Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

„Vyžiadala som si zopakovanie celého rádiogramu,“ doložila Sagitta.

„Ihneď prídem!“ povedal veliteľ bez dlhého uvažovania.

Oulu zasadol za ovládací panel počítača. Dal sa vypočítavať najvýhodnejšie varianty brzdiaceho a zrýchľovacieho manévru. Najzložitejší bol takzvaný nulový výpočet, výpočet nulovej rýchlosti. Kozmická loď sa nemohla len tak jeďnoducho veľkým oblúkom stočiť do opačného smeru, Jej rýchlosť sa musela zabrzdiť na nulu, potom pomocnými dýzami vhodne stočiť čelo do nového smeru a bez meškania usmerniť loď zadným pohonom do nového smeru. Muselo sa brať do úvahy, že pri zabrzdení loď sa mimovoľne odchýli od pôvodnej kruhovej dráhy a pri nulovej rýchlosti sa automaticky začne stáčať k Slnkuku gravitačnému centru celej slnečnej sústavy. Presne dávkovým zrýchľovaním v novom smere postupne sa vyrovnajú všetky odchýlky letovej pozície spôsobené manévrovaním.

Po vyše dvoch minútach, ktoré potrebovali obidve hlásenia na prekonanie dvadsaťmiliónkilometrovej vzdialenosti, rádioteleprint, kontrolný ďalekopisný zapisovač, znovu začal preklepávať zvukové signály do textovej podoby. Súbežne s ním znelo hlásenie aj z reproduktora. Najmä pri dlhších a významných hláseniach bol nevyhnutný aj písomný zápis, ktorý vykonával rádioteleprint. Zvukové hlásenie sa súčasne nahrávalo na elektromagnetickú pásku.

„Komodor veliteľovi štyristoosmičky: Hneď zastavte let! Preveďte stíhač na ekliptiku päťstoďvadsať, úsek tisíc — štyristotrinásť. Tam vyčkajte prelet asteroidu Adónis. Porucha ráďiomajáka. Preskúmajte príčinu. Ak je to potrebné, vysaďte opravársku skupinu, alebo rádiomaják znovu postavte. Vysielaciu aparatúru izolujte proti teplote až plus štyristo stupňov. Asteroid na perihéliovej obrátke preletúva v pomernej blízkosti Slnka. O desať dní vás bude flotila čakať medzi štyristoštyridsiatym a štvorstým slnokruhom. Koniec hlásenia.“

Medzitým sa v centrále objavil aj Kerulen. Vytiahol z teleprintu text rádiogramu a starostlivo ho prečítal. Chvíľu uvažoval.

„Pokiaľ ide o obrátenie lode na novú pozíciu, máme trochu viac času ako inokedy,“ usúdil. „Adónis až o tri dni preletí našu včerajšiu dráhu. Posádku teda nemusíme predčasne budiť. Obratový manéver stačí vykonať najskôr o štyri hodiny, teda po raňajkách. Dovtedy iba nepatrne zvýšime rýchlosť, čo sa neprejaví odstredivým preťažením. Sagitta, dozerajte na pilotron.“

Paro Bacos, prítomnosť ktorého momentálne nebola v riadiacej centrále potrebná, odišiel, aby si vo svojej kabíne dožičil po nočnej službe niekoľkohodinový spánok. Vo dverách ešte vrhol posledný pohľad na Nikériu, ktorý práve začínal zložitý dialóg s elektronickým mozgom. Výpočet nulovej rýchlosti, poriadna piplačka! — pomyslel si a v duchu želal Oulovi veľkú výdrž. Matematik práve zadával počítaču „tlačidlové“ otázky — počítač odpovedal diagramami, krivkami, stĺpcami čísel a haditými vlnovkami oscilujúcimi na tienidle kontrolného osciloskopu.

Kozmická loď teraz smerovala proti zvyčajnej dráhe meteoroidov, preto Franken a Rajpúr nepretržite vysielali okolo nej vlny radarom v širokom vejári. Toto obozretné opatrenie sa neskôr ukázalo veľmi užitočné.

Až teraz, pri lete„proti prúdu“, mali skutočnú predstavu o tom, ako je priestor medzi Marsom a Jupiterom zamorený „odpadom“. V priebehu sedemdesiatich hodín musel sa automatický pilot štyri razy vyhnúť kozmickým pútnikom.

