Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

Madarászove slová vedcov trochu upokojili.

— Ani živočíšstvo tomu nenasvedčuje, — živo súhlasil Navrátil. — Ešte sme tu nezbadali väčšie zviera ako…

Nedokončil. Veslá zabrali naprázdno. Akademik sa zotrvačnosťou zvrátil nazad a vypadol z člna.

Severson i Madarász, ktorí sa súčasne nahli ponad okraj, aby mu podali ruky, vykríkli od hrôzy. Čln, nadvihnutý neznámou silou, vznášal sa už niekoľko metrov nad hladinou rieky. Navrátil zúfalo zamával vo vode rukami, ukázal kamsi pred seba — a rýchle, čo mu sily stačili, plával k brehu. Vedci sa podívali naznačeným smerom a znova vykríkli. Iba teraz si uvedomili, v akom nebezpečenstve sa nachádzajú. Z vody sa vynáral obrovský had — a čln i s posádkou sedel na jeho hlave.

Oblude sa nezvyčajná čiapka zrejme neľúbila. Zaknísala sa a jediným myknutím striasla zo seba nepríjemné bremeno.

— Na breh! Alenka, drž sa ma! — zvolal Severson, sotva sa traja stroskotanci opäť vynorili na hladinu. Hnaní pudom sebazáchrany za chvíľku boli pri Navrátilovi, ktorý im pomohol rýchle vystúpiť na pevnú pôdu.

Na dlhé uvažovanie nebolo kedy. V takýchto chvíľach je jediné riešenie — útek. Na šťastie v tých miestach bol breh holý, takže im nič neprekážalo v behu.

Madarász sa obzrel.

— Počkajte, počkajte, — udychčane vysotil zo seba. — Zatiaľ sa tvári mierumilovne, mali by sme si ho trošičku prezrieť.

Netvor so sploštenou hlavou bol asi ľuďmi v skafandroch rovnako vyvedený z miery ako oni ním. Zvedavo naťahoval krk a vypliešťal červenkasté oči, aby mohol lepšie preskúmať nezvyčajnú návštevu. O chvíľu stratil záujem o nehybne stojacich ľudí. Zvedavo sklonil hlavu k člnu. Otvoril vlnito vykrojenú papuľu a pokúšal sa ho chytiť do drobných zubov. Otvor bol však príliš úzky pre taký veľký kúsok. Čln poskočil a rozbehol sa po prúde. Netvora to na chvíľku prekvapilo. Opäť dvihol hlavu hore a kútikom oka sledoval pohybujúci sa predmet.

Konečne si dodal odvahy a pustil sa za ním. Niekoľkokrát zavlnil mocným krkom — a korisť sa ocitla v novom zajatí.

— Pohybuje sa nebezpečne rýchle, — poznamenal Navrátil, ktorý sa zatiaľ spamätal z preľaknutia.

— Dúfajme, že len vo vode, — zašepkala Svozilová.

— Nestrácajme náskok, — varoval Madarász. — Sme úplne bezbranní. Pištole i s ostatnou batožinou ležia niekde na dne rieky…

Severson sa rozhliadol.

— Musíme sa čo najrýchlejšie dostať niekam do bezpečia, — riekol ustarostene. — Pozrite — ideálna obranná pozícia, — ukázal na úboč, kde ležalo niekoľko obrovských balvanov. — Za mnou!

Len čo obluda zazrela utekajúcich vedcov, zaraz opustila čln a niekoľkými vrtkými pohybmi priplávala k brehu.

— Had to nie je — podívajte sa, má nohy, — zvolal Severson.

Skutočne. Obluda už stála na štyroch mocných nohách v mokrom pobrežnom štrku a z celej sily sa usilovala vytiahnuť z vody svoje ťažké telo. Vedci pozorovali výjav úzkou škárou medzi dvoma balvanmi. O chvíľu sa nad hladinou ukázal ďalší pár nôh a o chvíľku opäť ďalší…

— Strašné! Má viac nôh ako my všetci dokopy, — vydýchla Alena bezmocne. — A za nami holá úboč…

Severson bez slova chytil veľkú skalu a vyskočil s ňou na balvan. Podobne sa ozbrojili aj ostatní. Napäto sledovali každý pohyb mnohonohého jaštera — a vyčkávali.

— Podľa labutieho krku by to mohol byť plesiosaurus, ten sa živil rybami, — blyslo Madarászovi hlavou. — Ale nohy má skorej ako naša stonožka…Celkove pripomína bylinožravého brontosaura…

Jašter vytiahol celé dlhé telo na breh. Len koniec šupinatého chvosta ostal dosiaľ skrytý vo vode.

