Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Obraz usilovnej činnosti, sprevádzanej hopkajúcimi postavami, vždy na dvadsať minút zmizol v zákryte tmy, keď nastala asteroidová noc spôsobená rotáciou telesa. No aj na nočnej strane práce nepretržite pokračovali: stavenisko bolo „vo dne v noci“ zaliate ostrým svetlom reflektorov. Kedykoľvek sa asteroid otočil okolo osi a obrátil sa k materskej kozmickej lodi staveniskom, pracovisko bolo jasne ožiarené reflektormi. Z odstupu to vyzeralo, akoby inteligentné bytosti osvetlili na malej planéte nočný život čudne hopkajúceho hmyzu. Kto prekročil hranice tohto osvetleného javiska, hneď ho bez stopy pohltila hustá tma.

Uplynulo dyaďsať minút a osvetlené pracovisko sa opäť vynorilo. Slnečné lúče s oslabenou intenzitou dopadali sem z vesmírnej vzdialenosti. V centrále materskej lode zasa mohli pozorovať skackajúce „živočíchy“ a ich nemotorné pohyby v hrubých skafandroch…

Neočakávane sa rozozvučalo ostré poplašné cenganie.

Zrazu sa radista odvrátil od obrazovky a neveriacky zapichol pohľad do radarového záznamníka, v ktorom sa automaticky registrovali kódom všetky priebežné zistenia, teda aj tie, ktoré boli mimo bezprostrednej pozornosti dozoru nad letom.

Príčinou radistovho znepokojenia bola jasná škvrna, ctorá sa vynorila na kontrolnej obrazovke. Vysúvala sa spoza asteroidu. Záznamník prezrádzal, že radar zachytil teleso už asi pred hodinou vo vzdialenosti osemnásťtisíc silometrov. Potom sa dostalo do zákrytu za asteroidovú íoru a tým zmizlo z dohľadu. Až teraz sa znovu vynorilo, íle bolo povážlivo blízko. Letelo približne rovnakým smerom ako dvojica stíhač-asteroid a približovalo sa rýchlosťou päť kilometrov za sekundu. Jeho momentálna vzdialenosť od stíhača bola štyritisícdvesto kilometrov.

Franken zachoval rozvahu. Vyrátal, že neznáme teleso asi o štrnásť minút prekríži letovú dráhu Adónisa. Rozhodol sa, že hneď upozorní kozmonautov na nebezpečenstvo. Sklonil sa nad mikrofón a hlásil:

„Pozor, pozor! Hlásenie všetkým pracovným skupinám! O necelú štvrťhodinu, presnejšie o trinásť a pol minúty, preletí naším priestorom neznáme teleso, pravdepodobne veľký meteoroid. Nebezpečenstvo zrážky momentálne nehrozí. Jednako odporúčame vyhľadať ochranu pod krytom rádiomajáka alebo pri antičasticovej pasci. Koniec hlásenia.“

Všetky kozmické skafandre mali prijímacie a vysielacie zariadenia nepatrnej veľkosti, vyrobené z integrovaných obvodov. Výstrahu počuli nielen na Adónise, ale súčasne ju prenášal aj rozhlas na palube materskej lode. Všetci členovia posádky stíhača asteroidov, či na stavenisku alebo na palube materskej lode, boli teda informovaní o situácii.

Tí, čo v riadiacej centrále sledovali veľkú obrazovku, videli, ako vzápätí po výzve niekoľko skackajúcich skafandrov mieri pod ochranné kryty. Aj montéri na stavbe lievika zliezli dolu. Mnohí však vôbec nereagovali na výzvu a pokračovali v práci.

Sagitta nebola babský strachopud, no tentoraz sa nemohla ubrániť úzkostným predtuchám. Aj Oulu bol na asteroide. Vedela, že stretnutie s meteoroidom mimo paluby lode je podstatne nebezpečnejšie. Keby sa v prípade nevyhnutnosti pokúsili zničiť meteoroid delom alebo atómovou náložou, mohlo by to byť za určitých okolností osudné pre kozmonautov pracujúcich na Adónise.

Akoby hľadala povzbudenie, pokúšala sa vyčítať dačo z výrazu Norbertovej tváre. Ale ani on nedokázal utajiť rastúce obavy z neutešeného vývoja situácie. Nezvyčajná svetelnosť reflexu na obrazovke radaru a čudný, doteraz presne nerozoznateľný tvar neznámeho telesa vyrývali mu hlboké vrásky na čele. Cítil, že mu náhla zmena situácie ochromuje myseľ, takže sa nevedel rozhodnúť.

Teleso postupne nadobúdalo jasnejšie tvary. Frankena to udivilo a ohromilo. Nebodai má halucinácie?… Udalosti nasledovali jedna za druhou.

Výstražný signál z pilotronu ohlasoval nový manéver stíhača. Mierne preťaženie podlomilo Sagitte nohy v kolenách a zložilo ju do kresla.