Pri lete proti smeru otáčania slnečnej sústavy stíhač si nemohol dovoliť likvidovať ich, mohol len uhýbať. Na ničenie meteoroidov bola vhodná len honba za nimi, nie protiletová pozícia. Kozmická loď sa musí odzadu priblížiť k objektu na vzdialenosť, ktorá je potrebná pre najefektívnejší výkon dela. Pri lete „proti prúdu“ stačila by najmenšia chyba vo výpočte vzájomnej rýchlosti proti sebe letiacich telies, alebo vo výpočte veľkosti a zloženia meteoroidu a laserové delo by ho nestihlo zničiť do okamihu stretnutia…

Norbert Franken sedel plne sústredený za radarovým a radistickým pultom a pozoroval blížiace sa teleso. Radar zachytil asteroid už pred dvanástimi hodinami — vtedy bol ešte vo vzdialenosti vyše pol milióna kilometrov. Medzičasom sa priblížil na osemdešiattisíc kilometrov.

Priam komótne — vo vesmírnom poňatí — plával priestorom po odvekej ceste od čias katastrofy. Jeho rýchlosť trinásť kilometrov za sekundu bola v kozmických meradlách zanedbateľná, ale zato prevyšovala rýchlosť potrebnú na únik z gravitačného poľa Zeme. V inom porovnaní: za sekundu by preletel nad povrchom Zeme trinásť kilometrov, teda štyridsaťsedemtisíc kilometrov za hodinu!

Rádiomaják na asteroide mlčal. Pri terajšej vzdialenosti mali by sa už dávno ozývať jeho výstražné signály. Vo dne v noci všetky kozmické lode nepretržite vysielali na osobitnej frekvencii impulzy. Ak ich zachytil prijímač rádiomajáka a dosiahli určitú intenzitu, úmernú vzdialenosti vysielajúcej kozmickej lode, zapojila sa automatika vysielača výstražných signálov. Spravidla to bola vzdialenosť dvoch miliónov kilometrov. Signály automaticky ustali, ak bola kozmická loď mimo pásma ohrozenia. Tento systém vzájomného spojenia medzi signálmi kozmických lodí a automatikou rádiomajákov zaviedli preto, aby v čase, keď sa v danom priestore nevyskytujú prelety kozmických lodí, zbytočne sa nevyčerpávali napájacie zdroje výstražného zariadenia.

Signály majáka neboli len jednotvárnym, bezobsažným tónom. V ich modulácii boli zakódované údaje: katalógové číslo asteroidu, jeho rýchlosť letu, čas obehu okolo Slnka, perihéliový a aféliový bod obežnej ďráhy, tvar a zloženie, gravitačná príťažlivosť.

Vďaka tomuto systému velitelia kozmických lodí boli včas pripravení na stretnutie s mikroplanétou. Avšak aj pilotrony boli schopné samostatne reagovať na signály rádiomajákov. Pomocou radaru zistili pozíciu a smer letu telesa a automaticky riadili loď tak, aby sa vyhla zrážke.

Systém rádiomajákov zaviedli len pred štyridsiatimi rokmi. Ak niektorý zo stíhačov objavil doteraz neregistrovaný asteroid alebo planetoid, umiestil na ňom rádiomaják a podal o tom hlásenie veliteľskej základni. Z predpokladaného počtu asi tridsaťtisíc takýchto telies, ktoré krúžili v slnečnej sústave, doteraz okolo osemtisíc vybavili automatickými výstražnými zariadeniami — rádiomajákmi.

Ustavične rastúca premávka v kozme si vynútila tieto opatrenia. Bezpečnosť ľudských životov bola najvyšším zákonom kozmonautiky už od jej začiatkov, od prvých štartov rakiet s ľudskou posádkou.

Zavedenie systému rádiomajákov pri súčasnom očisťovaní priestoru slnečnej sústavy od meteoroidov v ostatných rokoch umožnilo nasadiť superrýchle vševesmírne plavidlá, tzv. fotónové rakety, a graviplány. Tieto nové druhy kozmických plavidiel dosahovali fantastické rýchlosti na hraniciach rýchlosti svetla. Pri takýchto rýchlos — tiach palubné radary boli by prakticky neúčinné. Naproti tomu rádiomajáky boli schopné na obrovské vzdialenosti zavčasu vystríhať aj najrýchlejšie kozmické lode.

Rádiomaják na povrchu Adónisa stále nebezpečne mlčal.

Franken si uvedomoval, že musí čo najskôr získať údaje o presnom tvare asteroidu. Len čo sa objekt väčšmi priblíži, treba maximálne zosilniť emisiu radarov, ich vín, aby dokonale „ohmatal“ jeho povrch. Starú mapu Adónisa, zhotovenú ešte pred desaťročiami, keď na ňom inštalovali výstražný maják, mal rozloženú vedľa seba. Túto mapu bude porovnávať so súčasným stavom. V priebehu desaťročí všeličo sa mohlo zmeniť — dopadmi meteoroidov, zrážkami s väčšími úlomkami, samovoľným rozpadom. Všetky zmeny vyznačí na mape. Ak vysadia na asteroiď opravársku skupinu, údaje o tvárnosti povrchu musia byť čo najpresnejšie.