Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

I pri usilovnom hľadaní prieskumná čata stále nenachádzala palubný denník, na ktorom Kerulenovi tak záležalo. Akiste podľahol skaze v demolovaných priestoroch riadiacej centrály. Veliteľ bude teda odkázaný iba na tieto osobné poznámky a zápisy. Jeden z nich mimoriadne zbystril ich pozornosť:

„Naše vysielanie k hviezde Epsilon v súhvezdí Eridana spotrebovalo všetku energiu reaktora. Museli sa vymeniť uránové tyčové vložky. Keďže mechanické manipulátory sa poškodili, museli sme výmenu vykonať ručne. Tesne pred dokončením práce nás prekvapil meteoroid. Pri oprave a odpojení energetického systému museli sme vyradiť automatiku, ktorá by za normálnych okolností včas reagovala na jeho prílet. Zistili sme ho v poslednej chvíli jedným z radarov, ktorý pracoval len na polovičný výkon z náhradného batériového zdroja. Pokúsili sme sa pohonnou dýzou prieskumnej rakety, vysunutej na okraj katapultovacej komory, vychýliť loď zo svojej dráhy. Ale to nestačilo prekonať veľkú zotrvačnú silu mohutnej lode. Odchýlila sa od pôvodného kurzu len o zlomok stupňa, čo nás zachránilo od úplnej katastrofy. Našli sme útočisko v tejto miestnosti a využili zvyšné mesiace života, aby sme dešifrovali a preložili posolstvo…“

Tu sa končil zápis a zrejme aj vyprchali posledné sily statočného kozmonauta, ktorý prežil katastrofu.

Kerulen a Mirsanov, ktorí neskôr na palube stíhača dôkladne študovali nájdené zápisky a poznámky, dlho uvažovali nad slovami „vysielanie k hviezde Epsilon“ a „preložili posolstvo“. O pravdivom zmysle týchto zápiskov mohli sa len dohadovať. Privolali Norberta Frankena, o ktorom od zhromaždenia posádky vedeli, že sa tajne zaoberá dešifrovaním záhadných rádiosignálov, a znovu prečítali všetky zápisy.

Práca trvala dva dni. Všetci traja sa utiahli do veliteľskej kabíny a nik ich nesmel vyrušovať, iba ak by šlo o mimo — 1 riadne dôležitú správu. Kus po kuse, slovo za slovom znovu prehodnocovali všetky zápisky. Z tejto mozaiky skladali ucelenejší obraz o dramatických udalostiach na palube výskumnej lode.

Medzitým práce na asteroide pokračovali rýchlym tempom. Dokončili montáž antičasticovej pasce a znovu zariadili vnútro rádiomajáka. Vrak Astronautika upravili ako núdzové či prechodné obydlie a vybavili zariadením podľa pokynov veliteľskej základne stíhačov na Marse.

Koncom druhého dňa našiel člen prieskumnej čaty vo vraku havarovanej lode nenápadný lístok s poznámkami. Keď si však prečítal jeho obsah, vznikol úplný poplach nielen medzi členmi prieskumnej čaty, ale vari dva razy taký na materskej lodi!

Na liste s poznámkami takmer roztraseným písmom boli napísané tieto slová:

„Trápi nás nedostatok kyslíka, ovzdušie regenerujeme veľmi nedostatočne… Tepla máme minimálne… ale môžeme pokojne zomrieť. Splnili sme úlohu… Rozlúštili sme drahocenný poklad!.. Teraz konečne poznáme posolstvo z hviezdy Epsilon Eridani!.. Je uložené v kozmickej bóji č. 20… Len keby kyslík…“

Tu sa končil najvýznamnejší nález na palube vraku. Ale tu sa končila aj životná púť kozmonauta-hrdinu.

Členovia pátracej skupiny stáli v nemom úžase a v hlbokom smútku dlhú chvíľu. Potom sa ktorýsi spamätal a vyslal na materskú loď správu o náleze, ktorá spôsobila onen neuveriteľný poplach.

Kerulen okamžite vyslal na asteroid Jokohatu, Frankena, Nikériu a navigátora. Všetci horúčkovito hľadali boju spomínanú v závere mŕtveho člena posádky Astronautika. Po dlhom pátraní ju konečne našli v predkomorí jedného z bočných výstupov.

Frankenovi sa očividne triasli ruky, keď otváral boju. Našli v nej malú kazetu, ktorú ihneď dopravili na materskú loď.

