Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Ešte dlho po smrti troch čarodejníkov ľudia nosili biele pracovné plášte na pamiatku prvého z nich — ako symbol čarovných formuliek, ktoré sa naučili a nimi začali ovládať obra-prírodu. A keďže ľudstvo je nesmrteľné, silou svojho umu aj citom srdca dokázalo napokon prekonať rozpory, chamtivosť, ľudskú márnivosť, odvrátilo vlastnú záhubu, ktorá im hrozila za zneužitie odhalených tajomstiev prírodných síl. Ľudstvo dokázalo vyčariť mnohé nové zázračné formulky a vytvorilo ešte dokonalejších obrov, ktorí spĺňali jeho najnáročnejšie želania…

Aj ty, Salamma, si človek. Aj ty dokážeš čarovať. Pracuj a čaruj. Pracuj s nami, čo chceme odhaliť veľké tajomstvá vesmíru.“

Sagitta sa odmlčala. Pacient urobil akýsi neurčitý pohyb rukou. V nijakom prípade nechcela polospiaceho násilne vytrhnúť zo spánku. Vstala a potichu vyšla z kabíny. V najbližších dňoch sa ukáže, či symbolika rozprávky prenikla do podvedomia kozmonauta, ktorého tiesnila mora.

Salamma si spočiatku neuvedomoval skrytý význam jej slov. Bezprostredne naňho pôsobila iba jej prítomnosť, pocit, že vie, čo sa v ňom odohráva. Jej hlas, ktorý zamatovo hladkal jeho ubolené zmysly.

Až neskôr, dosť dlho po oďchode Sagitty, uvedomoval si hlbší zmysel rozprávky o ľuďoch čarodejníkoch, ktorí nadobudli takmer neobmedzenú moc, ak pracovali usilovne a družne.

Raz, keď už prekonal tiesnivý pocit apatie a prázdnoty, spýtal sa lekárky, či okrem nej vie ešte dakto o nočnej návšteve. Obával sa skrytého posmechu, že ho liečila rozprávkou ako malé dieťa.

„Nie, nikto,“ povedala a úprimne mu hľadela do očí. „Okrem Oulu Nikériu. Ale on je akoby súčasťou mňa.“

Jej úprimnosť a priamosť ho presvedčili. Napokon práve mu prezradila osobné tajomstvo o sebe a čiernom matematikovi. 83

UMELÁ HMLOVINA — GRAVITÁCIA SA VYPÍNA — AUTOMATICKÍ PRIESKUMNÍCI–LASEROVÉ DELO V AKCII — OHNIVÝM TUNELOM DEŠTRUKCIE

Uplynuli dva týždne od ulovenia prvého meteoroidu, keď sa okolo obeda zjavil v jedálni podivne rozžiarený profesor Mirsanov. Spokojne si šúchal ruky. Nie preto, že by sa tešil na dajakú maškrtu. Len pred chvíľou pri kontrole tabuliek známych rojov meteoroidov urobil dôležitý objav a teraz ťažko skrýval tvorivé vzrušenie a očakávanie.

Na jedálenskom automate zvolil si tlačidlom jedlo bohaté na zeleninu a k tomu si ešte dal šalát z morských rias. Vyhľadal opustený stôl a sadol si. Proti zvyklosti tentoraz sa s jedením mimoriadne ponáhľal. Jeho netrpezlivosť pri jedení a ťažko utajovaná slávnostná nálada nemohli ostať bez povšimnutia pri susedných stoloch.

„Dostali ste rádiopoštu?“ dobromyseľne sa vyzvedala Filitra, ktorá sedela takisto sama pri vedľajšom stole. Čakala na Henryho, aby spolu obedovali.

Mirsanov iba tajnostkársky zakýval hlavou.

„Ja by som skôr povedal, že dnes popoludní sa v laboratóriu antičastíc budú robiť špeciálne hókusy-pókusy,“ pridal sa zavše trocha prihlasný a ironizujúci Norbert.

Mirsanov sa namiesto odpovede znovu iba potmehúdsky usmial. Nedal sa vyprovokovať poznámkou a veľavravne mlčal, ľba priateľsky kývol Filitre pri susednom stole a náhlivo pokračoval v jedení. Vďaka umelému gravitačnému poľu mohli jesť ako pozemšťania, z tanierov a s príborom.

Potom urýchlene vstal od stola a zaniesol riady k umývaciemu automatu, ktorý ich omyje, osuší, vydezinfikuje a odloží do priečinkov.

