Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Čerpadlá odčerpali z kabíny ovzdušie. Hermeticky uzavretý kryt výstupného otvoru sa pomaly odchýlil a Bacos v hrubom a nemotornom kozmickom skafandri topornými pohybmi liezol von.

Obkolesilo ho vzduchoprázdno a meravá tma. Iba päťdesiat metrov pred ním chladný biely kotúč reflektora nehybne ožaroval časť vnútra havarovanej lode. V tomto okamihu ešte nevedel povedať, či si v duchu želal, aby sa v osvetlenej „rane“ mihlo čosi živé, alebo radšej nie. Vidieť živú bytosť vo vraku, ktorý nevedno ako dlho letel vesmírom, bolo by teraz šokujúce…

Chopil sa fľaše so stlačeným vzduchom, ktorá účinkovala ako malý raketový motor. Nárazovým vypúšťaním plynov pomaly vyštartoval v smere ožiareného miesta. Mohol by použiť aj reaktívnu pištoľ, ale tá by ho mohla príliš prudko hnať proti stenám vraku. Voľne plávajúc bezgravitačným priestorom, zapol malý reflektor umiestený hore na kukle.

Jokohata pozoroval nemotornú postavu, vzďaľujúcu sa od rakety. Svetlo reflektora sa ostro odrážalo od priehľadnej kukly. Za ním sa tiahlo ako tenká čiara zabezpečovacie lano. Nijaký kozmonaut nesmel opustiť palubu kozmickej rakety bez toho, aby sa najprv nepripútal týmto lanom.

Bacos doplával k hrotu písmena V. Kužeľ baterky kĺzal sa po spleti konštrukčných častí, ktoré v prelomenom trupe pripomínali bezkrvnú ranu. Hľadal prístup do hlavnej chodby. Keď ho objavil, vytiahol z náprsnej montážnej kapsy malú ampulku a rozmachom ruky ju vymrštil do priestoru. Po chvíli v tme prenikavo zažiarilo červené svetlo. Kým kapsľa dohorí, bude asi desať minút vyžarovať tento zďaleka viditeľný signál. V priebehu hodiny vplyvom ukrutného kozmického chladu jej hmota sa rozpadne na mikroskopické častice, ktoré nebudú znamenať nijaké letové nebezpečenstvo.

Červená žiara bola tak pre Jokohatu, ako aj pre posádku znamením, ktoré nahrádzalo zakázané rozhlasové spojenie. Signalizovala, že Bacos sa chystá vstúpiť do vraku.

Jokohata sa vzdialil s prieskumnou raketou do väčšej vzdialenosti. Aj materská loď podľa zásad kozmickej bezpečnosti musela sa vzdialiť a dodržať určitý odstup od miesta rizikovej činnosti. Kerulen ju okrem toho stočil prednou časťou od vraku, aby v prípade atómovej explózie plnou rýchlosťou mohli odštartovať do voľnej časti vesmíru.

S maximálnou opatrnosťou si Bacos kliesnil cestu rumoviskom prielomu. Táto časť operácie — vniknutie do útrob havarovanej lode — sa ukázala namáhavejšia, než pôvodne predpokladal. Musel ustavične dbať na to, aby ostré hrany roztrhaných oceľových platní, výčnelky a iné demolované dielce a materiály nepoškodili kozmický skafander! Stačila by najmenšia štrbina, aby tlak v obleku rýchlo klesol, uniklo z neho ovzdušie a teplo. Čakala by ho krátka smrť pre nedostatok kyslíka. Pokles tlaku by spôsobil spenenie krvi v žilách, krv by začala vrieť, no súčasne by živá hmota veľmi rýchlo zmeravela na kus ľadu účinkom kozmického chladu blízkeho absolútnej nule — mínus dvestosedemdesiattri stupňov Celzia.

Bacos si teda zaslúžene vydýchol, keď sa dostal do hlavnej chodby. Teraz sa už mohol pohybovať rýchlejšie — konštrukcia chodby bola v tejto časti neporušená. Nebolo tu ostrých hrán ani výčnelkov.

Miernymi odrazmi od stien sa postupne dostával dopredu. Musel dávať pozor, aby ho priveľmi prudký odraz nevymrštil proti stene. Zažal baterku so silným reflektorom. Svetlo, ktoré vydával malý reflektor, pripevnený na kukle, v úplnej tme veľa nepomohlo.

Pomyselný návštevník týchto miest, ktorý by nevedel nič o katastrofe, mohol by mať dojem, že v celej lodi vypli osvetlenie a posádka spokojne odpočíva za dvermi kabín. Všetko sa zdalo v úplnom poriadku.

