiahol oproti obloku, ktorým vnikalo jasné slnečné svetlo. — Toto sú práve zábery z neožiarenej pologule Kvarty…

Jeden po druhom si napäto prezerali snímky.

Mlčali.

— Veď na nich nie je nič zvláštneho, — riekol konečne Severson sklamane.

— Že nie? Pozrite sa cez lupu…

— Svetlá! — zvolala prekvapene Svozilová. — Určíte sú to svetlá mysliacich tvorov. Ja som stále tvrdila, že tu nájdeme ľudí…

— Len sa tak neunáhľujte, dievča, — usmial sa Navrátil. — Kým sa s nimi nepozhováram, neuverím. Pre vedca vždy platí heslo: Neveriť, a svedomito skúmať…

Alena Svozilová sa zamračila.

— Vždy musíte človeku pokaziť radosť…Nuž teda si počkáme na rozhodnutie. Skoro uvidíme, kto mal pravdu. Len čo na brehu zostavíme helikoptéru…

Nedokončila. Šíp sa odrazu mykol a doslova poskočil.

— Čo sa robí? Prečo zvyšujete rýchlosť? — spamätal sa z preľaknutia Madarász. Lietadlo zatiaľ uháňalo po mori s vetrom opreteky. Plaváky sa sotva dotýkali hladiny.

— Obzrite sa napravo, — zvolal Kraus, ktorý dosial riadil Šíp.

— Vidíte ten ostrovček? Len-len že sme nenarazili. Neočakávane sa vynoril tesne pri lietadle…

Navrátil vzal ďalekohľad a pozorne si prezeral pohybujúcu sa hmotu.

— Zdá sa, že to nie je ostrovček, ale chrbát nejakej veľkej ryby. Pribrzdite.

— Tiež som si to myslel, — povedal Kraus uľahčene a stlmil motory. — Stretnutie sa s takou hračkou by nebolo práve príjemné.

Živý ostrovček sa rýchle vzďaľoval. Potom sa ponoril a viacej sa na hladine neukázal.

— Bude nám tu veselo, pekne sa to začína, — nútil sa Navrátil do úsmevu. — V každom prípade si štúdium života v Kvarťanskom mori necháme na neskorší čas, keď sa tu trochu poobzeráme. Kraus, najkratšou cestou k pevnine…

— Správne, — súhlasil profesor Madarász. Bol najrozvážnejším mužom celej výpravy. Osem rokov už žijem bez pevnej pôdy pod nohami. Je najvyšší čas niekde zakotviť…

Vedecká pracovňa doktora Zajaca v bratislavskej Petržalke ožila nebývalým ruchom. V najväčšom z laboratórií skupina inžinierov pod vedením slávneho vedca stavia čudný kotol. Trochu pripomína atómový reaktor a zároveň cyklotrón, v ktorom sa urýchľujú častice atómov.

Stavba kotla pokračuje rýchle.

A už sa montujú posledné súčiastky.

Doktor Zajac naposledy kontroluje celý prístroj…

— Pustite elektrocyklotrón do skúšobného chodu, — vraví konečne tichým, chvejúcim sa hlasom. Očami priamo visí na obrazovkách kontrolných prístrojov.

— Stodvadsaťtisíc — stoosemdesiattisíc — dvestotisíc, — šepká a oči mu žiaria.

— A teraz držte palce, — hovorí s úsmevom a pristupuje ku štvorcovej doske, upevnenej ako pomocný stôl medzi dvoma ramenami zložitého kotla.

Čaká ešte chvíľku — a potom pomaly vyťahuje z vrecka olovenú guľôčku veľkosti tenisovej loptičky. Niekoľko sekúnd ju drží nad lesklou doskou. Teraz roztvára dlaň a guľku púšťa.

Zdá sa, že stratila svoju váhu. Pomaličky klesá dolu k doske, akoby sa odrazu premenila na mydlovú bublinu.

— Hurááá, — ozýva sa v laboratóriu. Inžinieri sa chytajú za ruky a tancujú ako bez rozumu.