Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Táto myšlienka Bacosa priam zelektrizovala. Konečne sa okľukou dostal k prielomu. Spleťou nebezpečných hrán, výčnelkov a kýpťov, občas zatajujúc dych, opatrne sa prepracoval na druhú stranu.

Ešte skôr, než sa vnoril do útrob druhej časti vraku, vyhodil do priestranstva malú ampulku, ktorá o niekoľko sekúnd zažiarila zeleným svetlom. Bolo to dohodnuté znamenie, že akciu úspešne skončil a že možno obnoviť rádiové spojenie.

Zapol zariadenie VKV. Čakal na spojenie, aby podal predbežné hlásenie. Ale zo slúchadiel sa nič neozývalo. Vari všetci zaspali? Vyčkávajúc na mieste, zasvietil baterkou do chodby, po ktorej sa mal dostať do prednej časti vraku. Chodba bola ponuro temná, v nej sa núdzové osvetlenie nezapojilo.

Zasvietil na dlážku a zarazil sa: zbadal stopu, čosi ako stúpaj ľudskej nohy! Príliš tenká vrstva mikroskopicky jemného prachu však neumožňovala presnejšie zistiť, či kroky smerovali dovnútra, alebo von z chodby.

Chvejúce sa reproduktorové membrány, ozvuky ľudského hlasu a teraz čerstvé stupaje v prachu — to boli neklamné znaky života!.. Znovu zacítil, ako mu po chrbte prebehli zimomriavky. Nevedel si predstaviť, že by tu, kdesi v tmavých priestoroch chodieb, mal naraziť na prízrak kozmonauta, ktorý prežil katastrofu!

Rozhodol sa, že nebude vyčkávať na rádiové spojenie a hneď sa vydá po stopách. Viedli popri riadiacej centrále až k samému predku lode. Na jednom mieste zrazu zmizli. Bacos zaváhal. Bytosť, ktorá zanechala stopy, od tohto miesta zrejme pokračovala v ceste vznášavým spôsobom.

Bolo vylúčené, aby stopy pochádzali od niektorého člena ich posádky stíhača. Veď vyčkávali na zelený signál, a ten dal len pred dvoma minútami. To isté platilo aj pre Jokohatu.

Opatrne postupoval ďalej. Neuveriteľné napätie zvieralo mu srďce a chodba mu pripadala hrozivejšia. Iba malý svetelný kotúč baterky mátoživo sa mihal po stenách.

Konečne došiel až do katapultovacej komory. S údivom zistil, že je naširoko roztvorená do vesmírnej čierňavy. Prieskumná raketa bola vysunutá až na samý okraj katapultu, obrátená čelom dovnútra, a jej zadná pohonná dýza asi dva metre prečnievala do voľného priestoru. Ešte viac ho prekvapilo, že spodok rakety je privarený ku kovovej sklznici štartovacej rampy.

Bacos zastal celý ohúrený a v predstavivosti sa pokúšal zvládnuť možné súvislosti.

„Dýzou malej rakety pribrzďovali, aby kozmická loď vybočila kúsok z dráhy a vyhla sa meteoroidu,“ ozval sa v slúchadlách tichý hlas.

Bacosovi stuhla krv v žilách. Zdalo sa mu, že prešla večnosť, kým sa otočil. Svetlo jeho baterky narazilo na pomenšiu postavu v kozmickom skafandri!

Cítil, ako sa mu podlamujú kolená a obchádza ho mdloba. Tých šokov na tejto zdanlivo mŕtvej lodi bolo už priveľa! Zatackal sa niekoľko krokov dozadu a len s námahou sa udržal na nohách.

„To som ja, Paro,“ ozvalo sa v slúchadlách.

Atómový fyzik nevláďne dosadol na štartovaciu rampu. Bolo mu vskutku nanič.

„To som ja, Kjóto!“ posmeľujúc ho opakoval pilot, vidiac, že sa Paro poskladal.

„Prepáč,“ dodal „mal som si uvedomiť, že v tomto vraku čakáš iba mŕtvych…“

Kjóto sa k nemu pomaly blížil. Po niekoľkých sekunďách sa Bacos konečne zmohol na chabé kývnutie rukou.

„Paroma, ale sa mi uľavilo!“ vydýchol do mikrofónu a konečne vstal.

