Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Norbert sa odmlčal a Sagitta ho nechcela poúčať. Ale po chvíli predsa len nadhodila:

„Jednako by si nemal, braček, podceňovať ostatných. Možno práve preto, že nie sú takí zavŕtaní do problému, mohli by ťa inšpirovať dajakým originálnym nápadom.“

„Nie, nie som toho názoru,“ odmietal ju Norbert netrpezlivo. V duchu si však musel priznať, že tajomstvo signálov chce predsa len vyriešiť sám. Bola to ctižiadosť vášnivého rádiotechnika. Aby prerušil debatu o neznámych signáloch, zmenil tému:

„Vlastne som ešte neobedoval. Zájdeš so mnou do jedálne?“

Mlčky prikývla a obaja opustili kabínu.

V nasledujúcich hodinách sa malo rozhodnúť, či môžu vyskúšať pascu na antičastice. Kozmická loď sa vytrvale blížila k spomínanému objektu. Mirsanov, Lorcester a Kerulen už dlhý čas neopúšťali riadiacu centrálu. Nepretržito sledovali obrazovku.

Veliteľ, Salamma a navigátor sa priblížili loďou až na vzdialenosť asi dvoch kilometrov. A jednako televízna kamera, hoci jej svetelná citlivosť bola veľmi veľká, ani na takú vzdialenosť nemohla podrobne rozlíšiť všetky podrobnosti. Slnečné svetlo, ktoré prichádzalo do týchto končín podstatne zoslabené, bolo nedostačujúce.

Stíhač sa prispôsobil rýchlosti meteoroidu. Automatické riadenie prevzal pilotron, ktorý starostlivo udržiaval presný odstup. Kerulen rozhodol, že k telesu vystrelia umelé magnéziové slnko.

Všetci, čo boli v týchto chvíľach v centrále, pozorne sledovali ústrednú obrazovku, na ktorej sa temne črtalo veľké teleso meteoroidu.

Po niekoľkých minútach v diaľke zažiarilo ostré biele svetlo. Umelé magnéziové slnko sa zapálilo a pomaly horelo. Jasné svetlo osvecovalo meteoroid a všetky detaily boli dobre viditeľné.

Vesmírny pútnik mal tvar predĺženej, nie veľmi hrubej Platne, ktorá ledva badateľne rotovala okolo pozdĺžnej. Obe ploché strany sa zdali osi. Vala okolo pozdĺžnej osi. Ploché strany sa zdali pomerne rovné. Iba okraje tohto vsl’kého úlomku niekdajšej planéty mali ostrejšie hroty a výčnelky. Kerulen zmenou ohniskovej vzdialenosti predĺžil dohľad kamery tak, aby boli viditeľné väčšie podrobnosti. Na jednej z plochých strán telesa tiahla sa akási tenká pozdĺžna trhlina.

Magnéziové slnko doháralo. Osvetlenie rýchlo slablo, až napokon celkom zhaslo. Keď sa oči prítomných prispôsobili zmene intenzity svetla, na obrazovke bol opäť iba matný obrys.

Medzitým Nikéria pomocou formaxu zhodnocoval optické merania. Ani Franken pri rádiolokátore nezaháľal. Obaja si potom porovnali hodnoty. Konečne radista podal hlásenie, na ktoré profesor Mirsanov a jeho asistent netrpezlivo čakali:

„Ide o veľký meteoroid tvaru skalnej platne. Dĺžka objektu štyristodesať metrov, šírka dvestotridsaťsedem, hrúbka dvadsať až tridsať metrov. Hmotnosť asi desať miliónov ton.“

„To znamená,“ usudzoval Kerulen, „že obrovský meteoroid, ktorý by sme už mohli označiť takmer za asteroid, bude vhodný na pascu, či nie?“

Mirsanov uvažoval, kým odpovedal na veliteľovu otázku:

„Áno, zdá sa, že platňa je dostatočne dlhá a rovná. No aj tak sa nezaobídeme bez priamej obhliadky terénu. Potrebujeme vopred jasne zistiť miesto, na ktoré treba dopraviť materiál.“

Kerulen dal bez váhania súhlas na prieskumný let oboch bádateľov. Vybehli rovno z centrály a v jednej z pretlakových kabín sa usilovali čo najrýchlejšie vtesnať do masívnych skafandrov. Nepoužili Jokohatovu viacmiestnu prieskumnú raketu, ale jednomiestne malé rakety podobné okrúhlej mise s priehľadným krytom. Tieto kozmické člnky sa nekatapultovali reaktívnou náložou, ale sa takrečeno,vytláčali“ z trupu lode — obrátením smeru pôsobenia gravitačného poľa.

Vo vzdialenosti niekoľko sto metrov od materskej lode obaja učenci zapli malé dýzy a rýchlo sa vzďaľovali k matne osvetlenému meteoroidu.

Mirsanov sa priblížil asi na dvadsať metrov od telesa, kým Lorcester až na päť metrov a postupne ho celé obchádzal. Obaja podrobne skúmali povrch, a tak v malých kabínach jednomiestnych rakiet vznikali kresby a náčrty miest vhodných na umiestenie antičasticovej pasce.

Najprv preskúmali stranu obrátenú k Slnku. Aby si zachovali širší rozhľad a neskresľovali povrch meteoroidu bodovým osvetlením, uspokojovali sa so slnečným osvitom, hoci vo vzdialenosti pol miliardy kilometrov jeho intenzita bola desaťnásobne slabšia než na zemskom povrchu. Iba chvíľami zapínali palubné reflektory, aby podrobnejšie preskúmali niektoré miesta.

Lorcester, ktorý bol bližšie k meteoroidu, mal výhodnejšiu pozíciu, ale súčasne aj nebezpečnejšiu. Musel dávať ustavične pozor, aby nezavadil o niektorý ostrý výčnelok, najmä pri okrajových hranách, ktoré boli vysoké až dvanásť metrov. Mal dojem, že tancuje pri akejsi skalnej stene, pričom nijako nemôže prísť na to, kde je vrchol a kde je úpätie.

„Povrch zdá sa byť pomerne hladký a rovný, iba miestami sú priehlbinky o veľkosti päste až taniera,“ hlásil Mirsanovovi.

Pri podrobnejšom skúmaní jedného miesta, kade sa tiahla už spomínaná pozdĺžna trhlina, priblížil sa s kozmickým člnom až na pol metra k povrchu meteoroidu. Potom vysunul automatické manipulátory; boli to vlastne akési umelé ruky. Na koncoch mali príchytky podobné prstom, ktoré dokázali manipulovať nielen s väčšími predmetmi a nástrojmi, ale zvládli aj jemnejšie práce. Manipulátory boli riadené bioprúdmi. Pilot mal na zápästiach pripevnené kontaktné obrúčky, ktoré snímali z rúk nervové a svalové impulzy. Pomocou zosilňovacieho zariadenia bioprúdové impulzy sa menili na elektronické pokyny pre mechaniku umelých rúk, ktoré potom napodobňovali pohyby pilota v kabíne.

Lorcester sa jedným manipulátorom pevne zavŕtal do povrchu kamennej platne, aby mal stabilitu a pevnú pozíciu. Druhým manipulátorom, jedným z jeho prstov, vybaveným na konci diamantovým hrotom, ohmatával trhlinu. Zistil, že trhlina je hlboká len jeden centimeter, platňa teda bola jednoliata, nemuseli sa obávať jej prípadného rozlomu v priebehu pokusu. Vylúpol z jej povrchu niekoľko vzoriek, aby na palube materskej lode preskúmali ich chemické zloženie.

Aj Mirsanov sa venoval podobným prieskumom. Po dvoch hodinách obaja usúdili, že majú dostatočné informácie o povrchu meteoroidu. Profesor hlásil veliteľovi:

„Zistili sme, že teleso je vhodné na umiestenie nášho zariadenia. Vraciame sa na palubu s presnými nákresmi.“

Filitra Gomová ich čakala pri dverách dekompresnej komory a odobrala im vzorky hmoty meteoroidu. V laboratóriu zistila, že sa skladá prevažne z kremíka so silnou prísadou železa. Okrem toho obsahovali aj chróm, horčík, hliník a niektoré ďalšie chemické prvky v stopových množstvách.

Svoj plán mohli začať uskutočňovať.

Kozmická loď sa priblížila až na vzdialenosť niekoľko sto metrov k veľkému meteoroidu. Ako prvých vyslali „montážnikov“, ktorí upevnili na meteoroide dopravné lano. Po ňom, kus po kuse, posielali z výpustných komôr lode jednotlivé dielce. V bezváhovom stave lano malo funkciu dopravného pása pridržiavajúceho montážne dielce, ktoré by inakšie odplávali do okolitého vesmíru.

Montážnici v jednomiestnych raketách pracovali pri ebe na jednom mieste platne. Pomocou manipulátorov zručne skladali jednotlivé diely antičasticovej pasce do konečnej podoby. Súčasne zabudovali aj napájacie zdroje — polovodičové batérie a citlivé termočlánky, ktoré získavali energiu z teplotných rozdielov medzi dennou a nočnou stranou meteoroidu.