Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Henry mal výbornú náladu, ktorú podnecovala aj skutočnosť, že Filitra sa držala po jeho boku. Chytil ju za ruku a viedol k vatre. Spoločne sa rozbehli a vydareným skokom sa preniesli ponad ohnisko. Pravda, nechýbali ani komické skoky, ktoré vyvolávali salvy smiechu. Na záver úvodného obradu vysvätili Jokohatov vesmírny kyjak na rodový symbol spoločenstva lietavíc.

Začala sa veľká hostina. Mäso na ražni bolo chutne grilované. Jaskynní praľudia povyťahovali nože a vidlice, odrezávali si z pochúťky podľa ľubovôle. Aby ilúzia pravekej slávnosti bola čo najdokonalejšia, brali si mäso holými rukami a ujedali si z neho. Všetko hojne zapíjala vínom a s pôžitkom konzumovali čerstvé ovocie.

Po hostine, bez akejkoľvek prípravy, radista Franken a veliteľ Kerulen predviedli poľovačku na jaskynného medveďa a zápas s ním. Veliteľ sa vyzbrojil Jokohatovým kyjakom a Franken mal svoju bakuľu. Obaja sa prejavili ako majstri pantomímy, za čo zožali búrlivý potlesk.

Meteoroid znova putoval dookola. Nik sa nemusel obávať chytiť ho holou rukou; už niekoľko hodín vesmírny kameň mal normálnu teplotu. Ako pravekí ľudia, nad ktorými ešte vládli všemocné prírodné sily, obdivovali ho a súčasne sa ho báli s posvätnou úctou primitívov. Tak či onak, držali v ruke kus vesmírnej hmoty, ktorá pri neočakávanom stretnutí mohla ohroziť celú posádku.

Filitra, keď sa ešte raz dotkla vesmírneho kyjaka, unavená zo slávnostnej haravary, vystrela sa na kožu pri stene. Pocítila slastnú únavu v celom tele a jej zrak zamyslene blúdil po vysoko klenutej povale.

Bolo správne, že sa dnes večer pridružila len k jednému z členov posádky? Bolo prípustné, tu ďaleko vo vesmíre, upreďnostňovať len jedného a preukazovať mu viacej sympatie a priateľstva než ostatným? A či vôbec Henry stál o túto priazeň?… Musela si však priznať, že jeho blízkosť v nej vyvolávala príjemné pocity. Spolu jedli a pili, tancovali, spievali. Voči nej, najmladšej členke posádky, a voči Sagitte, jediným ženám, všetci sa usilovali byť kamarátski. Počas dlhých mesiacov, ktoré mali stráviť vo vesmíre, zájomné vzťahy boli rozhodujúcejšie ako pri pobyte na Zemi. Ale prečo potláčať výraznejšie city voči jednému z nich? Toto právo a či citovú skutočnosť nemôže zmeniť mi supertechnický kozmický vek.

Predmet jej úvah, Henry, medzitým pozoroval jaskynné kresby. Keď sa dostatočne vynadíval, rozhliadol sa po hale a popri živo diskutujúcich skupinkách zamieril rovno k nej.

V tom okamihu začala slabnúť gravitácia umelo vytvorená v kozmickej lodi. Bol to čudný pocit bezmocnosti. Dlážka akoby unikala spopod nôh, nebolo „hore“ ani „dolu“.

Jokohata zareagoval prvý. Rýchle schmatol meteoroid, aby sa nepotuloval priestorom. Druhou rukou sa zavčasu chytil obruby klimatizačného a ventilačného otvoru. Pravda, musel pustiť vínový pohár; jeho obsah, ako v spomalenom filme, smeroval mu rovno do tváre — špľachom ju celú zamokril a rozprsknutý do nespočetných kvapiek vznášal sa ďalej priestorom.

Kerulenova prvá myšlienka platila riadiacej centrále. Predpokladal, že službukonajúci pracovník, ktorý má na starosti riadenie letu, je na mieste. Znamenalo teda vynechanie pôsobenia gravitácie skutočné nebezpečenstvo? Napäto počúval, no poplašný signál z pilotronu sa neozýval.

Filitra práve chcela vstať, keď ju neznáma sila vymrštila do výšky. Energia potrebná pri vstávaní z ležadlá zapôsobila ako katapultovanie. Henry ju ešte včas zachytil za nohy, čo ju zachránilo pred tvrdým nárazom na stenu povaly. Navzájom sa držiac, krútili sa v priestore ako pri akrobatickom výstupe a niekoľkokrát narazili na steny.

Na dovŕšenie situácie zhaslo aj svetlo. Všade vládla nepreniknuteľná tma.