„Prečo si sa tak dlho nehlásil?“ vyčítal mu Kjóto. „Už som sa obával, že sa ti dačo stalo. Bol som veľmi nepokojný. Prečo si sa neohlásil zeleným signálom? Vyše ďvoch hodín som nemal od teba nijakú správu! Predpis-nepredpis, opustil som raketu, vošiel som do vraku a zašiel do druhého krídla pre prípad, že by si potreboval pomoc. Pri montážnom kryte pohonných agregátov si nebol, ale videl som, že si príkaz vykonal. Je to napokon náhoda, že sa tu stretávame, mohli sme sa minúť.“

Bacos mlčal. Srdce mu ešte stále vzrušene pulzovalo až kdesi v hrdle. V duchu si priznával, že nik z ľudí nie je schopný vopred odhadnúť, ako sa bude skutočne správať vo výnimočných situáciách. V prvom okamihu, keď počul hlas, bol presvedčený, že sa mu prihovára niekto z tých, čo prežili katastrofu. Hoci táto myšlienka bola vzhľadom na predošlé zistenia celkom nezmyselná, predsa sa neubránil ošiaľu.

V duchu bol Jokohatovi vďačný, že oňho prejavoval priateľské obavy. No medzi kozmonautmi, mužmi na svojommieste, nebolo zvykom prejavovať podobné pocity. Ak si však pripomenul, čo pred chvíľou prežil a ako reagoval, nebol si natoľko istý „chlapskosťou“ takýchto zvykov. Jednako sa len vecne spýtal:

„Hovoril si do palubného rozhlasu?“

„Vari si ma počul?“ odvetil Kjóto prekvapene.

„Iba pazvuky. Náhodou som si všimol, ako vibruje prach usadený na reproduktorových membránach.“

„Teda predsa! Áno, iba tak, pre všetky prípady, priložil som kuklu k mikrofónu, aby sa naň preniesli zvukové kmity. Čosi som potom brbotal, už ani neviem čo. No ani vo sne som nedúfal, že by palubný rozhlas mohol ešte fungovať!“

„Bol si teda v riadiacej centrále. Ako to tam vyzerá?“

„Všetci boli určite okamžite mŕtvi. Dostali priamy zásah väčším úlomkom meteoroidu. Všetko dodrúzgané…“

Obaja teraz mlčali a odpočívali. Bacos zamyslene hľadel do tmavého vesmíru. Mimovoľne mu prišlo na um, že možno takto zahynul aj jeho priateľ. Výskumná loď, na ktorej sa skončila j eho životná púť, sa nazývala„Baalbek“. Bola pomenovaná podľa starobylého mesta na území niekdajšieho Libanonu, kde po stáročia učenci a cestovatelia z celého sveta obdivujú technický zázrak dávneho staroveku — monumentálne stavby z tretieho tisícročia pred naším letopočtom z obrovských kvádrov a kamenných platní nesmiernej váhy. Použité stavebné prvky technikou vtedajších čias viedli niektorých autorov v dvadsiatom storočí k domnienke, že stavby sú dielom bytostí z vesmíru, ktoré už pred tisícročiami pristáli na Zemi.

Bacos uvažoval, že Kjóto zrejme pozná názov lode. Veď bol v riadiacej centrále. A všetky výskumné kozmické lode mali v tejto miestnosti na čelnej stene zlatými písmenami napísané svoje mená. Veľmi však váhal položiť pilotovi práve túto otázku. A vraj nie som sentimentálny! — pomyslel si v duchu. Napokon predsa len prevážila túžba poznať celú pravdu.

„Kjóto, ako sa volá…“ Nestihol dokončiť vetu.

Jokohata už po prvých slovách pochopil. Keď preď chvíľou pozoroval zamysleného Bacosa, vycítil, čo sa v ňom asi odohráva. Poznal príbeh o jeho najlepšom priateľovi. Ľahko si znovu predstavil zdemolovanú centrálu. Veľká obrazovka bola rozbitá. Ale nad ňou sa leskol zlatý nápis…

„Táto loď sa nazývala Astronautík,“ oďpoveďal fyzikovi.

Bacosovi sa nesmierne uľavilo. V ďuchu sa bál, že by jeho obavy boli opoďstatnené. Ťažko by znášal stretnutie s vrakom kozmickej lode, na ktorej zahynul priateľ Derval. Táto obava ho ťažila od chvíle, keď identifikovali neznámy objekt ako havarovanú výskumnú kozmickú loď.

Jeho myšlienky sa vrátili do súčasnosti. Spomenul si na čosi.

„V laboratórnej časti som narazil na hermeticky uzatvorený priestor, v ktorom žiarilo ostré svetlo a zrejme ešte cirkulovalo ovzdušie.“

Teraz bol zasa pilot prekvapený. Rýchlymi krokmi podišiel k Bacosovi a takmer ním zatriasol.

„A to vravíš až teraz?“ vykríkol vzrušene s výčitkou v hlase. V okamihu chcel vyjsť na chodbu.

Bacos bol pokojný. Popri vysunutej rakete zašiel až po okraj katapultovacej komory. Potom sa obrátil ku Kiótovi: HM: