Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Podišiel k otvoru. Z kroka na krok červená lampka v kukle žiarila intenzívnejšie. Zasvietil baterkou do vstupného tunela — bol prázdny. Lampka teraz žiarila tak silno, že celý priestor kukly bol zaliaty jasným červeným svetlom. Musel sa čo najskôr vzdialiť od otvoru. Rádioaktívne žiarenie, ktoré z neho vychádzalo, bolo také intenzívne, že ani skafander nebol dostatočnou ochranou.

Vstupný tunel nechal otvorený. Nech všetko ostane v pôvodnom stave, až sem príde prieskumná komisia, aby preverila všetky okolnosti havárie. Vo vnútri lode určite nájde ďalšie dôkazy o tom, ako posádka statočne bojovala za záchranu.

Bacos, nemotorne tápajúci priestormi vraku, pripomínal námesačníka. Hľadal posledné stopy života, ktorý tu kedysi pulzoval tak ako teraz na palube jeho materskej lode. To navodilo nepríjemné asociácie, ktoré musel zaplašiť.

Takmer vo všetkých chodbách, ktorými alebo popri ktorých teraz prechádzal, záhrobné žiarilo núdzové osvetlenie, vlastne len samotné osvetľovacie telesá ostro ohraničené tmou vákua, ktoré lúče nerozptyľovalo.

Bol v obytnej časti lode. Väčšina kabín je zatvorená. Nebolo vylúčené, že za dvermi hermeticky uzavretými ostali ešte zvyšky ovzdušia, no život sa tam zachovať nemohol. Kyslík a zásoby potravín boli dávno vyčerpané. Nik predsa nemohol prežiť roky, ba možno celé desaťročia, ktoré uplynuli od katastrofy.

Dvoje či troje dvere boli otvorené. Obyvatelia kabín, keď ich zastihla katastrofa, zrejme náhlivo vybehli na chodbu, aby sa čo najskôr dostali na pracoviská. Na zatváranie dverí nebolo času.

Paro Bacos, hoci precitlivenosť, ako si myslel, nebola jeho zvykom, neodvážil sa ani len pozrieť do vnútra otvorených kabín. Nie, nemal strach, že narazí na mŕtvych. Skôr sa bál maličkostí, ktoré by mu pripomenuli posledné chvíle posádky dramatickejšie než objav zmrazenej mŕtvoly. Roztvorená kniha, nedokončený list, pár neobutých topánok…

Rozhodol sa urýchlene opustiť obytnú časť a prejsť do laboratórií a technických oddelení lode.

Až teraz mu zišlo na um zapnúť magnetické vložky topánok, ktoré by ho pridržiavali ku kovovému obloženiu chodieb a miestností. Chôdza bola podstatne jednoduchšia než „plávanie“ priestorom, hoci nie bez námahy. Pri každom kroku bolo treba vynaložiť určitú námahu. Mal využiť túto možnosť už od prvej chvíle. Lenže od napätia a vzrušenia — veď po dlhých rokoch vstúpil do mŕtveho sveta vraku znova živý človek — zabudol na ňu.

Chodidlá tvrdo dopadali na zem pri jednotlivých krokoch. Za normálnych okolností, keby bolo v lodi ovzdušie, kroky by priam duneli. No v tomto akusticky mŕtvom prostredí neozvalo sa ani najmenšie štrknutie, jediný zvuk. Absolútna nehlučnosť len prehlbovala mátoživú neskutočnosť situácie, v ktorej sa pohybovali iba dva svetelné body — svetielko malého reflektora na kukle a sporý svetelný pás baterky.

Konečne sa dostal do priestorov laboratórií. Znovu dlhá chodba, tentoraz to bol rovný tunel, bez okrasných doplnkov. Napravo i naľavo boli v pravidelných odstupoch vchody do jednotlivých sekcií. Svetelný kužeľ baterky kĺzal po nápisoch: „Astrobiologické laboratórium“, „Laboratórium korpuskulárneho žiarenia“, „Laboratórium supervodivosti pri extrémne nízkych teplotách“, „Laboratórium vákuovej elektroniky“… Celá prehliadka ľudského umu a nesmiernej členitosti moderného bádania.

Kužeľ svetla náhodne dopadol na jeden z reproduktorov, zabudovaných do stien vo všetkých priestoroch lode. V laboratóriách reproduktory neboli prekryté ozvučnicou, aby ich zvukový výkon bol nehatený. Kedysi dávno z nich zaznievali hlásenia veliteľa, oddychová hudba… Bacosovi sa zazdalo, že jemný prach, usadený za dlhé roky na membráne reproduktora, zľahka sa zvíril. Že by membrány vibrovali účinkom elektromagnetických impulzov? Presunul svetlo baterky na ďalší reproduktor a zistil to isté. V mŕtvom vraku to bol nepochopiteľný jav. Že by vplyv otrasov z jeho chôdze? Nie, na to bolo teleso lode príliš masívne.