„Ešte to!“ pomyslel si Kerulen, pridržiavajúc sa dverovej kľučky. Usúdil, že hneď treba rozhodne konať, keď sa z palubného rozhlasu ozval hlas službukonajúceho z riadiacej centrály:

„Upokojte sa, nehrozí nijaké nebezpečenstvo! Bol to iba Párov žart — zdá sa, že priveľa pil.“

Svetlo sa znovu zažalo a o chvíľu všetci zacítili, že aj gravitácia začína pôsobiť. Ľudia a veci sa znovu začali usádzať na dlážke…

Veliteľ v prvých okamihoch nevedel, či sa má nahnevať na trúfalý žart, alebo sa smiať nad pochabosťou ináč seriózneho, spoľahlivého a skúseného atómového fyzika. Ak dá priechod prvým pocitom, bude to mať pre Bacosa vážne disciplinárne následky.

Pozrel okolo seba. Franken sa práve prechádzal po povale. Profesor Mirsanov, ktorému sa odev prevliekol cez hlavu, bezradne šermoval rukami, krútil sa okolo vlastnej osi a trmácal sa od jednej steny k druhej. Oulu a Sagitta kŕčovito objímali ozdobný stĺp. Henry a Filitra robili akrobatické salta a dojímavo sa držali za ruky. Rádž Rajpúr sa nezmyselne pridržiaval prázdnej fľaše. To všetko boli scény akoby vystrihnuté z kozmickej grotesky.

Pohľad bol taký komický, že Kerulen sa voľky-nevoľky musel rozosmiať. Pripojili sa aj ostatní. Žart Para Bacosa bol síce trocha prituhý, ale napokon prevládlo upokojujúce vedomie, že nehrozí naozajstné nebezpečenstvo.

Neporiadok, ktorý pred chvíľou vznikol, spoločne rýchlo odstránili. Roztrúsené predmety a riady dali zase na miesto. Iba steny, veci a ľudia boli zmáčaní od vína, ktoré, hoci v tekutom stave, „poletovalo“ v bezváhovom stave priestorom.

Keď sa uškŕňajúci Paro Bacos znovu objavil v hale, privítal ho síce piskot a poriadne ho vybúchali, ale všetci mu odpustili. Za trest musel desať ráz preskočiť vatru a vykrikovať pritom: „Som šašo z doby kamennej!“ Rád splnil uložený trest, ktorým znovu rozveselil celú spoločnosť. Napokon prehnaný žart s gravitáciou a svetlom tak či onak originálne spestril dnešný večer.

Slávnosť nerušene pokračovala ďalej tancom, pri ktorom jediné dve ženy šli z rúk do rúk. Ich protesty, že sa utancuju na smrť, boli daromné. Na oplátku, vo chvíľach tanečného oddychu, improvizovaný mužský zbor zaspieval ich obľúbené piesne. A navyše jednotlivci pridali čosi z národných studníc ľudového spevu. Najväčší úspech mali Rajpúrove indické ľúbostné piesne, ktoré predniesol s ozajstnou bravúrou profesionálneho speváka. Iba jeden z prítomných nijako sa nevedel prispôsobiť veselej neviazanosti. Bol to Salamma el Durhám. Posledná udalosť, keď za radarového poplachu ostal vo svojej kabíne, vyvolala všeobecnú nevôľu. Napriek tomu nik sa o príhode nezmieňoval, nik mu ani v najmenšom nedal najavo, že by bol vari nevítaným hosťom na slávnosti. Naopak, všetci sa usilovali byť voči nemu priateľskí.

Sám cítil, že čosi nie je v poriadku. Bol jediným mlčanlivým účastníkom hodovania „rodu hviezdnych lieta vi c“. Okolo neho ustavičná vrava, smiech, ale on akoby načúval do prázdna. Bol by najradšej dávno odišiel do kabíny, ale nechcel vzbudzovať pozornosť. Dlho sedel bez pohnutia a hľadel do dlážky. V istej chvíli, keď mimovoľne pozdvihol zrak, neočakávane sa stretol s párom skúmavých očí, ktoré ho zrejme už dlhšie pozorovali. V tom pohľade bolo veľa nevyslovených otázok.

Napokon sa preďsa oďhodlal a predčasne opustil slávnosť. Podarilo sa mu to takmer nebadane. Potreboval byť sám, zlomiť v sebe akúsi apatiu, ktorá ho hnala do úzkych. Čierna prázdnota vesmíru, ktorá aj teraz nečujne plynula za stenami rozbujarenej lode, oberala ho o družnosť aj o spánok.

V kabíne sa rezignovane vystrel na ležadle a uľavil si strápeným povzdychom. Keby tak mohol zaspať, čo najdlhšie spať! Pomáhal si predstavami z chlapčenských rokov. Vynorila sa mu idylická predstava palmového hája pri jeho rodisku, chladiaci vánok podvečera po rozpálenom dni, zunivé ticho doliehajúce z púšte…