— Nehýbte sa, — zašeptal Navrátil. — Pravdepodobne vníma iba veci, ktoré sa pohybujú…

Jašter sa chvíľu skúmavo obzeral, akoby hľadal svoju obeť. Zdalo sa, že akademikova domnienka je správna, lebo netvor o niekoľko minút roztiahol nohy a celou svojou váhou si ľahol na žlté brucho do piesku. Pokojne sa vyhrieval v žiare dvoch neďaleko seba stojacich sĺnc — a len občas zakýval ťažkým chvostom, až voda striekala. Hlavou bol však stále obrátený ku skupine vedcov, ktorí nepohnuto stáli na balvanoch.

Míňali sa sekundy — minúty…

Severson znervóznel:

— Táto hra na postriežku ma rozčuľuje. Nebudeme tu vari stáť až do večera…

— Len pokoj a rozvahu, však sa to raz skončí, — upokojoval ho Navrátil.

— Nestrácajme nadarmo čas, priatelia, — vstala Molodinová z kresla. — Cahén a Baldík sa budú starať o Lúč, a my ostatní sa presťahujeme na planétu. Naši sú tam v nebezpečenstve. Najväčšie obavy mám o skupinu akademika Navrátila, ktorá skúma okolie rieky Nádeje. Už dve hodiny nedali o sebe vedieť — a to je podozrivé. Mohli by ste zistiť, kde asi je rieka Nádeje? — obrátila sa na McHardyho.

Štíhly vysoký človek vytiahol z vrecka mapu a rozložil ju na okrúhlom stole.

— Približne tuto, — ukázal na široký prieliv medzi dvoma pevninami. — Mapa je dosiaľ nepresná, hmly a pásy mračien nám sťažujú pozorovanie. Ale prieliv nájdeme ľahko, rozdeľuje dva najväčšie svetadiely. Na Kvarte sú dokopy iba tri väčšie pevniny a dve menšie.

Svetadiel, na ktorom je teraz naša výprava, sme zatiaľ nazvali Nová Európa.

— Výborne — a ako ďaleko sme s prípravami?

— Fratev pred chvíľou oznámil, že atómové reaktory i ďalšie neporušené zariadenie atómovej elektrárne už uložili do Lastovičky. Do lietadla ešte treba presťahovať laboratórium, zásoby — a môžeme štartovať.

Gruberovo ustavičné volanie o pomoc a záhadné mlčanie Navrátilovej skupiny popoháňalo osadníkov Lúča. O necelú hodinu bola už Lastovička pripravená na štart.

Na pokyn Molodinovej Wroclawski zapol motory a lietadlo zamierilo na planétu. Len čo obleteli neosvetlenú pologuľu, zjavil sa pod nimi prieplav.

— O chvíľu bude noc, musíme sa poponáhľať, — upozorňoval Čan-su. — Červená Proxima, ktorá o chvíľu vyjde, nevyrovná sa ani svitu nášho Mesiaca.

Popri okrúhlych oblokoch lietadla sa rozprskol vejár vodného prúdu. O chvíľočku sa už Lastovička pokojne hojdala na plavákoch.

Oranžové slnko práve zapadalo za obzor. Aj žlté slnko sa už blížilo k západu.

— Máme šťastie, — zvolal Fratev, ktorý si práve prezeral pobrežie ďalekohľadom… — Je to ústie rieky. Dúfajme, že je to naša Nádej.

Sotva sa však lietadlo priblížilo k brehu, Čan-su sklamane pokrútil hlavou:

— Ako vidíte, táto rieka tečie do mora, nie je to Nádej. Veď tá naopak vyteká z mora.

Wroclawski stisol nožnú páku. Lietadlo priam poskočilo. Rútilo sa vpred čoraz rýchlejšie, až sa sotva dotýkalo morskej hladiny. Tvárnosť pobrežia sa menila priamo pred očami. Strmé skaly, piesočnaté pláne, nádherné roviny porastené pralesmi…

Slnko sa schovalo za tmavú clonu mrakov, ktoré viseli nízko nad horizontom. Krajina ošerela — deň pohasínal v dúhovej žiare zôr…Lietadlo práve prechádzalo neveľkou zátokou.

— Zastavte. Tu je pravdepodobne prameň Nádeje, — radostne zvolal McHardy a chytil mikrofón. — Gruber, Kraus, kotvíme práve pri malej zátoke, z ktorej vyteká rieka do vnútrozemia. Počujete nás?

— Áno, — ozvalo sa v prijímači. — Po pravej ruke vidíte divoko zvlnené skaly — mám pravdu?

— Úplne — a ľavý breh sa dvíha mierne — a pokrýva ho husté krovie.

— Správne. Asi osemsto metrov vľavo nájdete piesočinu a kýpte stromov. Na tej piesočine — asi sto päťdesiat metrov od mora — sedel náš Šíp. Tam azda nájdete stopy, ktoré vás dovedú k nám.