Keď bol pri dverách, otočil sa do miestnosti a s ironickým úsmevom, aby vrátil Norbertovi jeho podpichovanie, pohodil:

„Ak sa nebudete ponáhľať, nedojete. A nenadžgávajte sa toľko, najmä majster radista, lebo sa nakoniec nepomestíte do skafandra.“

S týmito slovami sa zvrtol a zmizol.

Norbert, Oulu a Sagitta, ktorí sedeli pri jednom stole, vymenili si nechápavé pohľady. Aj pri ostatných stoloch sa dohadovali nad zmyslom profesorovej poznámky.

Mirsanov sa ponáhľal z jedálne rovno do riadiacej centrály, kde mal práve dozor nad riadením letu Salamma el Durhám. Profesor sa podíval na hodinky a spokojne pozrel na spolupracovníka.

„Tak čo, Salamma, dačo si zbadal?“ spýtal sa a ukázal na radarové obrazovky.

Inžinier pohonných agregátov nechápal. Radistický a radarový pult boľcelý čas pod dohľadom, ale na kontrolných obrazovkách vládla šiesta, nič sa tam nedialo. Jednako profesorova zdôraznená otázka ho obrala o istotu a znovu sa dôkladne zapozeral na míkvo oscilujúce plôšky tienidiel. Mohol si aj oči vyočiť — nič sa nedialo.

„Zdvojnásob intenzitu radaru s fixnou anténou!“ radil mu Mirsanov.

Salamma zosilnil výkon radaru, ktorý bol natrvalo umiestený v čele kozmickej lode a zacielený dopredu, presne v smere j ej pozdĺžnej osi. „Meravé oko rakety“, ako nazývali tento radar, ustavične ohmatávalo priestor pred stíhačom. Salamma nielen zdvojnásobil, ale až strojnásobil jeho diaľkový dosah. Ale kontrolná obrazovka bola stále prázdna.

Mirsanova to nezmiatlo.

„Zapni prehľadávací radar,“ poradil Salammovi.

Salamma najprv nastavil radar s fixnou anténou na normálny dosah, ktorý zabezpečoval bezprostredný let. Až potom zapol prehľadávací radar, ktorý prehľadával pomocou otáčavej antény obrovskú výseč okolitého vesmíru.

Obaja kozmonauti teraz nespúšťali oči z obrazovky. Ba 85 ani sa neobrátili, keď ktosi vošiel do miestnosti a zastal za ich chrbtom.

„Je to akurát vhodný čas — roj by už mal byť viditeľný,“ povedal pri chôdzi. Bol to Kerulenov hlas.

Veliteľ teda vedel, že sa čosi deje, pomyslel si Salamma. Ale skade?

Pohyblivé oko rakety, na rozdiel od meravého fixného radaru, predĺžilo svoj dosah na jedenapolnásobok.

„Tam!“ skríkol profesor vzrušene a ukazoval rukou na isté miesto obrazovky. „Je tam — celý roj!“

Kerulen pochybovačné stiahol obrvy. Pri najlepšej vôli nič nevidel, takisto Salamma. Možno, že nástojčivé želanie okrídľovalo Mirsanovovu fantáziu.

A naozaj, profesor mal pravdu! Na označenom mieste ledva sa dalo vybadať akési svetelné mihotanie, svetelný fliačik veľkosti gombíka, ktorý pomaly, ale predsa narastal.

„Stačí. Výkon radaru na normál!“ prikázal Kerulen.

Hmlistý úkaz na obrazovke vybledol a stratil sa. Rádio-ozvena, ktorá sa vracala od objektu, rýchlo slabla a už sa na obrazovke neobjavila.

Kerulen bez dlhého váhania vyhlásil poplach.

„Tu veliteľ lode. Prosím všetkých členov posádky do riadiacej centrály!“

Franken, Nikéria, Sagitta, Filitra a mnohí ďalší ešte sedeli v jedálni, keď sa rozľahlo poplašné cenganie. Všetci skočili na rovné nohy. Ešte chytro upevnili stoličky do dlážkových príchytiek, aby v prípade bezgravitačného stavu nelietali voľne po miestnosti. Rovnakým tempom napchali zvyšky jedál a príbory do umývacích automatov. Potom sa všetci vyrútili na chodbu.

„Ten Mirsanov je stará líška!“ hlaholil Franken v behu. „Kujónisko! Vedel, že bude poplach. A nám nič nepovedal, len sa uškieral popod fúzyl“

Skupina kozmonautov z jedálne posledná vbehla do centrály. Hneď po jej príchode Kerulen podal situačnú správu:

„Prepojím radarový signál na veľkú obrazovku. Ako vidíte, plocha je prázdna. Právom sa teda pýtate, prečo som vlastne vyhlásil poplach. Môžem vám však oznámiť, že každým okamihom zistíme roj meteoroidov!“