Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

„Nik neodpovedal. Skúšal som všetko. Dávno sú všetci mŕtvi. Svetlo, vzduch, teplo — nič ich nezachránilo…“

Viac nepotreboval povedať. V miernom predklone sa odrazil a vplával do čiernej priepasti vesmíru. Kjóto niekoľko okamihov váhal, ale potom ho urýchlene nasledoval. Uvedomil si, že Bacos nemá pri sebe zabezpečovacie lano, takisto ako on. Obaja ho nechali upevnené na výčnelkoch v nalomenej časti vraku, keď doň vstupovali.

Pomocou reaktívnej pištole rýchlo Bacosa dostihol a pripomenul mu lano. Bacos akoby sa až teraz spamätal z akejsi letargie.

Spoločne sa vrátili a pripevnili si laná. Keby boli lano nechali upevnené na vraku a odpojili jeho druhý koniec až na trupe rakety, zanechali by v kozme nebezpečne tenkú a neobyčajne pevnú „udicu“, ktorá by pri neskorších preletoch kozmonautov mohla spôsobiť galibu. Lano, hoci tenké ako niť, bolo vyrobené z novej syntetiky a malo obrovskú pevnosť v ťahu.

Vracali sa späť. Ich cieľom bolo svetielko blikajúce v trupe Kolibríka, ktorý nehybne čakal v temnote asi kilometer od havarovanej lode.

Neďaleko rakety obaja krátkymi výstrelmi pištole proti smeru letu zabrzdili. Zabezpečovacím lanom sa pritiahli k rakete a jeden po druhom neobratne vkĺzli do kabíny.

Jokohata, len čo sa usadili, bez meškania nadviazal spojenie s materskou loďou.

„Haló, veliteľ! Tu Kolibrík!“

„Tu stíhač štyristoosem!“ prišla odpoveď. „Počúvame.“

Jokohata si zľahka odkašlal a takmer reportérsky vyhlásil:

„Neznámy objekt je výskumná loď Astronautík! Paro Bacos bez komplikácií rozpojil káble a kontakty. Objavil vo vraku hermeticky uzavretý priestor s núďzovým osvetlením a zvyškami ovzdušia! Celá posádka je zrejme mŕtva.“ Keď sa Jokohata a Bacos vrátili na palubu materskej lode, podali Kerulenovi podrobné hlásenie. Veliteľ napäto sledoval každý detail ich opisu.

Potom oboch prepustil do kabín, aby si pospali, kým väčšia skupina nezačne s dôkladnou prehliadkou vraku. Mal v úmysle hľadať predovšetkým palubný denník, podľa možnosti zistiť výsleďky bádania, dopraviť ich podklady na stíhač a napokon dôkladne preskúmať príčiny katastrofy.

Bacos sa ledva vedel dočkať postele, aby striasol zo seba únavu a psychickú vyčerpanosť z neobyčajného zážitku. Jokohata chcel ešte poznať všetky posledné ráďiogramy. Počas ich neprítomnosti stíhač mal viacero hlásení a príjmov. Kjóto zisťoval:

Keď na palube stíhača konečne zbadali zelenú svetlicu a obaja prieskumníci sa znovu ohlásili z Kolibríka, Kerulen poslal krátke hlásenie základni na Marse:

„Neznámy objekt preskúmaný a identifikovaný ako výskumná loď Astronautík. Pohonné agregáty zneškodnené. Loď v prostriedku prelomená meteoroidom. Možno predpokladať, že niektorí členovia posádky sa dlhší čas udržali nažive. Súvislosť medzi transuránom na meteoroide a záhubou Astronautika pokladáme za možnú.“ Veliteľská základňa na tento rádiogram odpovedala: „Mars všetkým stíhačom: Zrušujem zákaz rádiového vysielania v priestore 14-4!“

Kerulen potom vyslal správu veliteľskej lodi flotily, že pomoc už nie je potrebná. SA-408 dokončí rádiomaják na Adónise, dostavia pascu na antičastice a v dohodnutom čase sa vráti späť na svoju pozíciu medzi stíhačmi.