Asteroid sa stratil zo zorného poľa televíznej kamery. Na obrazovku sa začala presúvať hviezdna panoráma. Sagitta si ani poriadne neuvedomila zrýchlenie lode, keď ju zdse opačná sila vytláčala z kresla. Po predošlom zrýchlení loď zrazu pribrzdila. Asteroid sa znovu objavil na obrazovke, ibaže tentoraz vzdialenejší a menší.

Len čo sa Norbert znovu postavil pevne na nohy, zhodil zo seba posledné zvyšky nerozhodnosti. Jasne si uvedomoval, že od jeho rozhodnutia a konania v mnohom závisí ďalší vývin udalostí. Bolo treba energicky zasiahnuť.

Vrhol sa najprv k delu, aby ho automatika neuviedla do činnosti. Potom prebehol k pilotronu, stisol tlačidlo a trikrát jasne zaznel gong. Vedel, že privolá do centrály pohotovostnú službu. Niekoľkými skokmi sa znovu ocitol pri raďistickom a raďarovom pulte.

Čo sa vlastne ďialo, čo bolo príčinou Frankenovho horúčkovitého konania?

Elektronický mozog loďe preď niekoľkými okamihmi ohlásil, že cudzie teleso, ktoré sa dlho skrývalo za Adónisom a teraz sa nebezpečne priblížilo, pretne jeho dráhu vo vzdialenosti asi ôsmich kilometrov. Aby sa kozmická loď vyhla stretnutiu v takej nebezpečnej blízkosti, pilotron ju samočinne napravil na inú pozíciu. Potom opäť prispôsobil jej rýchlosť Adónisu.

Franken až v týchto okamihoch pochopil, že sa k nim približuje neznáma kozmická loď! Priam mu vyrazilo dych: cudzia loď mala podobu písmena „V“. Kozmické lode, ktoré sa doteraz konštruovali na Zemi, nikdy nemali takýto tvar!

Teraz sa už zdalo, že neznáma kozmická loď smeruje rovno na asteroiď a vôbec nespomaľuje rýchlosť. Vo vzduchu visela hrozná havária!

Frankenovi práve teraz, keď mal hlavu ako v horúčke nad vývojom situácie, podľa zákona schválnosti preblysla mozgom myšlienka — spomenul si na tajomné rádioechá záhadu ktorých sa pokúšal už niekoľko mesiacov márne rozšifrovať. Že by bola nejaká súvislosť medzi týmu0 signálmi a neznámou loďou, ktorá sa tak hrozivo príbližovala? Že by to bola loď s nepriateľskými úmyslami?

Napriek tomu zablokoval všetky ničiace zariadenia. Zbrane mali prehovoriť až vtedy, keď nebude mať najmenšiu pochybnosť o ich úmysle. Lenže ako nadobudnúť istotu v priebehu niekoľkých minút, ktoré ešte zvyšovali do okamihu, keď sa skrížia dráhy obidvoch kozmických lodí?

Ostávalo jediné — signalizovať! Rádiom, svetlom. Rozhodol sa najprv pre rádiosignál. Pevne veril, že na palube neznámej lode sú ľudia, pozemšťania.

„Tu stíhač asteroidov štyristoosem, tu stíhač asteroidov štvrtej kozmickej flotily Vesmírnej bezpečnostnej služby! Dajte sa spoznať, vyšlite poznávacie znaky! Hneď znížte rýchlosť, vystúpte vyššie aspoň o päť stupňov! Haló, tu stíhač štyristoosem! Voláme neznámu kozmickú loď…“

Nesmierne si želal, aby loď v týchto okamihoch konečne prerušila mlčanie, aby to bola pozemská loď. Lenže objekt tvaru „V“ mlčal, hrozivo mlčal.

Franken usúďil, že možno treba zmeniť obsah signalizácie. Morila ho strašná predstava: v čase, keď ľudstvo už dávno prekonalo vojny a agresie, možno sa vytvorila tajná organizácia dobroďruhov, ktorých vari nudil život v mieri… Ale čo ak je to medzihviezdny koráb z cudzích svetov? Takto si ľudstvo prvé stretnutie dvoch civilizácií nepredstavovalo. Od stáročí túžobne čakalo na tento okamih, ktorý by konečne dosvedčil, že nie je vo vesmíre samo. Že by predsa len mali pravdu autori dávnych fantastických románov, ktorí tvrdili, že stretnutie dvoch vesmírnych civilizácií nebude priateľské?

„Haló, voláme neznámu loď! Sme mierumilovná kozmická loď zo Zeme v blízkosti asteroiďu Aďónis. Naším poslaním je chrániť bezpečnosť kozmických letov. Dajte sa spoznať! Voláme cuďzie bytosti v lodi tvaru V: ›Kto ste? Nenúťte nás mlčaním, aby museli prehovoriť ničiace zbra — ne! Nechceme nepriateľstvo. Nebezpečenstvo hrozí všetkým — vám aj nám!“‚