Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Doktor Zajac beží k televíznemu telefónu a rýchlo vytáča číslo.

— Svetová akadémia? Prosím si akademika Chotenkova…Obraz na obrazovke telefónu sa rýchlo mení.

— No, akú máte novinu? — hlási sa o chvíľočku akademik. — Podľa vašej tváre usudzujem, že dobrú.

— Áno. Výbuch atómovej bomby v Afrike ma predsa len priviedol na správnu cestu. Stále som si lámal hlavu, ako to, že môj gravimeter tak mocne reagoval na výbuch. Ustavične sa mi núkala myšlienka, že jedinou silou, ktorou môžeme odtieniť gravitáciu a narušiť gravitačné pole, je atómová energia, predovšetkým zrýchlený pohyb elektrónov…

A pokusy?

— Moju domnienku potvrdili.

— To musím vidieť na vlastné oči! Navštívim vás hneď…

O necelú polhodinu vstupuje už akademik Chotenkov do veľkého Zajacovho laboratória.

— No? — hovorí vzrušene a so záujmom si prezerá čudný kotol uprostred haly Zajac miesto odpovede chytá hosťa pod pazuchu a mlčky ho vedie k čudnej doske. Chvíľu hľadá vo vreckách. Chce nájsť niečo skleného, aby bol pokus pôsobivejší. Zrak mu padol na malú elektrónku, ležiacu na pracovnom stole. Vystupuje na stoličku. Naťahuje ruku, púšťa krehký predmet — a ruku strká do vrecka pracovného plášťa.

Elektrónka stojí vo vzduchu takmer nepohnuto. Len milimeter za milimetrom sa približuje k doske.

Akademik Chotenkov sleduje celý výjav so zatajeným dychom.

Zajac stále mlčí. Vyťahuje z vrecka guľôčku a podáva ju akademikovi. Ten ju poťažkáva a poznamenáva:

— Olovo…

Zajac ju berie späť a znova vystupuje na stoličku. Už-už ju chce pustiť nad dosku, ale tu mu prichádza nová myšlienka:

— Podajte mi, prosím, rebrík…

Rýchlo ho pristavia a doktor Zajac vystupuje na najvyššiu priečku.

Všetci napäto sledujú jeho počínanie.

— Tak — a teraz si dám guľôčku do vrecka a spustíme sa spoločne, — zvolal odrazu, naklonil sa nad dosku a pustil sa rebríka.

A už sa voľne vznášal vo vzduchu, akoby bol zavesený na neviditeľnom balóne, naplnenom héliom…

— Uvedomujete si, že váš objav je skutočnou revolúciou vo vede? — riekol Chotenkov po chvíli, keď Zajac stál opäť vedľa neho. — Odo dneška môže ľudstvo oznamovať zprávy nielen pomocou elektrického poľa, ale aj prostredníctvom gravitačného poľa. A pretože gravitácia sa šíri podstatne rýchlejšie než svetlo, poletia aj naše zprávy vesmírom oveľa rýchlejšie ako doteraz.

— Myslím, že môj objav trochu zveličujete, — riekol Zajac rozpačito. — Zatiaľ sa nám to podarilo len vo veľmi malom rozsahu. Ešte neviem, ako týmto objavom pomôžeme Lúču, či sa nám vôbec podarí ovplyvniť gravitáciu na takú veľkú diaľku.

Akademik chytil Zajaca za plecia. — Princíp je odhalený, cesta nájdená. Teraz bude záležať na vedcoch celého sveta, aby našli spôsob, ako váš objav prakticky využiť…Dovoľte, aby som bol prvý, ktorý má tú česť z celého srdca vám blahoželať…

A obaja priatelia sa objali…

Šíp sa zatiaľ opatrne plavil ďalej popri neznámej pevnine planéty Kvarty. Neprístupné skalnaté pobrežie o niekoľko hodín ustúpilo voľnej piesočnatej planine.

— Pristaneme? — prerušil dlhšie mlčanie Navrátil.

Všetci prikývli na súhlas a rýchle si obliekli skafandre.

Lietadlo sa priblížilo až tesne k brehu. Plaváky uviazli v piesku.

Kraus stisnutím gombíka spustil na dno schodíky. Gruber odistil dvere a opatrne ich otvoril. Do kabíny zavial teplý vzduch.

— Smiem vystúpiť prvý? — spýtal sa Severson a ani nečakajúc na odpoveď, zišiel po schodíkoch a postavil sa na dno. Voda mu siahala práve po kolená.

Prebrodil sa bližšie k brehu a zastal.

Postupne vystúpili aj ostatní vedci. Iba Kraus zostal v lietadle, aby nebolo bez dozoru. Ktovie, aké prekvapenie tu môže čakať…

Všetci ostatní sa chytili za ruky a spoločne vykročili dopredu. Srdcia im prudko búšili, dych sa zrýchľoval.

Slávnostná chvíľa…Členovia medzihviezdnej vedeckej výpravy sa po prvý raz postavili na pevnú pôdu neznámej, milióny kilometrov vzdialenej planéty…Navrátil rozvinul vlajku Svetovej akadémie vied a vysoko ju zodvihol nad hlavu, až sa prudko zatrepotala vo vetre.

— My energiu pevne ovládame… — slávnostným hlasom začal spievať hymnu Svetovej akadémie.

A všetci sa hneď pridali:

— Priatelia — a teraz do toho, — zvolal Navrátil, keď hymna doznela. — Najlepšie bude, keď si úlohy rozdelíme. Severson a Madarász by mohli zistiť zloženie vzduchu a my s Alenou zatiaľ preskúmame stavbu bunky a chemické zloženie rastlín. Čoskoro budeme na ne odkázaní. Nesmieme predsa čakať, kým vyčerpáme potraviny do dna…

Vedci vyniesli na breh niekoľko kufríkov a mikroskopy s inými prístrojmi — a štyri žrde s celtovinou, čo rýchle premenili na ochrannú strechu pred slnečnou páľavou.

Kým Alena na prenosnom stolíku zariaďovala malé botanické laboratórium, Navrátil, vyzbrojený kapsou, nožnicami, nožom a sieťkou na motýle, vydal sa na lov. Ustavične sa obzerajúc, prešiel piesočnatú planinu a pristúpil k prvému kru pestrej húštiny, ktorá sa o kus ďalej menila na prales.

Najprv si pod lupou prezrel čudné kvety. Mali tvar tureckého turbana a viseli na vetvičkách, pokrytých drobnými lalôčikmi. Aj listy mali nezvyčajnú podobu. Plocha obrátená k najväčšiemu slnku sa modrozeleno dúhovo leskla — a spodná strana pripomínala podhubie muchotrávky. Akademik uložil kvet i list do kapsy a opatrne pokročil ďalej do húštin. S úžasom si prezeral kry s obrovskými listami, pod ktorými by sa človek pohodlne schoval pred dažďom. Aj tieto listy boli niekoľko centimetrov hrubé a odspodu mali podhubie.

O chvíľu mal Navrátil kapsu plnú. Už sa chcel dať na spiatočnú cestu, keď mu tu čosi zabzučalo tesne pri hlave. Vo vzduchu sa vznášal akýsi veľký chrobák alebo vták. Bližšie sa charakter živého tvora nedal určiť, lebo za letu tak rýchle pohyboval všetkými časťami tela, že ho akademik videl skorej ako rozmazanú škvrnu. Zahnal sa sieťkou a maličkého tvora polapil práve vo chvíli, keď vytrvalo víril na jednom mieste.

Ale ani pri bližšej prehliadke sa akademik nemohol rozhodnúť, či ide o vtáka alebo o chrobáka…

Keď sa vrátil naspäť na kraj húštiny, od prekvapenia div mu kapsa nevypadla z ruky. Kraus a Gruber sa práve brodili k brehu. Každý niesol na pleci debnu a obaja boli bez skafandra, iba v plavkách.

Navrátil sa ozlomkrky rozbehol k nim.

— Čo sa bláznite, nešťastníci? Prečo ste odložili obleky?

— Čo s nimi? Ďalšie skúšky rádioaktivity i rozbor vzduchu sa skončili priaznivo, načo sa teda v tej horúčave skrývať do kukiel ako motýle?

Navrátil sa všemožne usiloval premôcť rozčúlenie.

— Čo ste stratili všetku disciplínu a rozvahu vedca? — Rýchle sa pozrel pod celtovú strechu, a keď zbadal Svozilovú i Seversona v skafandroch, uľahčene si vydýchol.

— Vy si myslíte, že my traja sa pečieme v skafandroch zo zbabelosti? Uvedomili ste si, že seba i nás vystavujete obrovskému nebezpečenstvu?

— Prečo nebezpečenstvu? Naopak, ukázali sme vám cestu. Sami na sebe sme vyskúšali, že atmosféra Kvarty je pre človeka bezpečná. Keby ste vedeli, ako sa nám výborne dýcha…