Bacosa obklopovalo absolútne ticho vzduchoprázdna. Ozdobné predmety, sošky a obrazy, upevnené pre prípad gravitačných porúch, boli na svojich miestach. Iba niekoľko stoličiek a kvetináčov nehybne viselo v priestore chodby. Musel ich mierne odtisnúť z cesty, alebo sa popri nich prešmyknúť. Jedna stolička zotrvávala nehybne v polohe nohami proti povale. Zľahka sa dotkol jej čalúnenia — v okamihu sa rozpadlo na prach. Aj rastliny a ozdobné kvety, ktoré kedysi potešovali zraky členov posádky, dávno sa rozpadli pod mrazivým dotykom kozmického chladu.

Za jedným rohom narazil na akýsi oceľovopružný predmet. Bola to pôvodne olovená socha; pri chlade blízkom absolútnej nule nadobudla celkom iné vlastnosti a bola elastická ako oceľová pružina. Pritom samotná oceľ za týchto podmienok bola by krehká ako sklo.

Konečne doplával na koniec chodby. Pred ním sa vynorila sivá ochranná stena, ktorá oddeľovala asi pätinu priestoru lode od ostatných miestností a zariadení hrubou vrstvou protirádioaktívneho materiálu. Za ňou boli atómové pohonné a energetické agregáty. Chodba sa tu v pravom uhle rozdvojovala napravo a naľavo pozdĺž ochrannej steny. Bacos sa dal vľavo. Desať metrov za odbočkou mal byť krytý montážny výklenok, cez ktorý viedli všetky funkčné spoje od agregátov k ovládacím panelom v riadiacej centrále.

Otvoril kryt. Svetlo baterky odhalilo hustú sieť káblov zapojených presným systémom, spoje boli navyše farebne odlíšené. Jeho úlohou bolo rozpojiť všetky prúdové obvody a kontakty. Maximálna opatrnosť bola najvyšším príkazom. Bolo totiž možné, že v niektorých obvodoch sa udržal zvyškový prúd, ba nebolo vylúčené ani plné napätie. Niektoré materiály pri extrémnom chlade mohli nadobudnúť supervodivé vlastnosti, čiže nekládli prúdu prakticky nijaký odpor. Osobitne sa musel mať na pozore pred neočakávanou iskrou elektrického výboja.

Odpájal kontakt za kontaktom. Hoci v kozmickom obleku vládla optimálna teplota kontrolovaná miniatúrnymi polovodičovými prvkami malej kybernetickej centrály, Paro Bacos cítil, ako mu na čele, na tvári a na šiji naskakujú kropaje potu.

Posledné rozpojil hrubé káble, ktoré viedli z ochrannej steny a zásobovali celú loď energiou. Teraz si mohol skutočne vydýchnuť. Splnil nebezpečnú úlohu bez komplikácií.

Zrazu mal inštinktívne nepríjemný pocit: čosi sa za jeho chrbtom zmenilo. Ostal stáť bez pohnutia. Iba potom pomaly pootočil hlavu.

Tam, kde za normálnych gravitačných podmienok bola povalová časť chodby, zbadal reťaz svetiel v dvojmetrových odstupoch.

Strnulé napätie povolilo. Najradšej by sa bol zasmial. S tým mal rátať! Núdzové zásobovanie elektrickým prúdom sa samočinne zaplo vo chvíli, keď rozpojil posledný kábel. Núdzová sieť bola napájaná z batérií a chemických článkov rozmiestených po celej lodi. Mnohé z nich boli zrejme neporušené. Keby bolo v lodi normálne ovzdušie, svetlo by sa rozptýlilo na všetky strany. Vo vzduchoprázdne však žiarili len osvetľovacie telesá.

Napodiv až teraz si všimol, že v jeho skafandrovej kukle slabo svieti červená lampka, ktorej úlohou bolo signalizovať prípadnú rádioaktivitu. Túto okolnosť zrejme prehliadol, keď bol sústredený na prácu.

Skade však mohla prichádzať takáto pomerne silná rádioaktivita? Žeby trhlina v ochrannej stene?

Sústredený prúd svetla z baterky kĺzal sa po sivej bariére. Niekoľko krokov od montážneho krytu káblov svetelný kruh narazil na tmavý okrúhly otvor. Bol to jediný funkčný a súčasne havarijný vstup do priestorov atómových agregátov. Hrubý pancierový uzáver bol dokorán otvorený. Za stenou zrejme bol človek. Pravdepodobne riskoval vlastný život, aby zachránil životy ostatných. Osudný meteoroid bol rýchlejší — dostihol loď skôr, než sa podarilo odstrániť poruchu. Bacos usúdil, že pre poruchu agregátov vesmírna loď nemala pohonnú energiu a nebola schopná manévrovať, nemohla sa zavčasu vyhnúť zrážke.