Asi o hodinu Kerulen poslal ďalšie hlásenie veliteľskej základni na Marse:

„Astronautík neschopný letu a manévrovania. Rozsah spustošenia taký, že obnova lode je vylúčená. Meraniami zistené, že vrak letí o zlomok pomalšie než ästeroid. Asi o dvanásť hodín mäkko dosadne na jeho povrch. Chceme vrak zakotviť natrvalo na asteroide. Vo vraku je isté množstvo ešte použiteľných technických zariadení, mohol by slúžiť ako príležitostné obydlie pre vedecké skupiny alebo križujúce výskumné expedície.“

Hlavná základňa v odpovedi súhlasila s úmyslom upraviť vrak Astronautika ako dočasné obydlie a odporúčala uskladniť v ňom aj zásobu potravín, pitnej vody, vzduchu a energetických zdrojov. Do kódovacieho systému rádiomajáka mali doplniť aj údaje o vybavení upraveného vraku. Mali inštalovať aj silné vysielacie a prijímacie zariadenie a na jeho zásobenie elektrickým prúdom pre prípad potreby umiestiť v blízkosti jednak trvalé akumulačné články a jednak termočlánky čerpajúce energiu z teplotných rozdielov medzi dennou a nočnou stranou asteroidu.

Jokohatova zvedavosť bola teraz uspokojená. Mal prehľad o tom, čo sa dialo na materskej lodi za ich pobytu na havarovanom Astronautiku.

Ponáhľal sa hlavnou chodbou do svojej kabíny. Ledva sa hodil na ležadlo, upadol do hlbokého spánku.

O dvanásť hodín neskôr vybraní členovia posádky s montážnym a inštalačným materiálom odleteli znova na asteroid.

Kerulenov časový odhad bol správny. Pristáli tesne predtým, než vrak havarovanej kozmickej lode mäkko dosadol na povrch. Upevnili ho syntetickými lanami k pilierom z umelej hmoty, odolnejším než oceľ, ktoré pevne zapustili do asteroidu.

Potom sa rozdelili na dva oddiely, aby podrobnejšie preskúmali obe časti vraku. Laserovými puškami najprv odrezali alebo zaoblili všetky najnebezpečnejšie výčnelky v prielome a prenikli do vnútrajška lode.

Núdzové osvetlenie v jednej časti ešte stále žiarilo, V priestoroch laboratórií násilne vypáčili dvere, za ktorými Bacos objavil svetlo a predpokladal zvyšky atmosféry a našli mŕtve telá kozmonautov.

Bacosova domnienka sa potvrdila. V rozličných pozíciách, spôsobených aj otrasom pri dosadnutí vraku a vnik — nutím vákua pri vypáčení dverí, našli tu mŕtvoly deviatich členov posádky havarovanej lode.

Ich telá boli naveky stuhnuté hlbokým zmrazením. Hoci v miestnosti ešte žiarilo svetlo, teplota už dávno unikla a teraz tu vládol krutý kozmický chlad, zmrazujúci aj zvyšky vlhkosti na okienku vo dverách, ktoré vtedy Bacos nemohol otvoriť.

Prieskumná čata zo stíhača stála teraz v tichej piete pred telami hrdinov, ktorí toľké mesiace s nezlomnou vôľou zápasili o život.

Pochovali ich aspoň symbolicky tak, že telá uložili v jednej z neporušených kabín vedľa seba a upevnili ich. Tu budú spať svoj mrazivý nekonečný sen o vesmíre, ktorý sa stal ich hrobom… Až neskôr, keď flotila dostane zo Svetového kozmického ústredia na Zemi rádiogramový zoznam členov posádky havarovaného Astronautika, budú môcť identifikovať aj ich mená podľa kódovacích štítkov, ktoré kozmonauti nosievali ako náramok na zápästí.

Prieskumníci objavili na rozličných miestach zápisníky alebo voľné poznámkové listy. V jednom z nich bolo napísané:

„Vieme, že naša loď, neschopná manévrovania, bude sa pohybovať v slnečnej sústave a jedného dňa nás, možno ešte včas, nájdu iné kozmické lode. Preto sme si v tejto miestnosti z posledných síl a dostupných materiálov i zariadení vytvorili podmienky, v ktorých by sme mohli žiť niekoľko mesiacov. To nám súčasne umožní do určitého času pokračovať vo výskumných prácach. Sme presvedčení, že naše výsledky budú mať ďalekosiahly význam pre ľudstvo…“

V inom zápise čítali:

„Pokúšame sa privolať pomoc, ale nik nás zrejme nepočuje. Naša malá núdzová vysielačka, ktorú sme si zhotovili z dostupných súčiastok, je slabá. Veľké radistické zariadenie v riadiacej centrále nemôžeme použiť — pri zrážke s meteoroidom sa celkom zdemolovalo.“

Aj z ostatných zápisov, ktoré ponachádzali, utváral sa postupne otrasný obraz katastrofy, ale aj obdivuhodnej morálky, vytrvalosti a zmyslu pre povinnosť tých členov posádky, ktorí haváriu prežili.