Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Skúšobné sondy zistili, že v roji je len niekoľko väčších meteoroidov veľkosti holubích vajíčok. Dvadsať percent roja, počtom niekoľko sto, tvorili meteoroidy veľkosti malých kamienkov. Osemdesiat percent nebolo väčších než pieskové zrnká. Okrem toho bolo tam veľa kozmického prachu. V priemere na jeden kubický kilometer pripadalo asi len dvanásť gramov hmoty. Pravda, v kozmických meradlách bola to značná hustota.

Spolu s údajmi, ktoré zistil Jokohata, mali teraz k dispozícii pomerne presný obraz o kozmickom útvare. Bol to guľovitý útvar s priemerom dvesto kilometrov.

Teraz už mohli začať s deštrukciou. V riadiacej centrále sa zjavil odpočinutý Paro Bacos a zaujal miesto za riadiacim panelom dela. Pred ním ležala veľká tabuľka s údajmi o priestorovom rozložení poľa meteoroidov, ktoré vyrátal Nikéria pomocou formaxu.

Stíhač letel teraz vo vzdialenosti tristodvadsať kilometrov za rojom. To umožňovalo dokonalý prehľad o celom útvare. Kerulen vydal príkaz, aby na najbližšie hodiny zastavili činnosť umelej príťažlivosti. Okrem toho zakázal bežné používanie ostatných energetických zdrojov. Všetku energiu potrebovali teraz na činnosť dela, ktoré malo mimoriadnu vysokú spotrebu.

Veliteľ sa nachýlil nad mikrofón palubného rozhlasu:

„Oznámenie pre celú posádku! Začíname s deštrukciou roja meteoroidov. Gravitácia sa na čas trvania akcie vypína. Prosíme hneď použiť adhezívne topánky! Opakujem: gravitácia sa vypína, použiť magnetickú obuv!“

V centrále sa všetci pripútali do kresiel. Členovia posádky, ktorí chodiačky plnili úlohy, hneď použili magnetickú obuv, ktorá ich pridržiavala ku kovovej dlážke.

Atómový fyzik, tentoraz vo funkcii odstreľovača, s tvárou pritisnutou na zameriavač vrhol neviditeľný prúd sústredených lúčov najprv na okrajové pole roja. Začal nimi akoby opisovať kruhy, ktorých priemer sa postupne zmenšoval.

Keď zasiahol delom okraje roja, matne zažiarila koróna tmavočervených plynov vyparujúcich sa z meteoroidov. Čím väčšmi sa lúče približovali k stredu roja, tým intenzívnejšia bola žiara zasiahnutých častíc, ktorá prechádzala do rôznofarebných odtieňov. Bol to fascinujúci výjav farebnej hry spektra na uhľovočiernom pozadí.

Pri elektronickom mozgu pracoval Oulu Nikéria. Nepretržite vyratúval nové hodnoty pre laserové delo. Každých desať minút odovzdával Bacosovi nové podklady. Zatiaľ čo Mirsanov dozeral na činnosť reaktorov, Franken bol v ustavičnom spojení s Jokohatovou prieskumnou raketou a Kerulen kontroloval let kozmickej lode, ktorá musela udržiavať presný odstup za rojom.

Kedykoľvek sústredený prúd lúčov zasiahol väčší meteoroid, zažiaril v žltasto-tmavočervenom opare ako vianočná prskavka. Čím bližšie k stredu poľa opisoval Bacos svoje pomyselné kružnice na ničenie meteoroidov, tým väčšmi pribúdalo prskaviek a oslnivých zábleskov. Laserové delo rozpútavalo vo vesmíre hotový ohňostroj. Všetky energetické zdroje lode teraz pracovali len preňho. Za celý čas, čo bolo vypnuté umelé gravitačné pole, Sagitta vykonávala kontrolnú obchôdzku. Dosť namáhavo sa jej kráčalo v magnetických topánkach, ktoré sa „lepili“ na dlážku. Jej úloha spočívala v kontrole zdravotného stavu členov posádky. Pri dlhšie trvajúcom bezgravitačnom stave u jednotlivcov mohli nastať poruchy.

Kedykoľvek zavítala do riadiacej centrály, chvíľku si oddýchla, ale najprv sa presvedčila, či sú prítomní kozmonauti v poriadku. Potom so záujmom sledovala akciu.

Bola len tichým pozorovateľom. Televízny obraz deja, ktorý sa odohrával asi tristo kilometrov pred nimi, pripomínal jej ustavične sa zužujúci tunel s čerešňovočervenými rozpálenými stenami, do ktorého sa loď postupne vnára.

