Vladimír Babula - Planéta troch sĺnc

— To už tak býva na tom svete hrboľatom: keď je núdza najvyššia, pomoc Božia najbližšia, — vrátil sa opäť humor Navrátilovi. — Moja babička to tiež vravievala.

— Celá výprava sa pomaly vracala naspäť, aby si členovia Navrátilovej skupiny mohli prezrieť jaštera zblízka. V žiare elektrických lámp pôsobil ešte strašidelnejším dojmom než pri prvom stretnutí…

— Blíži sa búrka, — ozval sa hlas Wroclawského, ktorý ostal na stráži pri vchode do jaskyne. — Práve vyšlo najmenšie červené slnko — a to zrejme neobľubuje pekné počasie…

Výprava sa rozhodla, že prenocuje v niektorej z jaskýň.

— Budeme tu dobre chránení pred búrkou i pred dvanásťnohými krásavcami, — chválil rozhodnutie McHardy.

U Zajacov majú dnes čiernu hodinku. Všetky svetlá v obývacej izbe sú zhasnuté, iba v kozube plápolá niekoľko smrekových polienok. Veselo praskocú a príjemne voňajú živicou. Jurko sedí na krajíčku kresla, lakte opreté o kolená a líca zaborené do dlaní. Zasnene pozoruje malebné plamienky v kozube a načúva.

Doktor Zajac, ako už pri čiernych hodinkách býva zvykom, rozpráva o svojej mladosti a spomína na veselé historky z práce. Mihotavé svetielka na stenách uvoľňujú fantáziu a dávajú jej krídla, aby sa mohla voľne rozletieť po svete.

— Otecko, — ozval sa ticho Jurko, keď doktor Zajac na chvíľu prerušil svoje rozprávanie. — Prosím ťa, doletel už Lúč na neznámu planétu alebo je ešte na ceste? Vlani si mi hovoril, že Nový rok oslávi na planéte — včera večer hlásateľ z Lúča hovoril, že majú iba tri štvrtiny cesty za sebou. A teraz už máme začiatok marca…

Chlapcova otázka ihneď vytrhla vedca z pokojnej rodinnej pohody a vrátila ho do zhonu denných udalostí.

— Keby som to vedel! — vzdychol si. — To vedia len oni — odvážni plavci na Lúči. Dúfajme, že šťastlivo pristáli. Je dosť možné, že sa práve dorozumievajú s tamojšími obyvateľmi osvedčenou medzinárodnou rečou — rukami a nohami, — zasmial sa trpko. — Žiaľ, naše zpravodajské prostriedky sú príliš pomalé na také obrovské vzdialenosti. Zo včerajšej reportáže sme sa nedozvedeli nič nového. Veď za tri roky, čo letela vesmírom, poriadne zostarla. Nezabudni, že reportáž, ktorú vysielajú z Lúča práve teraz, priletí k nám iba o štyri roky, pretože rádiovlny, ktoré ju nesú, nemôžu letieť rýchlejšie ako svetlo. O Lúč sa ani tak nebojím, ten je dobre zhotovený a dokonale vyzbrojený. Väčšmi sa bojím o posádku lietadla. Obávam sa, že tí traja zločinci, ktorí s nimi letia, vykonajú na planéte niečo zlého. Sú to šialenci. Určite sa pokúsia ovládnuť planétu — a nebude sa im bridiť ani násilie…

— Dúfajme, že sa to všetko šťastlivo skončí, — upokojovala svojho muža pani Zajacová. — Pevne verím, že sa ti podarí varovať posádku. A zločinci — tí rozhodne nepôjdu tak ďaleko, aby povraždili všetkých svojich spolucestujúcich. Ostali by potom sami traja proti celej planéte.

— Nič by mi nebolo milšie, ako keby si teraz mala pravdu. Princíp využitia gravitácie je síce odhalený, ale od jeho využitia sme ešte ďaleko. Ešte sme nenašli spôsob ako využiť gravitáciu na zpravodajstvo do veľkých vzdialeností.

Otecko, budú to na Lúči poznať, keď sa vám to podarí? — opýtal sa Jurko.

Doktor Zajac sa usmial.

— Chceš tým povedať, že na Lúči nemajú prijímač, ktorým by mohli naše gravitačné vlny zachytiť, však? Nie, neboj sa, majú ho. Je to obyčajný astrogravimeter. Keď ho so sebou brali na cestu, prirodzene, ešte netušili, akú dôležitú úlohu môže splniť. Iba niekoľko mesiacov po štarte sme im oznámili, na čom pracujeme, a požiadali sme ich, aby jeden z astrogravimetrov trvale smeroval na Zem — pre prípad, že sa nám podarí využiť gravitáciu.