Ostávalo teda jediné logické vysvetlenie: membrány sa museli zachvievať účinkom dajakých tónov. Ale akých?

Pritlačil sa kuklou na jeden z reproduktorov, aby sa vibrácia na ňu preniesla. Keďže v kukle bolo ovzdušie, malo sklo kukly naň preniesť vibráciu a on by začul tie zvuky.

Zhrozený sa strhol nazad. Zvuky, počul skutočné zvuky pripomínajúce ľudský hlas! Nezreteľné, nárazovité a skreslené, ale neodškriepiteľné pazvuky ľudského hlasu, ktorý akoby čosi kričal, volal…

Čo ako bol šokovaný, ovládla ho jediná myšlienka. Vyrútil sa — ak sa v týchto bezváhových podmienkach dalo vôbec o čomsi takom hovoriť — jedným smerom chodby. Hovoriaca osoba musela byť v riadiacej centrále, tam bol ústredný radistický pult a na ňom aj mikrofón palubného rozhlasu!

Až na chodbe si uvedomil, že riadiaca centrála je v druhom krídle nalomenej kozmickej lode! Musí teda znovu prejsť cez prielom v trupe. A to si vyžadovalo krajnú opatrnosť. Z náhlenia teda nebude nič.

Aj tak sa nedostal ďalej. Cestu mu zahatali pevne zatvorené dvere na výpadovom konci chodby. Akiste sa automaticky zasekli v okamihu havárie. Nápor celým telom nepomohol. V daných podmienkach, keď ho pridržiavali len magnetické vložky topánok a nemal sa chrbtom o čo zaprieť, mohol vyvinúť len slabý tlak.

Vo výške očí bol na dverách okrúhly priezor veľkosti dlane, zaclonený posuvnou krytkou. Odtiahol ju, ale len na niekoľko okamihov. Do očí mu udrela silná žiara!

Svetlo za dverami v tomto pustom vraku bol ďalším šokujúcim prekvapením. Chvíľu váhal a potom znovu odsunul krytku. Tentoraz zaujal takú pozíciu, aby ho zdroj svetla za dverami priamo neoslepoval.

Nevidel nič. Pancierové sklo bolo na druhej strane akoby zarosené, ba dokonca pokryté vrstvou ľadu či inovate. To mohlo najskôr znamenať, že v priestore za ním je ešte vlhké a zohriaté ovzdušie, ktoré sa zráža na dverách podchladených z druhej strany kozmickým mrazom. Takmer sa znovu zhrozil predstavy, že by v útrobách vraku ešte mohli žiť ľudia!

Prinútil sa chladnokrvne uvažovať. Aj keby za týmito dverami ešte existovali podmienky pre život, ich tvorcovia boli zrejme dávno mŕtvi. Aj najväčšie zásoby potravín sa raz vyčerpajú, takisto zásoby kyslíka. Nebolo však vylúčené, že zariadenia dodávajúce teplo a svetlo naďalej pracovali. Polovodičové články mohli nesmierne dlho premieňať kozmické žiarenie a svetlo vzdialeného Slnka na tepelnú a svetelnú energiu. Ich detektory boli na vonkajšej stene lode.

Niekoľkokrát kopol do dverí. Ak je za dverami ovzďušie, buchot musí byť počuteľný. Pritlačil kuklu na dvere a načúval. Neozval sa ani najmenší šelest. Skúsil to s rytmickými údermi rukami. Nijaká odpoveď. Jeďiným znamením, že je tu aký-taký prejav života, bolo zamrazené sklo a svetelné žiarenie, ktoré zrejme už nikomu neslúžilo.

Bacos si uvedomil, že jeho pobyt vo vraku sa veľmi predĺžil. Uplynuli už tri hodiny. Dávno mal dať materskej lodi a Jokohatovi svetelné znamenie. Jeho poslanie na havarovanej loďi sa vlastne skončilo rozpojením káblov a kontaktov.

Ale čo záhaďné chvenie reproduktorových membrán? Veď neklamné počul zvuky ľuďského hlasu!

Skízol svetlom baterky na najbližší reproduktor a chvíľu ho nedôverčivo pozoroval. Membrána sa nehýbala, ani najmenej sa nezachvela. Predošlé impulzy zrejme prestali pôsobiť.

Napriek tomu sa rozhodol, že navštívi riaďiacu centrálu v ďruhom krídle prelomenej lode. Nemohlo mu byť ľahostajné, že sa z palubných reproduktorov ozýva ľudský hlas. Hoci mu logika hovorila, že nie je možné, aby ktosi prežil v týchto podmienkach dlhé roky, teoreticky nemohol vylúčiť ani túto možnosť. Musí prejsť do druhého krídla. Čo ak práve tam, podľa zákona výnimočnosti neuveriteľných náhod a súvislostí, jediný z posádky prežíva posledné chvíle svojho života?