Asi po štyroch hodinách, keď sa žeravý okruh zúžil na priemer asi sedemdesiatich kilometrov, radarová kontrola ukázala, že laserové lúče nestačia preniknúť hustejším stredom k druhému okraju roja! Preto sa Kerulen ešte väčšmi priblížil k roju. Vzdialenosť sa zmenšila z tristodvadsať na stotridsať kilometrov, — priebojná sila lúčov sa tým podstatne zvýšila.

Jokohata po prvom prieskumnom lete znovu vyštartoval, tentoraz aj s navigátorom na palube, aby sa priblížil k roju z druhej strany. Hlásil, že sa pretvára do hubovitej podoby, pričom klobúková časť roja, teda na strane vzdialenejšej od stíhača, dostáva podobu vejára.

Po tomto hlásení Bacos znovu zväčšil kruhové ostreľovanie helikonom na stopäťdesiat kilometrov, aby zničil novovytvorené okrajové pole. Po dvoch hodinách stiahol ostreľovanie na sedemdesiat kilometrov. Meteoroidový útvar mal teraz podobu tučného červa letiaceho pred loďou.

Kerulen sa rozhodol preformovať „bojové pole“ tak, aby zredukoval predĺžený tvar objektu a poskytol laserovému delu plošnejší terč. Prikázal Jokohatovi, aby pred čelo roja vrhol malú plutóniovú nálož.

O niekoľko minút vo vzdialenosti asi pol milióna kilometrov, kde bolo čelo roja, lavínovité sa rozprskol oslňujú — ci záblesk atómovej explózie. Tlaková vlna výbuchu podstatne spomalila čelo roja, pričom zadný voj, bližší ku kozmickej lodi, zachovával si pôvodnú rýchlosť. Tým sa chvost červa akoby vtlačil do seba — celý útvar sa podstatne skrátil a rozšíril. Laserové lúče teraz ľahko prenikli až k jeho prednému okraju.

Akcia sa blížila k záveru. Ohnivý tunel, ktorým loď plávala, sa očividne zužoval. Po ďalšej hodine mal priemer už len dvadsať kilometrov, napokon desať kilometrov.

Nastal okamih, keď zhorel aj posledný meteoroid, posledné prachové zrnká. Lúče začali prenikať do prázdna. Paro Bacos výkyvnými pohybmi zameriavača márne ohmatával priestor. Aj radary potvrdzovali, že roj meteoroidov — možno po stámiliónoch rokov — prestal existovať, skončila sa jeho odveká púť. Dokonca hustota zanedbateľných mikročastíc klesla na nulu.

V generálnom katalógu na mieste predošlého znamienka plus zaznačili čierne znamienko mínus. Franken upovedomil rádiogramom veliteľskú základňu na Marse, aby v niektorej z najbližších operačných relácií podala hlásenie všetkým kozmickým lodiam a vedeckým staniciam na Zemi.

Paro Bacos, aby po pracovnom vypätí vrátil život v riadiacej centrále do zvyčajných koľají, skrútol sa v kresle a zahlásil:

„Súdruh asterostíhačový veliteľ, poslušne hlásim, že meteoroidný útvar sedemstošesťdesiattri, em-er-gé-cé, bol, a už ho niet! Ak smiem prosiť, zišla by sa zasa malá porcia gravitácie.“

Kerulen sa usmial, uznanlivo kývol fyzikovi za dokonalú prácu pri laserovom dele a naklonil sa nad mikrofón:

„Tu centrála, veliteľ. Likvidácia roja sa skončila. Zničili sme tristosedemdesiatšesť malých meteoroidov. Počet zničených zrniečok vo veľkosti piesku možno rátať na tisíce. Ďakujem celej posádke za dokonalú spoluprácu. Pozor: znovu zapájame gravitačné pole! Koniec hlásenia.“

Od objavenia roja uplynulo štrnásť hodín. Podľa pozemského času bolo dávno po polnoci. Hoci bola posádka vyčerpaná, vládla medzi nimi znamenitá nálada.

Po obnovení gravitácie všetci odložili ochranné kombinézy a magnetickú obuv. Poslednými pohľadmi skontrolovali ešte raz číselníky a stupnice prístrojov. Potom rad-radom opúšťali svoje pracoviská. Až teraz si uvedomili, že sú unavení a hladní. Kroky takmer všetkých mierili do jedálne. Pri výdatnom jedle a osviežujúcich nápojoch ešte dlho diskutovali o ohňostroji, ktorý dnes usporiadali v týchto končinách vesmíru.

Ale aj vrava aj kroky napokon utíchli. V obytných kabínach sa zhášali svetlá. Iba v riadiacej centrále, kde Salamma dobrovoľne prevzal dozor na najbližšie štyri hodiny, ticho zunel elektronický mozog ustavične spojený s pilotronom.