Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Kto by sa bol z diaľky díval na skupinu vedcov, kráčajúcich k pralesu, myslel by, že idú na pohreb.

Pozorne prezreli celý strom a rozhŕňali aj trsy drobných rastliniek, v ktorých by sa široké vrtule rozhodne nemohli ukryť.

— Pozrite, pozrite, — zvolala zrazu Alena a zohla sa k zemi.

Vo vlhkej hline boli čerstvé stopy nejakého zvieraťa. Zrejme chodilo na dvoch nohách a na každej malo štyri prsty.

— Sledujme tie stopy, — navrhla Alena. — Nie je vylúčené, že ich tu zanechal nejaký vyspelejší tvor — možno mysliaci obyvateľ Kvarty… — A hneď sa pustila po stopách do šera pralesa. A Severson za ňou.

Navrátil ich zadržal.

— Na cestu pralesom sa musíme lepšie vyzbrojiť. Takto s holými rukami sa ta predsa nepustíme. A ani nemôžeme ísť všetci. Niekto si musí vziať na starosť Šíp — Alena by zatiaľ mala preskúmať okolnú vegetáciu. Nezabúdajte, že čo najskorej tu musíme nájsť nejaké zdroje potravín.

Alena sa zachmúrila.

— Sama som tie stopy objavila — a teraz mám študovať rastlinopis. Veď moje prístroje ležia dakde v piesku. Radšej sa priznajte, že sa o mňa bojíte…

Navrátil mykol plecami.

— Poďme sa radšej pripraviť na prieskumnú cestu. Nejde predsa iba o stopy. A vo vašich Kvarťanov veľmi neverím…

Pred lietadlom Navrátil zastal.

— To nebolo veľmi rozumné, Kraus, že ste nechali dvere lietadla otvorené. Šli ste posledný, však?

— Šiel, — povedal prekvapene Kraus. — Ale dokorán otvorené som ich nenechal, na to sa celkom určite pamätám. Možno ich otvoril vietor.

— Vietor? — čudoval sa, — veď je úplné bezvetrie.

Kraus rýchle vybehol po schodíkoch lietadla.

— Niekto tu bol, pozrite, — ukazoval na šálky od raňajok, rozhádzané po dlážke.

— Pravdepodobne sem vniklo nejaké zviera, mysliaci tvor by ich bol skorej ukradol. A konečne — spočítajte ich…

Kraus šálky pozberal a položil na sklápací stolík.

— Štyri, — vydýchla Alena. — Dve chýbajú.

Všetci sa dali do hľadania.

— Že by naozaj Kvarťania… — zamyslene povedal Navrátil, keď nič nenašli. Zrazu vstal a vybehol z lietadla.

— Áno, sú tu skutočne stopy — k lietadlu i od lietadla. Sú také isté ako v pralese. — Urobil niekoľko krokov a bezradne zastal.

— Tu sa odrazu stopy končia, akoby sa záhadný tvor vyparil do vzduchu.

Zdalo sa to neuveriteľné, ale všetci sa o tom presvedčili na vlastné oči.

— Aké to môžu byť tvory? Sú nám nebezpečné? Nemajú azda aj zbrane? — uvažoval Kraus nahlas. Rovnakými otázkami sa zaoberali aj ostatní.

Gruber, ktorý sa celou cestou tešil na stretnutie s Kvarťanmi — s budúcimi otrokmi — zrazu dostal strach.

— Nemali by sme sa s Krausom pustiť do opravy lietadla hneď? — obrátil sa k Navrátilovi. — Možno ho budeme skoro potrebovať. Vy zatiaľ môžete preskúmať okolie. Nie je vylúčené, že neďaleko nás majú neznáme tvory svoje sídlo…

Navrátil prikývol.

— A my sa vyberieme na cestu hneď, — dodal.

Rozhodli sa, že si vezmú so sebou okrem strojných pílok a najnutnejších prístrojov tiež pištole — pravda, len pre najhorší prípad. Hlavnou zásadou výpravy musí byť: Vyhýbať sa akýmkoľvek konfliktom a šetriť prírodu i životy neznámych zvierat a tvorov.

Čím hlbšie postupovali do pralesa, tým bola cesta obťažnejšia. Stopy záhadného tvora sa čoskoro stratili v húštinách.

— Týmto smerom sa ďalej nedostaneme, — zastavil sa Severson, ktorý šiel s Alenou prvý. — Konečne — nenatrafili sme dosiaľ na jedinú vec, ktorá by podávala svedectvo o nejakej civilizácii. Dokonca tu niet ani vyšliapanej cestičky. Bude lepšie, keď sa oblúkom vrátime k moru a vydáme sa do vnútrozemia po riečke, ktorú sme videli neďaleko odtiaľto zo Šípu.

— Máš pravdu, — súhlasila Alena. — Pri rieke máme aj väčšiu nádej, že objavíme nejaké sídlo.

Vedci teda odbočili vpravo a opatrne postupovali spleťou lián. Svetlo vreckových lampášov na niekoľkých miestach vyrušilo divné vtáky, ktoré trepotavým letom unikali pred nevítanými návštevníkmi do korún stromov. Zatiaľ to boli jediné živočíchy, s ktorými sa výprava stretla.

Asi po sto metroch obťažnej chôdze došli vedci neočakávane na kraj pralesa. Stáli na brehu riečky, o ktorej hovoril Severson.

S neskrývaným obdivom si prezerali čudné rastliny, ktoré sa knísali nad hladinou.

— Také nádherné a také obrovské kvetiny som ešte nevidela, — zvolala Alena.

— Natrhám ti kyticu, chceš? — žartoval Severson. Pristúpil k najbližšej rastline a chytil ju za stvol. Ale poľakano cúvol. Rastlina sa pod ťarchou ruky prehla, akoby bola z penovej gumy. Veľký kvet klesol takmer až na zem, ale hneď zase vyplával hore.

— Čudné. Zdá sa, že pláva vo vzduchu ako vo vode, — čudoval sa Madarász.

— Pravdepodobne je ľahší ako vzduch, — uvažovala Alena nahlas. — Hneď sa o tom presvedčíme. — Vytiahla z kapsy strojnú pílku a vo výške hlavy stvol prerezala.

Veľký kvet sa ľahko zachvel a pomaly sa vznášal dohora ako detský balónik z púte.

— Neuveriteľné, — zvolal Severson. — Ako vo sne.

Alena odrezala kus zvyšujúceho stvola a pozorne ho prezerala pod lupou:

— Tajomstvo je odhalené. Takúto kyticu mi môžeš pokojne natrhať, Leif. Pohodlne ju unesiem. Bunky sú totiž vyplnené nejakým ľahkým plynom.

— Nechajte si tú kyticu až na spiatočnú cestu, holúbkovia, neutečie vám, — smial sa Navrátil. — Asi tu čoskoro budeme potrebovať voľné ruky. O prekvapenie tu zrejme nie je núdza.

— Drž sa pri mne, nikam nechoď sama, bojím sa o teba, — nahol sa Severson k Alene.

— Vôbec sa všetci držme pokope, — dodal Navrátil s úsmevom.

Madarász vytiahol z batoha gumený čln a naplnil ho kyslíkom z bomby skafandra.

— Prekvapuje ma, že rieka netečie vpravo — smerom k moru, ale na opačnú stranu, — divil sa Navrátil, keď nasadli do člna.

— Asi v týchto miestach vytvára veľký oblúk, — mienil Severson a dal sa veslovať proti prúdu.

Plavili sa pomaly, aby si mohli dobre prezrieť prales po obidvoch stranách. Brehy boli na mnohých miestach úplne neschodné. Previsali ponad ne mohutné, divoko pokrútené stromy s obrovskými hrubými listami.

Rieka napodiv tiekla ustavične rovno, bez najmenších zákrut.

— Ak ma neklame môj osvedčený zmysel pre orientáciu, plavíme sa stále smerom k moru — a pritom proti prúdu. To naozaj nemôžem pochopiť, — krútil hlavou Madarász.

— Veď do mora sa dostať nemôžeme, — ukázal Navrátil pred seba. — Konečne sa rieka obracia. Stavím sa s vami, že za touto zákrutou sa obrátime o sto osemdesiat stupňov a vrátime sa do vnútrozemia.

Keby sa bol akademik naozaj stavil, bol by prehral. Za zákrutou sa prales rozostúpil a pred prekvapenými vedcami sa zjavilo more.

— Záhada je rozlúštená. Rieka miesto toho, aby tiekla do mora, tečie z mora do vnútrozemia, — zvolal Severson a pustil vesla.

— Záhada tým rozlúštená nie je, iba objavená. Ale nám táto kvarťanská zvláštnosť, myslím, nebude nijako prekážať. Po prúde sa nám lepšie pôjde, čo poviete, priatelia? — riekol veselo Navrátil a chytil vesla.

— Teda hore — vlastne dolu do vnútrozemia!

Teraz ubiehala cesta oveľa rýchlejšie. Rieka skoro opustila pobrežnú rovinu a vplávala do údolia so skalnatými úbočiami. Na niekoľko kilometrov ju ešte vrúbil prales, ktorý však čoraz viacej redol, až sa úplne stratil.

Pútnici neznámou planétou prirazili k brehu. Čln opäť zložili do batoha a pokračovali v ceste pešky.