— Ako rýchlo sa šíri gravitácia priestorom? — opýtala sa pani Zajacová.

— To ešte presne nevieme: dosial sme to vo väčšom rozsahu nevyskúšali. Jedno je však isté: rozhodne sa šíri mnoho ráz rýchlejšie ako svetlo. Niektorí vedci sa dokonca domnievajú, že pôsobí hneď, bezprostredne.

— A prečo ste ešte tú zprávu o zločincoch neposlali, keď ta doletí tak skoro? — spýtal sa Jurko.

Doktor Zajac ho pohladil po vlasoch.

— Radi by sme — ale ešte sme neprišli na to ako. Keď budeš väčší, pochopíš to…

— Zdá sa mi, že niekto pri dverách zazvonil. Jurko, choď sa pozrieť, — prerušila rozhovor pani Zajacová.

— Áno, otecko je doma, poďte, prosím, ďalej, — ozval sa o chvíľu z predsiene chlapcov hlas. Zajac rýchle vstal a rozžal svetlá.

Do izby vstúpil vysoký plecnatý chlap s čiernymi kučeravými vlasmi a s usmievavou tvárou.

— Prepáčte, že vás vyrušujem doma, ale záležitosť, s ktorou prichádzam, je veľmi súrna. Dúfal som, že vás nájdem v laboratóriách v Petržalke…

Som inžinier Kraskin z Moskvy.

Keď sa všetci zvítali s hosťom, matka s chlapcom odišli do druhej izby, aby nevyrušovali. Zrejme tu šlo o pracovnú záležitosť.

— Domnievam sa, že zprávy, ktoré vám prinášam, vás potešia, — začal inžinier Kraskin. Otvoril aktovku, vytiahol z nej hrubý obal a položil ho na stôl.

— Už dávno pracujem na rovnakom probléme ako vy: hľadám cestu ako využiť gravitačné pole na zpravodajskú techniku. Dlho som sa nemohol pohnúť z miesta. Až váš objav odtienenia gravitácie mi otvoril oči. Pri svojich pokusoch som šiel trochu inou cestou ako vy, ale došiel som k rovnakému záveru: že gravitačné pole môžeme ovplyvniť. Na základe vášho objavu a svojich skúseností som vypracoval návrh na prvú pokusnú vysielaciu stanicu. Chcete si ho prezrieť?

— Zajac pozorne listoval v mape a letmo prezeral zložité výpočty.

— Áno, to je správna cesta: štvorcový systém vysielačov, — zvolal konečne. — Dovoľte, aby som vám gratuloval k obrovskému úspechu. Predložili ste už svoj návrh Svetovej akadémii vied?

— Rád by som ho predložil spoločne s vami. Veď uskutočňuje vašu myšlienku. Ešte chýba aj niekoľko výkresov, ktoré by som chcel vypracovať za vašej spolupráce. Ak nie ste príliš unavený, môžeme sa pustiť do práce hneď. Zajtra prerokuje návrh akadémia a pozajtra začneme so stavbou vysielača. Ide predsa o životy ľudí na Lúči…

Zajac ochotne súhlasil.

O necelú polhodinu zažiarili do tmy obloky laboratória v Petržalke.

Prvá noc v jaskyniach bola rušná. Rachot guľových bleskov zalietal až do vnútra skál a vytrvalo zháňal z očí spánok.

Skoro ráno boli už všetci na nohách. Za veliteľa výpravy na Kvarte zvolili Molodinová, mladú, ráznu ženu so širokým rozhľadom.

Keď sa presvedčili, že Šíp i Lastovička šťastlivo prečkali noc bez najmenšieho poškodenia, dali sa do práce. Najprv preskúmali podzemné bludište a vyhľadali vhodnú jaskyňu pre atómovú elektráreň. Problém vody rozriešil Madarász. Opre l sa o skalnú stenu, aby mohol jediným pohľadom prezrieť celú jaskyňu — a tu začul divný hukot.

Chvíľu načúval.

— Vodu máme na dosah ruky, — vykríkol. — Kúsok od nás je podzemný vodopád.

Skúšobný vrt Madarászovu domnienku potvrdil. Takmer zvislou šachtou sa do temných hlbín rútil prúd chladnej vody.

Kde podzemný potok pramenil, dosial nikto nevedel. Ani si nad tým nelámali hlavy. Voda je tu — a to je hlavné. A dokonca pitná, ako zistila Svozilová vo svojom provizórnom laboratóriu.