Kerulen, Mirsanov, Franken a Bacos sa utiahli do velite — ľovej kabíny, aby preskúmali obsah vzácneho nálezu. Narazili na písomný záznam…

Správa o náleze vo vraku havarovanej lode bleskom sa rozšírila medzi celou posádkou. V týchto chvíľach nik nechcel byť sám. Tak sa stalo, že nakoniec sa všetci stretli v spoločenskej hale. Hnala ich túžba spolu si vypočuť medzihviezdne posolstvo.

„Možno, že obyvatelia ďalekého sveta vyslali volanie o pomoc. Ktovie, či slnko ich planetárnej sústavy neuhasína…“ nadhodil Jokohata do napätého ticha.

V tej chvíli vstúpili do dverí štyria najuznávanejší členovia posádky stíhača štyristoosem.

V hale vládlo absolútne ticho. Všetky zraky sa upierali na veliteľa. Jeho tvár prezrádzala, že ich očakávajú veľké správy. Obkolesili ho kruhom.

„Priatelia,“ začal slávnostne pohnutým hlasom.„Obraz o tragickom zániku našich niekdajších kozmických druhov sa dotvára. Tak ako my, aj oni boli pripravení obetovať hoci aj životy, aby sprostredkovali ľudstvu nové poznatky o vesmíre. Ich výskumná loď takmer dosiahla okraj našej slnečnej sústavy, aby študovala vyžarovanie neviditeľných hviezd. Pri plnení tejto úlohy stretlo ich najprv neuveriteľné šťastie — podarilo sa im jasne zachytiť vysielanie inteligentných bytostí z inej hviezdnej sústavy. Toto posolstvo doletelo do našich končín zo vzdialenosti jedenástich svetelných rokov, zo slnečnej sústavy slnka hviezdy Epsilon v súhvezdí Eridana, ktoré už koncom minulého tisícročia začalo priťahovať pozornosť astronómov vyzbrojených obrovskými rádioteleskopmi. Toto posolstvo bolo adresované nám, obyvateľom zemegule.“

Kerulen sa na chvíľu odmlčal. V miestnosti viselo vo vzduchu neuveriteľné napätie. Všetci čakali na obsah posolstva. Veliteľ sa však rozhodol, že rozpovie všetko po poriadku.

… Pravda, kozmonauti z Astronautika nedokázali hneď dešifrovať posolstvo. Po dlhých týždňoch namáhavej práce vyrátali bod vo vesmíre, z ktorého prišla zvesť. Radosť na palube výskumnej lode bola neopísateľná. Rozhodli sa, že vyšlú spiatočnú odpoveď. S obrovským pracovným nadšením vybudovali v kozme veľký smerový rádioteleskop s vysokým výkonom. Keď bol hotový, potrebovali na jeho prevádzku všetky energetické zdroje.

Najprv vyslali k Epsilonu celé zvukové znenie prijatého posolstva, aby vznikla jasná súvislosť, a hneď za ním vlastné posolstvo:

„My, kozmická loď s obyvateľmi planéty pri žltej hviezde — Slnku, prijali sme vaše rozhlasové posolstvo. Sme vám nesmierne zaviazaní za pozornosť, ktorú venujete našim končinám vesmíru. Ešte sme nerozlúštili obsah vášho posolstva, ale o jedenásť pozemských rokov, až k vám doletí náš rádiogram, celé ľudstvo spamäti bude recitovať vaše slová — najväčšiu prozaickú báseň ľudských dejín. Je najtúžobnejším želaním obyvateľov našej planéty, ktorú nazývame Zem, aby mohli nadviazať kontakt s kozmickými bratmi, ktorí sú nám duševne veľmi blízki. Veríme, že príde čas, keď nás bude spájať most vesmírneho bratstva — trvalý prúd rádiového spojenia. Na tejto spojnici jedného dňa možno spoločne vyriešime gigantický problém, ako sa dostať do priameho osobného styku. S hlbokou úctou sa skláňame pred tou hodinou, ktorá nám priniesla zvesť o existencii života v nesmiernych diaľavách vesmíru. — Posádka kozmickej lode Astronautík.“

Zachytenie rádiogramu z planetárnej sústavy hviezdy Epsilon bol vynikajúci vedecký výkon. Nasledujúca odpoveď bol premyslený čin, ktorý však, ako uvidíme, napokon vyústil do osudného sebaobetovania. Posolstvo z pozemskej výskumnej lode vysielali úmyselne v pomalom rytme, aby jeho príjem bol čo najistejší a záznam poskytoval dostatok času na dešifrovanie. Preto trvalo celé hodiny. Kozmonauti logicky predpokladali, že neznáma civilizácia skoro rozlúšti pozemský jazyk. Keď sa vysielanie skončilo, boli vyčerpané aj zásoby energie z atómového reaktora. Nevyhnutne museli doplniť reaktor novým štiepnym materiálom.